Reklama
Reklama

Kultúrotvorba

Budem sa rúhať, bôžik Ultras, tras sa: tvrdím, že nie všetko sa dá kúpiť za peniaze. Hoci viem, že po všetkých revolúciách sa mladým budovateľom zdá, že objavujú ten jediný správny a nový svet - a preto, prac sa z cesty, kto máš iný názor, netieň, zavadziaš!
Počet zobrazení: 701

 

Budem sa rúhať, bôžik Ultras, tras sa: tvrdím, že nie všetko sa dá kúpiť za peniaze. Hoci viem, že po všetkých revolúciách sa mladým budovateľom zdá, že objavujú ten jediný správny a nový svet - a preto, prac sa z cesty, kto máš iný názor, netieň, zavadziaš!

Idem sa teda rúhať a mojím spoločníkom v tomto rúhaní bude muž, ktorého stretnete na každej významnejšej výstave výtvarného umenia na Slovensku, ale aj vo Viedni, či v Prahe. Napriek tomu by ma neprekvapilo, že si neviete v prvej chvíli vybaviť jeho tvár - tak často ju má ukrytú za fotoobjektívom. Nie nadarmo bývalý minister kultúry Laco Snopko na otvorení jeho výstavy poznamenal: dnes Ferovi Horvatovi niečo chýba, na vlastnú vernisáž neprišiel s fotoaparátom. Lebo tak ho poznáme najviac - ako tichého, o to všímavejšieho pozorovateľa vo výtvarných sieňach.

Fero Horvat - lebo o ňom je reč - sa stal súputníikom mnohých skvelých maliarov, no i spisovateľov, výtvarných teoretikov či vôbec kultúrnych ľudí. Sám spomína, ako neraz, hoci aj neskoro v noci, mu zazvonil telefón a kamarátsky hlas ho pozýval na ťah do ateliéru. "Takto sme sa stretávali napríklad u Vlada Kompánka - Ľubo Feldek i Vilo Plevza,... Dnes sú všetci v inej kope a zazerajú na seba, hoci sa nezmenili ľudia, iba časy - tak o čo vlastne ide?"

Z tých čias pochádza i obraz Nikolaja Feďkoviča Bratislavské prechádzky, na ktorom spoznávame známe tváre umelcov a medzi nimi i Fera Horvata. Vďaka láske k umeniu si ešte za minulého režimu narobil nepriateľov medzi strážcami kultúry na vtedajšom úvé - neprijal totiž ich hrozby, ani meradlá, ktorými chceli presne vykolíkovať priestor na život povedzme Milanovi Dobešovi. Publikoval veľký článok o konštruktivizme vo vtedajšom Novom slove a vyvolal ním nečakaný záujem nielen vo výtvarnej obci - šéfredaktor musel na koberec...

Rok pred novembrom 1989 v spolupráci so sochárom Jurajom Melišom pripravil poloverejne výstavu maďarského komunistu, výtvarníka, novozámockého rodáka, spisovateľa, novinára a búrliváka Kassáka. Až po desiatich rokoch sa mohla výstava otvoriť so všetkou slávou v Budapešti pod názvom Kassákov klobúk.

Vnímanie očami Nikolaj Feďkovič, Milan Paštéka, Albín Brunovský, Karol Barón , Milan Dobeš, Viktor Hulík, Rudolf Fila, či sochár Jozef Jankovič, Ján Hoffstädter, Andrej Rudavský, Dušan Pončák, Juraj Meliš a mnohí, mnohí ďalší sú navždy zachytení na citlivom filme fotoaparátu, ale aj v duši Fera Horvata. Práve týchto umelcov prezentoval ako kurátor na výstave k 70. výročiu Slovenského rozhlasu. "Rozhlasové vysielanie sprostredkúva umelecké zážitky pre sluch a výtvarné diela zasa pre zrak. Niekedy sa tieto percepcie prelínajú, pohľad na obraz, grafický list, či sochu môže v citlivom človeku evokovať melódie hudby, no aj lyrický alebo dramatický hlas poézie, výtvarné dielo teda vníma nielen očami, ale aj auditívnym spôsobom. Na druhej strane môže rozhlasová relácia rozvinúť predstavivosť poslucháča natoľko, že si v mysli dokáže premietnuť auditívne vnemy do konkrétnych alebo abstraktných obrazov. Pripomeňme si len, ako francúzsko-rusko-slovenský maliar Serge Charchoune transformoval svoje nehmotné hudobné zážitky do hmotnej výtvarnej podoby na maliarske plátno. Rozhlasové vysielanie sa teda môže stať aj pastvou pre zrak a výtvarné dielo zasa pre sluch," hovorí na margo tejto rozhlasovej výstavy, ktorej bol kurátorom, Fero Horvat.

Dva svety To bude aj dôvod, prečo delí autor svoju pozornosť medzi rozhlas a výtvarné umenie. Svoju prvú fotografickú výstavu nazval Moje dva svety s podtitulom Čo som videl a počul a prezentoval ju v petržalskom Cik-cak Centre. Sú to fotografie z prostredia, v ktorom sa pohybuje - a to je práca v Slovenskom rozhlase a svet výtvarného umenia. ,,Sú to dva svety, ktoré ma obohacujú a robia môj život šťastným." Koľko ľudí si môže povedať takú zázračnú a jednoduchú pravdu o svojom pôsobení na tejto zemi? (Všimnime si - šťastný, a pritom nie bohatý...)

Ferovi Horvatovi veríme - v tom je čaro jeho sveta výtvarného i rozhlasáckeho. Zachytil svojich hrdinov v nefalšovaných pózach najmä preto, že spoznal ich vnútorný rozmer, vie, o čom premýšľajú. Nie sú to len povrchné zápisy krásnych tváričiek, aké sa nám denne vnucujú z obálok časopisov, plagátov a obrazoviek, ale štúdie osobností, za ktorými cítime ich vnútorný svet. Taký je portrét Milana Paštéku, v ktorom akoby sme tušili čosi tajomné, nezachytiteľné. Akoby maliar už vtedy dovidel na niečo, čo ho láka i desí zároveň. (Milan Paštéka zakrátko potom prišiel o život pri autohavárii). Ale nielen tragika, i hlboké sústredenie a ponor do práce sú vpísané do tvárí iných portrétovaných - napríklad do tváre reportéra Slovenského rozhlasu Michala Tvarožka, keď v Nitre - Janíkovciach približuje poslucháčom prílet pápeža Jána Pavla II. na Slovensko.

Hovorila som však o rúhaní - Fero Horvat je povolaním archivár a vie, akú cenu má svetská sláva, ba i tie na piedestál vynášané peniaze. Skladá obraz minulosti sklíčko po sklíčku a uchováva ho v podobe hlasov, nosí kľúč od mozaiky, z ktorej sa možno tak nádherne poučiť... (Ako najmladší na Slovensku získal Križkovu medailu za zásluhy o rozvoj slovenského archivníctva - 1979). Možno sa nájdu horlivci, ktorí označia túto kultúrotvorbu za zbytočnú - a ak ju niekto chce, tak nech si ju zaplatí, lebo veď "výchove", "skultúrňovaniu" za "naše peniaze" už musí raz odzvoniť. No nie je kultúrotvorba pre spoločenský organizmus rovnako dôležitá ako pre ľudský organizmus krvotvorba? Aj o tom hovoria archívy a hlasy v nich.

Autorka (1951) je spisovateľka a riaditeľka Rádia Devín

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama