Šíky pod koruhvami
Spoločenský vývoj na Slovensku potvrdzuje, že revolúcia vždy nepožiera svoje deti. Výrazná časť jej ratolestí i túto jar úspešne vyháňa nové puky. Špičkoví aktéri udalostí zo začiatku 90. rokov nezávisle od toho, v akej strane zakotvili, sa v podstate rozdeľujú na dve skupiny. Jedni sa zubami-nechtami držia svojich postov, chorobnou žiarlivosťou odstrčia každého, kto vytŕča z radu. Nečudujme sa potom z chronického nedostatku nových tvárí. Ak sa predsa len z času na čas objavia, tak ich dopredu tlačia tí, čo nedávno vyčarovávali zo Švajčiarska šťavnaté lúky pod Kriváňom a teraz menia takmer ako Kristus v Káne Galilejskej vodu na pepsicolu. Druhú kategóriu tvoria tí, čo z rozličných dôvodov ustúpili z výslnia, no používajú všetky prostriedky, aby sa znovu predrali k moci. Pritom im nezáleží na morálke, ani na tom, pod akou koruhvou to dosiahnu. A tak sa u nás bežne vyskytujú exempláre homo politikus, ktoré stihli byť v komunistickej, nacionalistickej, liberálnej i konzervatívnej partaji. Pričom nestriedali iba legitimácie, ale aj svoje verejne prezentované presvedčenia. Jedným z bonmotívov predvolebnej kampane Petra Weissa v roku 1990 bolo ironické želanie, aby ústredná volebná komisia len na dvanásť hodín vyhlásila za víťaza KSS, aby sme pred jej sekretariátmi mohli zhliadnuť rady tých, čo si budú pýtať späť stranícke preukazy. Sotva vtedy tušil opakovaný masový prechod členstva z jedného subjektu do druhého, vrátane súčasného exodu, ku ktorému zatrúbili premiér.
V revolučných časoch sa dá prižmúriť oko nad tým, keď sa komusi obrátia názory o 90 stupňov. Ale čo si myslieť o tých, čo menia svoje náhľady na svet o 180 stupňov v každom volebnom období? Na Slovensku nájdeme politikov, ktorí sa prebojovali od proletárskeho internacionalizmu, cez protimaďarský šovinizmus až k európanstvu. Od tvrdého negativizmu k atlantickému paktu, cez celokontinentálny systém bezpečnosti k schvaľovaniu vstupu do NATO bez predchádzajúceho všeľudového hlasovania. Od propagácie socializmu s ľudskou tvárou, cez nezmieriteľný antikomunizmus až k finančným bratstvám s bývalými nomenklatúrnymi kádrami. Kto sa bude zodpovedať za sľuby o dvojnásobených platoch, keď strana, ktorá sa k tomu zaviazala, prestane existovať? Nebude sa cítiť ľavicový volič podvedený, keď mu tí, ktorým dôveroval, nemohúcne ukážu prstom na pravicových partnerov? Aké mu dajú záruky tí, čo krajinu tunelovali v predchádzajúcom období? Ako budú argumentovať iní, ktorí chcú v polčase zdúchnuť do opozície, hoci po voľbách chtiac-nechtiac budú musieť spriadať koaličnú sieť s bývalými rivalmi?
Netvrdím, že by revolúcia mala mať väčší apetit na svoje politicky stále nedospelé dietky. Avšak na vine sú si aj samotní občania nadmiernou zhovievavosťou k prepadlíkom, ktorým umožňujú ixkrát skladať reparát. Zahraničie u nás obdivuje sociálne prímerie napriek všeobecnému poklesu životnej úrovne a závratnej nezamestnanosti. No ktovie, dokedy to holubičia duša Slováka vydrží? Ak raz skríkne DOSŤ, nemali by hneď brať do rúk vidly. Toto slovo treba adresovať politikom ale aj šíkom, ktoré kráčajú poslušne pod ich koruhvami. Preto si spytujme i vlastné svedomie.
