Ťažká ako zem, ľahká ako dych

Žila? Nežila? Je nesmrteľná ako bájna Mata Hari, zvodná a hriešna ako Salome, prekrásna a zaľúbená ako Kleopatra. Zaľúbil sa do nej George Bizet, Prosper Mérimée o nej písal, Francesco Rosi ju dostal na filmové plátno.
Počet zobrazení: 952

 

Žila? Nežila? Je nesmrteľná ako bájna Mata Hari, zvodná a hriešna ako Salome, prekrásna a zaľúbená ako Kleopatra. Zaľúbil sa do nej George Bizet, Prosper Mérimée o nej písal, Francesco Rosi ju dostal na filmové plátno.

Je zahalená tajomstvom, závojom neznámeho, domnienok, túžob. V prvom rade je to však žena lásky. Lásky - veľkej, odvážnej, neskrotenej, nebezpečnej... JE TO CARMEN? Mystická, éterická, záhadná žena, neustále pútajúca pozornosť. Nájdeme ju v literatúre, v hudbe, v tanci, na filmovom plátne, v opere, ba aj na ľade. Je inšpiráciou, múzou, nádejou i otrokyňou. JE! Jej ľahkosť, pôvab a prirodzenosť len podčiarkujú ukrytú tragiku. Charakter má zložený z mnohých čriepkov nádejí a sklamaní. Je výbušná, dynamická, horlivá i melancholická zároveň. Netají svoje emócie, pocity, hoci ich občas potláča a ukrýva sama pred sebou. Vzplanie ohnivou a divokou túžbou, spení sa jej krv, z očí jej šľahajú plamene vášne a blesky nenávisti, no vzápätí je krotká a poslušná, milujúca i milovaná, nežná a zraniteľná. Neopísateľná, nedosiahnuteľná. Je to Carmen . "Je ťažká ako zem, je ľahká ako dych" (E. Canetti)

Carmen Milana Sládka je však iná... Nie preto, že je to žáner mime comedy, že je Carmen postavou mohutná a nie priveľmi šikovná, je predovšetkým iná v tom, že ju stvárnil muž (Milan Sládek).

Carmen i režisér v jednej osobe ponechal základnú dejovú osnovu, ktorá v originál pozostávala zo stretnutí s José, zo zatknutia Carmen a jej následného prepustenia, vzájomného zaľúbenia, jej smrti.

Nenáročná scéna, ale i choreografia Tajomstvo začína hneď na začiatku. V pološere sa na javisku črtá ešte jedno vyvýšené javisko so schodami po oboch stranách, ktoré vedú na hraciu plochu pod ním. Takáto scéna umožnila režisérovi vytvoriť množstvo hracích kombinácií. Rozšíril tak pole pôsobnosti pre Carmen, ale i pre ostatných účinkujúcich. Tak sme sa mohli - my diváci i herci, bez väčších javiskových zmien ocitnúť nielen v tabakovej fabrike, kde Carmen pracovala, ale aj v španielskej koride, v izbe toreadora, na vojenskom cvičení, vo väzení...

Tento vzdušný, dynamický a priehľadný hrací priestor formoval postavy, dal im príležitosť vyniknúť. Umožnil rozohrať na schodoch, na, pred a za vyvýšenou plošinou rôzne mizanscény. Postupné zhasínanie svetla bolo sprevádzané (či sprevádzalo?) úvodnou melódiou - leit motívom G. Bizeta. Začiatočná melódia mala príchuť jazzu, okorenenú postupne rastúcim echom. Posledné doznenie taktov a my sa zrazu nachádzame v úplnej tme s dojmom a pocitom, že sme v tajomnej kvapľovej jaskyni. Škoda, že to bol len pocit.

Z príjemného úvodného pocitu nás prebrali španielske takty, v rytme ktorých sa postavy na javisku snažia s veľkými vejármi tancovať?, pohybovať?, rytmicky sa hýbať?, zaujať?, navodiť južanskú atmosféru? pretože obrovské, neforemné a neohybné vejáre už aj tak robili účinkujúcim dosť veľké problémy. Nenáročná choreografia, ak je v tomto prípade možné požiť tento termín, pozostáva z dvíhania a klesania vejára s prechodmi raz vpred, raz vzad. Tento tanco-pohyb obohatili postavy otáčajúce sa okolo vlastnej osi, aj spoločne v kruhu. Účinkujúci sú poobliekaní do šedivých celotrikotov. Vytvárajú tak nielen potrebné "krovie", ale postupne aj v jednotlivých výstupoch hrajú.

"Obohatenie" deja Režisér Milan Sládek doplnil Carmen aj o iné posily. Na vyvýšenú plochu prichádza Carmen v sprievode svojich "dvorných dám - tabakových kráľovien". Po prvom rozčarovaní nasleduje ďalšie: Carmen na javisku naživo spieva hádam najznámejšiu Bizetovu áriu, ktorú Carmen spievala vo fabrike. Doprevádza ju len klavírna melódia a prostredníctvom maďarského jazyka sa ocitáme v španielskej fabrike.

Aj keď naša operná Carmen na javisku predviedla školený hlas, väčšiu pozornosť si však zaslúžia jej "dvorné dámy - tabakové kráľovné" Ako inak, aj ony boli prevažne muži oblečení do bielych volánových sukní s bielymi šatkami na hlavách. Pozornosť na seba stiahli už svojím príchodom na scénu. Postupným rozmiestňovaním sa po schodisku a zbožnou úctou metúcimi pohľadmi sprevádzali Carmen až na hrací priestor.

Sadanie si na schody s telom opretým o lakeť, stále sledovanie pohľadu a jednotlivých krokov Carmen, doslovné visenie na záhyboch jej volánových šiat vyvolalo dráždivú - erotickú, no súčasne i zábavnú a komickú atmosféru. "Dámy", predbiehajúce sa jedna pred druhou, svojou výraznou mimickou a gestikulačnou drobnokresbou zakrývali opäť nie veľmi náročný tanec.

Operná "diva" dospievala svoju áriu a stratila sa v portáli. Žiadne ďalšie pokračovanie, žiadne vysvetľovanie, prečo a vlastne načo sa tam zjavila, diváci nedostanú. Na jej miesto však nastúpila Carmen II. v podaní Milana Sládka. Takýchto "vybočení" môže divák vidieť niekoľko.

Nejasný a neodôvodnený bol aj príchod dvoch postáv - turistov. Prišli na plošinu a za sprievodu hlasu z ampliónu sa dozvedajú, že sa práve nachádzajú vo fabrike, kde kedysi dávno pracovala Carmen. Fotia, skúmajú, zaujato premeriavajú prostredie. Priamo pod nimi "dámy" spolu s Carmen predvádzajú nástup v jednom rade, ako kedysi, keď ešte vyrábali cigary. Do nekonečna opakujúce sa pohyby, rytmus, dynamika vyvolávajú presvedčenie, že sú to naozaj stroje - ľudské mašiny.

Turisti sa stali aj priamymi svedkami zápasu Carmen s jednou z "dvorných dám". Pomocou lán vytvorili zápasnícky ring, do ktorého vošli "dámy", namiesto boxerských rukavíc však mali v rukách kaskanety. Turisti zmizli rovnako nečakane, ako sa objavili.

Carmen v podaní Milana Sládka Postavou mohutná a dominantná. Výrazom naivná a zvodná. Konaním smiešna a komická. Pohybom nemotorná, ťarbavá, neokresaná. Sládkova Carmen je plytká, jednoduchá, jednoznačná v charaktere. Neoplýva zložitými, do oka bijúcimi kladnými, či zápornými vlastnosťami. Prečo aj? To nie je cieľom tohto predstavenia. Cieľom bolo urobiť Carmen takú, aká tu ešte nebola. Tak, ako sa divadlo nemôže zaobísť bez herca, lebo súčasne s ním vzniká a zaniká, ani herec sa nemôže zaobísť bez tela a telo bez pohybu, mimiky, gesta - bez mimického prvku.

V Sládkovom predstavení je hovorené slovo používané ako jeden z mnohých vyjadrovacích prostriedkov, popri už spomenutej mimike, pohybe, geste, hudbe, svetle, je rovnakým sémantickým nositeľom.

Na to, aby Carmen bola iná, i keď ide o žáner mime comedy, nestačí len preobliecť muža za ženu a opačne. Tento efekt môže byť len východiskový. Pre predstavenie je to nedostačujúce.

Milan Sládek ako Carmen svojimi hereckými, gestikulačnými, neverbálnymi výrazovými prostriedkami zatienil celý herecký pantomimický súbor. Strhol na seba všetku pozornosť, ostatní účinkujúci mu len asistovali, a tak pre neho vytvorili potrebnú kulisu.

Autor (1973) je študent teórie tanca a divadelnej vedy na VŠMU

CARMEN - Réžia: M. Sládek Libreto: M. Sládek, I. Fernandez, Kostýmy: V. Peters, Hudba - motív G. Bizet, úprava: H. Leško, Choreografia: J. Dolinský st. a.h. Premiéra: 29.-30. marec 2000, Divadlo Aréna

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984