Európa a jej periférie
Procesy európskej integrácie najčastejšie vnímame v perspektíve ekonómie a práva. Ekonomickým vyjadrením integračných procesov je vytváranie jednotného trhu, európskej meny a jednotného, resp. postupne sa zjednocujúceho právneho a administratívneho systému. Politika vystupuje predovšetkým ako súbor nástrojov, ktorými sa uvoľňuje miesto nevyhnutným procesom v oblasti ekonómie a práva.
Samozrejme, hľadanie foriem koexistencie rozdielnych záujmov zostáva stálou agendou všetkých subjektov, ktoré sa podieľajú na procese integrácie. Integrácia je však relatívne hotovým rámcom hľadania rovnováhy záujmov, sama sa však už prestáva javiť ako politický problém, depolitizuje sa, stáva sa problémom pre "expertov", nie pre politikov. Proces integrácie sa potom javí ako dejinná nevyhnutnosť, voči ktorej niet alternatívy. Veď politika má miesto len tam, kde sa rozhoduje o alternatívach v podmienkach nejasných kritérií, podľa ktorých by sme sa mali rozhodovať, kde dobro je vždy dobrom "pre niekoho".
Pragmatici a dejinné "nevyhnutnosti" Integračné procesy nie sú však nevyhnutnosťou, sú odpoveďou na konkrétny súbor problémov, s ktorými je Európa konfrontovaná v tomto storočí. Nakoniec ani nie je možné ukázať, že z "ekonomického" hľadiska je výhodnejšie zoskupenie takého druhu, ako dnes predstavuje Európska únia. I keď na druhej strane ak už niečo také, ako EÚ existuje, tak je iste predovšetkým pre menšie štáty na jej okraji výhodnejšie byť jej členom, než sa ocitnúť za jej hranicami. Práve tak nie je samozrejmosťou, že právny útvar typu Európskej únie funguje efektívnejšie, ako národné štáty. Aj tu však platí, že ak takýto právny útvar jestvuje, je výhodnejšie byť jeho súčasťou, ako byť "vonku". To všetko sú však argumenty odvolávajúce sa na "výhodnosť", nie argumenty odvolávajúce sa na "hodnoty" alebo "dejinné nevyhnutnosti".
Tri problémy Keby integrácia bola nevyhnutnosťou "osebe", politika by naozaj vystupovala len ako nástroj, prípadne by tvorila prostredie, cez ktoré sa presadzujú ekonomické záujmy. Proces integrácie však stále zostáva politickým procesom a to nielen preto, že nebol vyvolaný ekonomickými záujmami, ale od začiatku bol pokusom o riešenie politických sporov. Išlo o riešenie troch problémov. Prvé dva boli zrejmé hneď od začiatku a všetci, ktorí sa podieľali na integračných procesoch ich otvorene formulovali. Prvým problémom bolo rázne odstránenie zdroja vojnových konfliktov v samotnej západnej Európe. Predsa francúzsko - nemecký antagonizmus stál za dvomi svetovými vojnami. Riešenie, ktoré volili víťazi v prvej svetovej vojne sa neosvedčilo: mocnosť ako je Nemecko nemožno natrvalo vyradiť, pretože reakcia na takéto vyradenie môže byť len patologická. Tento problém sa podarilo vyriešiť a Nemecko sa z "problémového dieťaťa" modernej Európy v mnohom stalo jej vzorovou súčasťou.
Sociálne a regionálne periférie Druhým problémom, ktorého riešením mala byť ekonomická, politická a vojenská integrácia západnej Európy, bolo vytvorenie protiváhy k vojenskej a politickej sile Sovietskeho zväzu. Tento problém sa podarilo vyriešiť za cenu politického rozdelenia Európy, za cenu vybudovania "železnej opony". Tretí okruh problémov, na ktorý mali dať odpoveď integračné procesy sa začal črtať postupne, spočiatku sa javil ako "vnútorná záležitosť" jednotlivých štátov a až neskôr sa prejavili jeho nadštátne dimenzie. Ide o problém nerovnomerného vývoja, o okruh problémov spojených s vyrovnávaním sa so sociálnymi a regionálnymi rozdielmi vo vnútri jednotlivých štátov a v západnej Európe ako takej. Riešením bolo vytvorenie sociálneho štátu a rozsiahly systém redistribúcií, pomocou ktorého sa Európskej únii darí utlmiť najvypuklejšie regionálne rozdiely. Historická skúsenosť je totiž jednoznačná; práve sociálne a regionálne rozdiely sú zdrojom najneprehľadnejších konfliktov. Už i v rámci jednotlivých štátov sa stretávame s tým, že stupňovanie rozdielov medzi sociálnymi skupinami alebo medzi stupňom rozvoja jednotlivých regiónov vytvára kritickú situáciu, ktorá veľmi ľahko vyúsťuje do turbulencií, do chaosu, "triedneho boja". Pred sociálnymi a regionálnymi perifériami sa dá brániť len dvomi spôsobmi: represiou, oddelením sa, alebo ich integráciou. Doterajšie dejiny Európy svedčia o tom, že pokusy "oddeliť sa" zlyhávajú. Represia nie je trvalým riešením, historicky bola riešením vždy len kombinácia represie a integrácie, pričom v úspešných riešeniach moment integrácie mal prevahu nad momentami represie a "oddeľovania".
