Mýty o integrácii
Minulý utorok odovzdal hlavný vyjednávač Slovenskej republiky pre vstup do Európskej únie Ján Figeľ v Bruseli pozičné dokumenty k prvým ôsmim kapitolám, o ktorých sa 25. mája bude viesť prvé kolo rokovaní. Ide už teda do tuhého. O to viac zaráža katastrofálny stav informovanosti našich občanov o tomto procese.
Vláda obmedzuje informačnú prípravu svojho obyvateľstva na zložité integračné podmienky iba na propagandistické vyhlásenia, z ktorých môže bežný občan nadobudnúť dojem, že nás čaká raj na zemi, že všetko je to iba o tom, aby sme tam boli čo najskôr, že ide len o otázku vôle a napĺňania ideálov. Treba zdôrazniť, že takýto postup je veľmi nebezpečný a ak sa v krátkom čase nezmení, bude mať bumerangový efekt na verejnú mienku (príkladom môže byť svojho času oveľa informovanejšie Rakúsko).
Namiesto informácií propaganda Nie je predsa možné, aby sme v čase odštartovania negociácií nedokázali povedať občanom na rovinu nič iné, ako to, že nás čaká prosperita, stabilita a voľný pohyb osôb. To sme už hádam dospeli trochu ďalej. Donedávna v Práci ako jedinom slovenskom denníku síce existovala pravidelná analytická strana o Európskej únii, tá však zanikla z dôvodov, o ktorých sa mi tu nechce hovoriť. Slovenská televízia pripravuje špecializovanú reláciu, ktorá vyzerá skôr ako predvolebný šot než publicistický program. Oveľa profesionálnejšie sa správa Slovenský rozhlas, kde sa hŕstka nadšencov z Redakcie medzinárodného života usiluje každý štvrtok o štvrtej podať občanovi aspoň základné informácie o tom, čo sa vo vnútri EÚ momentálne vlastne deje. No nikto vám nepovie, o čom sú negociácie, čo nás vlastne čaká a najmä s čím je tento proces vo vzťahu k našim životným podmienkam spojený. Mám pocit, že sa tak robí zámerne zo strachu pred narastaním negatívnych postojov, ale takýto postup je neodôvodnený. Občan oveľa ľahšie znesie čistú hru, pri ktorej sa mu vysvetlia pravidlá, riziká, problémy, ale aj konečné výhody. Na to však u nás dosiaľ nikto nenadobudol odvahu. Namiesto toho sa vytvárajú mýty najrozličnejšieho kalibru, ktoré v konečnom dôsledku ohrozujú celospoločenský konsenzus v otázke integrácie. To isté platí aj o vysvetľovaní dôvodov pre vstup do Severoatlantickej aliancie. Prezident Komisie USA pre NATO Bruce P. Jackson v rozhovore pre Hospodársky denník (30. marca 2000) jednoznačne vyvrátil bájky o tom, že integrácia do tohto vojenského zoskupenia nám prinesie prílev zahraničného kapitálu, keď zdôraznil, že NATO nemá nič spoločné so zahraničnými investíciami. Napriek tomu v ten istý deň a v prítomnosti tohto muža minister obrany Pavol Kanis zopakoval svoju obľúbenú tézu, že vstup do NATO nám zabezpečí zahraničné investície. Toto nie je veľmi poctivý prístup voči vlastnému obyvateľstvu.
