Koniec pomoci v starom štýle

Pôvodne sa zdalo, že historický prvý európsko-africký summit sa skončí fraškou. Veď ministri zahraničných vecí EÚ a viac ako päťdesiatich afrických štátov sa ešte pred otvorením vrcholnej schôdzky dohodli na konečnom znení akčného plánu a záverečnej deklarácie.
Počet zobrazení: 904

Pôvodne sa zdalo, že historický prvý európsko-africký summit sa skončí fraškou. Veď ministri zahraničných vecí EÚ a viac ako päťdesiatich afrických štátov sa ešte pred otvorením vrcholnej schôdzky dohodli na konečnom znení akčného plánu a záverečnej deklarácie. Bol to, prirodzene, nápad Bruselu, ktorý sa obával škandalóznych nezhôd priamo na summite. Napokon sa ukázalo, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí a Afrika má ešte aspoň svetielko nádeje.

Posledných niekoľko rokov je dôkazom, že medzinárodná spolupráca sa začína premietať do väčších celkov, čo posilňuje globálne smerovanie súčasnej civilizácie. Je to potvrdenie tézy, že regionálna integrácia nesmie byť samoúčelná, nesmie sa uzatvárať do seba, ale vytvárať podmienky pre vyšší stupeň prehlbujúcej sa vzájomnej kooperácie celého ľudstva. Po úspešnom odštartovaní niekoľkých kôl rozhovorov medzi európskymi a ázijskými krajinami, ako aj po minuloročnom summite EÚ a latinskoamerických štátov prišla na rad minulý týždeň aj Afrika. Príznačne - posledná, čo okrem iného odzrkadľuje ekonomické záujmy Európy. Netreba pripomínať, že podnet k takýmto stretnutiam vyšiel z Bruselu, ktorý sa usiluje posilniť svoje hospodárske parametre na globálnej úrovni. Záujem Európskej únie o vzťahy s Afrikou je značne diferencovaný, podmienený geografickými a historickými okolnosťami. Z Lisabonu je k africkým brehom bližšie, ako do Berlína, kým pre Rakúsko ostáva čierny kontinent perifériou záujmu.

Obeť studenej vojny Afrika (ako to správne pomenoval americký prezident Bill Clinton) je najtragickejšia obeť studenej vojny. Celé desaťročia ako Západ, tak aj Východ bezhlavo podporovali každý režim, ktorý im vyjadril lojalitu. Výsledky poznáme: hlad, choroby, vojny, hanebné tolerovanie najväčších zverstiev, aké kedy tento kút sveta zažil (spomeňme si len na profrancúzskeho kanibala Bokassu, ktorý na svoju veľkolepú korunováciu bez mihnutia oka minul celý štátny rozpočet). Do najväčšej krízy sa však čierny kontinent dostal až po skončení studenej vojny. Najmä subsaharská Afrika prestala byť strategickým záujmom veľmocí a zvlášť po odchode Kubáncov z Angoly sa o túto časť sveta nezaujíma prakticky nikto. Príčiny sú jednoduché: Afričania sa nikdy nestali masovými konzumentmi, ich politické režimy sú tak nestabilné, že ekonomické a finančné kruhy neprejavujú záujem na pozdvihnutí tohto priestoru. Čísla hovoria za všetko: kým v roku 1960, v čase masívnej likvidácie kolonializmu, predstavoval podiel Afriky na svetovom obchode 6 percent, dnes sú to už len dve percentá. Do Afriky dnes prúdi len 1 percento zahraničných investícií. A tak obyvatelia čierneho kontinentu zvyknú trpko vravieť, že sú naďalej kolonizovaní: AIDS-om, občianskymi vojnami a - Medzinárodným menovým fondom...

Európska únia a Afrika šli na summit nielen s rozdielnymi cieľmi, ale aj s rozdielnymi východiskami. Kým starý kontinent preferoval rozhovory o demokracii a ľudských právach, africké štáty chceli počuť niečo najmä o voľnejšom prístupe na európske trhy a odpustení dlhov. Európska pätnástka však dala hneď na úvod jasne najavo, že o všeobecnom a úplnom odpustení dlhov nemôže byť ani reči. Už toto bolo východisko, ktoré zasievalo nedôveru. Z morálneho, ale i z politického hľadiska by totiž malo byť psou povinnosťou veriteľov škrtnúť všetky dlhy čierneho kontinentu. Nielen preto, že bez toho sa africká ekonomika nikdy nepozviecha (veď k dnešnému dňu ide o obrovskú sumu 350 miliárd dolárov). Prapríčinou všetkých problémov starého kontinentu je totiž pôsobenie niekdajších kolonizátorov. Len si spomeňme, ako vznikali dnešné hranice afrických štátov. Zopár generálov narysovalo ľubovoľné čiary a podelilo si Afriku ako koláč (všimnite si mapu čierneho kontinentu, jeho neprirodzene rovné hranice) bez ohľadu na etnické a historické súvislosti. Výsledkom sú etnické vojny a neutíchajúce požiare násilia, vyprovokované absolútne nezmyselným politickým členením tohto kontinentu. Ak k tomu prirátame skúsenosti zo studenej vojny, musíme uznať, že najmä Európa je za stav Afriky priamo zodpovedná a odpustenie dlhov treba chápať ako náhradu nevyčísliteľných škôd a zločinov spáchaných na obyvateľoch týchto krajín.

Partnerstvo bez pomoci Európa nevie pochopiť, že "ortodoxná demokracia" (ako západný politický systém nazývajú Afričania) je to posledné, čo dnes ľudí od Káhiry až po Johannesburg zaujíma. To nie sú len zvrátené predstavy Muamara Kaddáfího, takto dnes myslia Afričania. Ak sa ich spýtate, čo potrebujú, povedia jedlo, vodu, lieky, prípadne elektrinu alebo telefón. Keď prišli do Káhiry európski lídri a s kantorským nádychom ich začali poúčať o potrebe demokracie, nemohli naraziť na nič iné než na hradbu neporozumenia. A nie je na tom nič nepochopiteľné. Európska únia by mohla mať v sebe trochu prezieravosti a uvedomiť si, že žiadna demokracia nemôže byť stabilná bez ekonomickej podpory. Dopredu deklarované "globálne partnerstvo s Afrikou" vyznieva na pozadí spomenutých problémov trochu falošne.

Afrika z káhirského summitu však napokon napriek očakávaniam predsa len neobišla naprázdno. Európska únia síce spočiatku namietala, že bez prítomnosti medzinárodných finančných inštitúcií nemá zmysel rokovať o odpustení dlhov, no vehementný protest niektorých afrických predstaviteľov voči takejto predsa len lacnej výhovorke prinútil starý kontinent cúvnuť. Dopomohol k tomu najmä postoj francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca, ktorý sľúbil anulovať dlhy, ktoré majú u Francúzska niektoré najzaostalejšie krajiny. Navrhol aj prerokovať na najbližšej schôdzke Parížskeho klubu, Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu otázku všeobecného zmazania dlhov najchudobnejších a najzaostalejších krajín, no táto iniciatíva neprešla. Jej najväčšími odporcami boli Nemecko a Španielsko. Kancelár Gerhard Schröder a premiér José Maria Aznar boli síce nútení urobiť ústretové gestá (Nemecko zníži dlh tridsiatim najzadĺženejším štátom o 350 miliónov dolárov a Španielsko odpustí časť dlhu subsaharskej Afrike vo výške 200 miliónov dolárov), no všeobecné odpustenie dlhov stále považujú za rozporné s vlastnými záujmami. U Aznara by som to chápal, ale u sociálnodemokratického Schrödera, ktorý hlasoval minulý rok v Paríži na Kongrese Socialistickej internacionály za deklaráciu požadujúcu okrem iného odpustenie všetkých dlhov... Neviem, neviem.

Starý systém je mŕtvy Európska únia podporuje svoje stanovisko naoko závažnými argumentami: dlhé desaťročia sa do Afriky investovali miliardy dolárov, ktoré sa stratili v lavíne korupcie a financovania nespočetných vojenských prevratov a etnických vojen. Tieto dôvody sú však pokrytecké, lebo aj desať rokov po skončení studenej vojny západné zbrojárske firmy úporne zápasia o dodávky do afrických štátov, a to ako pre oficiálne armády, tak pre vzbúrencov. A napokon, peniaze za zbrane do Afriky nesmrdia v poslednom období ani Slovensku. Afričanom sa nepodarilo od EÚ dosiahnuť ani prísľub zrušenia dovozných ciel na africké poľnohospodárske produkty.

Jedno je isté. Starý systém rozvojovej pomoci je mŕtvy. Vyspelý Sever už dávno nehodnotí Juh ako jednoliaty celok a pojem rozvojové štáty sa stane tiež historickým reliktom. Rastúca diferenciácia medzi týmito krajinami prispieva tiež k formovaniu regionálnych ekonomických blokov. Tieto trendy musí byť schopná stráviť aj Afrika. Ešte je síce urazená vývojom po studenej vojne, kedy hlavná pomoc Západu bola presmerovaná z Afriky do strednej a východnej Európy, no realistickí lídri čierneho kontinentu musia vziať do úvahy meniace sa podmienky. Kdesi v kútiku duše verím, že keď sa Afrika zbaví všetkých implantovaných, jej povahe cudzích ideológií, počnúc ekonomickým liberalizmom a končiac socialistickými experimentami, prebudí sa jej pôvodný, skutočný duch a to bude motív jej rozvoja. Vtedy sa Afrika zjednotí. Môže to však dokázať iba sama, bez deštrukčného zasahovania iných ako afrických záujmov. Jediné, v čom jej môžeme pomôcť, je odpustiť dlhy, ktoré neustále narastajú a ktoré už pekných pár rokov nevládze splácať. Je to naša morálna povinnosť voči ľudstvu ako celku, voči jeho stabilnému a globálnemu rozvoju.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984