Stretnutie so Simonom Wiesenthalom
Medzi účastníkmi stretnutia európskych rabínov v Bratislave v marci tohto roku bol aj riaditeľ Židovského dokumentačného strediska vo Viedni, 91-ročný Simon Wiesenthal. Je držiteľom osemnástich čestných doktorátov a vyše 40 rozličných ocenení. V roku 1966 som navštívil S. Wiesenthala vo Viedni a mal som možnosť rozprávať sa s ním.
Rudolfplatz je jedno z menších viedenských námestí. Ničím sa vtedy neodlišovalo od iných, podobných. Boli tam obchody s lacným tovarom a pre vtedajšieho návštevníka z Východu prekvapujúco čulý pouličný ruch s množstvom áut. Na Rudolfplatzi číslo 7 sa nachádzalo Jewish Documentation Centre, cieľ mojej cesty. V zozname nájomníkov domu niet zmienky o takejto inštitúcii. Vlastne by to ani nemalo udivovať, veď podobné centrá a agentúry pracujú skôr v tichosti. No na vedľajšej stene bola listová schránka s maličkým, sotva tri centimetre veľkým nenápadným lístkom, na ktorom bolo napísané : Dokumentationszentrum des B. I. V. N. Podobný lístok s rovnakým textom bol aj na treťom poschodí na dverách centrály.
Tri malé miestnosti a predsieň pôsobia na hosťa tiesnivo. Nedočkavo som čakal, či a ako ma prijme muž, ktorému sa podarilo ohúriť najlepšie tajné služby na svete, muž, ktorý chytil Eichmanna a údajne poznal adresu Martina Bormanna, označovaného za "druhého muža" tretej ríše.
Stretnutie s Wiesenthalom O chvíľu sa rázne otvorili dvere. Zastal v nich Simon Wiesenthal, rodák z Poľska, študent architektúry z Prahy, ktorý si dal za životný cieľ sledovať a odhaľovať nacistických zločincov. Vysoký, statný muž s fúzikmi, starostlivo sčesanými vlasmi, dobromyseľnou tvárou a jemnými, akoby bojazlivými pohybmi, vtedy šesťdesiatnik Simon Wiesenthal.
V talianskych novinách som sa dočítal, že nemá rád novinárov. Počul som, že je smelý a so smelými sa aj najradšej zhovára. Vedel som, že je presný a jeho reč má prísnu logiku. Aj ja som hovoril stručne a jasne k veci. Životné osudy tohto muža, ktorý nedovolí pokojne spať nacistom ukrytým na celom svete, sú priam nabité akoby románovými udalosťami.
Po príchode Nemcov do Varšavy S. Wiesenthal odišiel k partizánom. V roku 1941 sa dostáva do rúk fašistom. Pretrpel takmer nemožné. Prešiel trinástimi koncentračnými tábormi, tri roky ho mučili, aby ho prinútili vypovedať. Bolo nad ľudské sily vydržať to. Chcel sa v baraku obesiť - nevyšlo mu to. V tábore ukradol jed z lekárne, aby sa otrávil - neuškodil mu. Konečne sa mu podarilo ujsť opäť k partizánom, no pri najbližšej prestrelke ho fašisti znovu chytili. Všetko utrpenie sa opäť začalo. Cítil, že vyšetrovanie nervovo nevydrží. Úlomkom skla si podrezal žily na obidvoch rukách - väzenský lekár ho zachránil. Zo statného muža sa stala ruina. Nacisti sa rozhodli zastreliť ho. Keď ho viedli na popravisko, zdalo sa mu to vykúpením. Cestou však stretli vysokého dôstojníka SS, ktorého upútal tento podivný sprievod.
"Kam vediete toho muža?" - opýtal sa. "Na popravu, bude zastrelený," - znela odpoveď. Možno by sa to bolo tak aj skončilo, keby S. Wiesenthal nebol dodal: "Chcem zomrieť, to je moje posledné želanie." "Zomrieť, špinavý Poliak? Len vtedy, ak chceme my!" povedal esesák. To zachránilo S. Wiesenthalovi život. V koncentračnom tábore Mauthausen sa napokon dočkal oslobodenia.
Desať dní po tom, ako bol S. Wiesenthal oslobodený, predložil americkým okupačným úradom svoj plán ako nájsť a pochytať vojnových zločincov. U spojencov nepochodil, no svojej myšlienky sa nevzdal. Neskôr ju uskutočnil založením terajšieho centra Jewish Dokumentation Centre, ktoré je financované zo súkromných fondov. Začínalo takmer z ničoho. K návrhu S. Wiesenthala, ktorý predkladal spojencom, začali poskromne pribúdať novinové výstrižky o pobyte a pohybe nacistických pohlavárov. Potom začali písať ľudia. Upozorňovali centrum na ukrytých nacistov. Agenda sa rozrastala. V archíve centra bolo založených 160 000 dokumentov o rôznych osobách s nacistickou minulosťou. Zistilo sa, že na svete žilo v 60. rokoch okolo 50 až 60-tisíc nepotrestaných nacistov, ktorí sa skrývajú pod falošnými menami.
Lov na zločincov Vysvitlo, že koncom roku 1947 fungovalo v Janove stredisko, ktoré rozdeľovalo nacistom falošné doklady ako pracovníkom Červeného kríža, iné strediská im dávali doklady o príslušnosti k cirkevnej hierarchii. Okolo 7000 nacistov sa nachádzalo v Egypte, vyše 5000 ich bolo v Argentíne a 3 až 4-tisíc v zvyšnej časti Ameriky.
Centrum pracovalo pomaly, ale dôsledne. S. Wiesenthal bojoval o to, aby sa najmä mladej generácii ukázala pravá tvár fašizmu. Preto burcoval za potrestanie ešte nepotrestaných zločincov a poskytoval súdom informácie spolu s dôkazovým materiálom. Svet vtedy ešte nevedel, že zakrátko predloží dôkaz, ktorý zalarmoval už takmer pokojne a pod falošnými menami žijúcich fašistov na všetkých kontinentoch: bolo to chytenie vojnového zločinca Adolfa Eichmanna.
S mužom, "ktorý chytil Eichmanna" a o ktorom sa hovorilo, že pozná adresu Martina Bormanna, nemožno začať inak, ako otázkou, ako to s Bormannovou adresou vlastne je. Na moju otázku dostávam odpoveď protiotázkou:
"Vidíte túto mapu?" ukázal na veľkú mapu Južnej Ameriky, visiacu v jeho pracovni. "Žiadnu inú u mňa nenájdete, lebo len tu možno hľadať stopu po Bormannovi." Mal možnosť získať zo spoľahlivého zdroja jeho adresu, no za takú veľkú sumu, ktorú nemal k dispozícii.
Policajné úrady mu zväčša vychádzali v ústrety, dokonca aj západonemecká polícia. Ochotne mu odpovedala na otázky, no nie preto, že by mu chcela pomôcť v práci, ale z opatrnosti, lebo nevedela, koľko informácií má k dispozícii. "Stalo sa mi aj to, že o niektorých nacistoch som nevedel takmer nič a západonemecká polícia mi niekedy aj nechtiac prezradila isté cenné údaje," hovorí Wiesethal
Mal aj správy o nacistických zločincoch, ktorí pôsobili na území Československa. Treba však podotknúť, že v čase rozhovoru uveril provokácii československej a sovietskej tajnej služby. V šumavskom Čiernom jazere mali byť nájdené dokumenty o nacistických zločinoch, ako sa však neskôr ukázalo, išlo o podvrhy.
Neonacisti chceli zastreliť Wiesenthala v 60. rokoch, keď bol na návšteve v NSR. Najali si akéhosi človeka z cudzineckej légie. Nakoniec to neurobil, hoci mal sľúbenú vysokú odmenu. Polícia pátrala po organizácii, ktorá mala k dispozícii také množstvo peňazí, žiaľ, bezvýsledne. Treba ešte dodať, že v NSR vtedy pôsobilo 30 až 40 neonacistických organizácií. Hociktorá z nich mohla byt iniciátorom atentátu.
Môj rozhovor so S. Wiesenthalom nadobúdal čoraz priateľskejší tón. Hovorili sme aj o svojich rodinách. Spomenul som mu mená veliteľov gestapa, ktorí pracovali v mojom rodisku. Všetko o nich ho zaujímalo. Na záver mi povedal: "Nechceli by ste ísť na svadbu mojej dcéry do Holandska?"
Žiaľ, nemohol som. Písal sa vtedy rok 1966.
Autor (1929) je publicista