Premena základných problémov Nemecko - francúzsky antagonizmus dnes už existuje len v podobe dobre zahojenej jazvy. Rozptýlil ho postupujúci proces integrácie, začlenenie Nemecka do európskych a transatlantických štruktúr. Sovietsky zväz sa rozpadol, problémom je dnes skôr ekonomické a politické postavenie štátov západnej Európy vo vzťahu k USA a Japonsku. Tento vzťah má však zásadne inú povahu ako mal vzťah západnej Európy ku skutočnej alebo len fiktívnej sovietskej hrozbe, i keď aj v tomto spore ide o politickú identitu západnej Európy a jej plnú svojprávnosť.
Rozpad Sovietskeho zväzu však znovu otvoril a "zohrial" tretí okruh problémov: tých, ktoré súvisia s rozdielmi medzi centrom a perifériou a to v sociálnom, ako aj v regionálnom zmysle. Západnej Európe sa v priebehu šesťdesiatych rokov podarilo zvládnuť vlastnú "sociálnu" perifériu, v priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa jej podarilo nájsť spôsoby, ako "zvládnuť" problémy vlastnej regionálnej periférie, teda podarilo sa krajiny, ako je Írsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko a vlastne aj Taliansko usmerniť na dráhu rozvoja. Dá sa povedať, že práve v okamihu, keď problém riešenia "vlastných" periférií bol na dohľad, pred bránami západnej Európy sa objavila nová periféria: krajiny, ktoré sa do roku 1989 nachádzali v mocenskej zóne Sovietskeho zväzu.
Presun ťažiska Nie je to celkom nový problém. Jadrom západnej Európy boli vždy štátne útvary, v ktorých sa spájala stredomorská a atlantická orientácia. Tento kyvadlový presun ťažiska európskej civilizácie medzi Stredozemným morom a Atlantickým oceánom bol však dopĺňaný pohybom Juh - Sever a Západ - Východ. Práve tento pohyb po troch osiach dovoľoval v prípade ohrozenia prenášať ťažisko vývoja zo stredomorsko-atlantickej osi na juho-severnú, a potom na západo-východnú. Dnes sa zreteľne rozhoduje o novej rovnováhe Európy na línii Západ - Východ.
Presun ťažiska však bol problémom, na riešenie ktorého zrejme nikto nebol reálne pripravený a deväťdesiate roky sú v znamení improvizácií, ktorých dôsledky sú veľmi protirečivé. Aj keď dnes je zrejme každému jasné, že usmernenie úsilia o priblíženie postkomunistických krajín krajinám západnej Európy na dráhu získania plného členstva v EÚ nebolo príliš dobre premysleným krokom. Viedlo totiž k iracionalizácii politického života tak v krajinách uchádzačov, ako aj v krajinách EÚ a to najmä v tých, ktorých sa prijatie "krajín z východu" bezprostredne dotkne. Fenomény "Haider", "Mečiar" a "Miloševič", čo ako sa od seba odlišujú, sú do istej miery reakciami na nereálne predstavy o rýchlej integrácii postkomunistických krajín do Európskej únie. Dnes však už niet možnosti toto rozhodnutie odvolať a obidve strany sa musia z tohto procesu snažiť získať čo najviac pozitívnych impulzov pre svoj ekonomický a politický vývoj. Pre nás totiž integrácia nie je len riešením ekonomického problému a problému bezpečnosti, ale aj dovŕšením procesu národnej emancipácie. Práve táto schopnosť odpovedať na civilizačné výzvy, preberať, osvojovať a pretvárať preberané je a dodnes zostáva vari najcharakteristickejšou črtou európskej kultúry. Dodáva jej dynamiku, schopnosť adaptovať sa na nové, nestále sa meniace podmienky.