Prijať treba všetko Treba sa teda sústrediť na analýzu negociačného procesu vrátane krátkodobých dôsledkov, ktoré prinesie pre slovenskú ekonomiku. V opačnom prípade riskujeme integračný šok, čo by nebol najlepší začiatok nášho pôsobenia v EÚ. Negociácie totiž rokovania v pravom zmysle slova vlastne nie sú. Na Slovensku panuje mýtus, že naši predstavitelia budú počas negociácií vyjednávať, čo musíme a čo nemusíme prijať. To je strašný omyl. Musíme prijať všetko a bez výnimky. Buď to prijmeme alebo si na splnenie úloh žiadame prechodné obdobia - iná možnosť nie je. Prechodné obdobia žiada krajina obyčajne tam, kde si aplikácia noriem EÚ vyžaduje veľké investičné náklady. Napríklad už dnes vieme, že kompletné dobudovanie kanalizácie a čističiek odpadových vôd nebudeme schopní zrealizovať do predpokladaného dátumu nášho vstupu. No aj v prípade, keď budeme potrebovať prechodné obdobie, Európska únia bude žiadať presný program, čo za dané obdobie (povedzme šesť až sedem rokov) urobíme, vrátane termínov a konkretizácie opatrení. Bez toho nám žiadne prechodné obdobia nedajú. Dohadovať sa bude treba aj o dĺžke prechodných období. Európska únia bude mať prirodzenú tendenciu skracovať termín prijatia všetkých záväzných opatrení. Pre nás je prirodzene najvýhodnejšie žiadať prechodné obdobia čo najdlhšie, ostatné je vec rokovaní. Z kuloárov Európskej komisie a zo skúseností iných krajín, ktoré absolvovali negociačný proces vieme, že je možná aj recipročná dohoda, čiže ak my zľavíme z dĺžky nejakého prechodného obdobia, naši európski partneri nám môžu skrátiť, povedzme, prechodné obdobie na voľný pohyb pracovných síl. Ale to je už otázka diplomatickej šikovnosti.
Podmienky určuje EÚ Ďalej si treba uvedomiť, že Európska únia sa s nami počas negociácií bude baviť iba o tom, čo predstavuje problém pre ňu samotnú. Zoberme si príklad poľnohospodárstva, ktoré ročne pohltí viac ako polovicu rozpočtu EÚ a je dnes jednoznačne hlavnou európskou politikou. Naše problémy s poľnohospodárstvom Európsku úniu nezaujímajú. O tom sa rokovať nebude. Zaujíma ich iba to, čo predstavuje z hľadiska poľnohospodárstva problém pre EÚ. Navyše, treba poznať aj motívy takéhoto rozhodovania. Vysoký predstaviteľ EÚ, ktorý si neželá byť menovaný, to povedal veľmi otvorene: "My sa s vami nebudeme baviť o poľnohospodárstve. Ani s Čechmi sa o tom nebudeme baviť a dokonca ani s Maďarmi. My sa budeme o poľnohospodárstve baviť s Poliakmi a keď sa s nimi dohodneme, aplikujeme to na všetkých - aj na vás."
V prvých ôsmich kapitolách európskeho práva, ktoré nám prisúdila Európska komisia, Slovensko nežiada nijaké prechodné obdobia. Ján Figeľ sa dokonca vyjadril, že naša strana chce minimalizovať počet prechodných období. Hádam vie, čo robí. V negociačnom procese už totiž nejde o politickú demonštráciu vôle a pripravenosti vyjsť v ústrety. Tam je to celé (a veľmi tvrdo) o záujmoch. A v našom prípade, prirodzene, o slovenských. Boh nás ochraňuj pred nadšenými eurofilmi, ktorí stratia zo zreteľa štátne záujmy a s modrými ohviezdičkovanými klapkami na očiach nás budú hnať vpred šialenou rýchlosťou bez toho, aby mysleli na domáce podmienky. V tejto fáze už nepotrebujeme zasnených vizionárov, ale tvrdých chladnokrvných vyjednávačov, ktorí vedia, ako na to. Ján Figeľ je vzdelaný, rozhľadený muž, no obávam sa, že mu chýba potrebná razancia, ktorá tak pomohla Čechom v prípade ich hlavného vyjednávača Pavla Teličku. V tomto procese naozaj nie je umením nechať sa ošklbať.
Hovoriť o ťažkostiach Musíme mať zároveň neustále na zreteli, že aj keď sa predpokladá, že prvých osem kapitol zvládneme rýchlo a bez problémov, ich uzavretie bude len predbežné. Platí tu totiž hlavná zásada, že žiadna kapitola nie je definitívne uzavretá, kým nie sú ukončené všetky. V praxi to znamená, že Európska únia môže pokojne urobiť to, že o rok sa k už uzavretým kapitolám vráti, skontroluje ich aplikáciu a v prípade, že má k plneniu záväzkov príslušnej kandidátskej krajiny vážne výhrady, možno predpokladať opätovné otvorenie problematickej kapitoly (ako sa to deje napríklad v prípade Českej republiky). Bez ohľadu na to a bez ohľadu na oficiálne proklamovaný princíp regaty však medzi bruselskými eurobyrokratmi prevláda názor, že k rozšíreniu nedôjde skôr, kým na to nebude pripravené Poľsko. Ak by sa dodržal tento model, pre nás by to bolo veľmi výhodné, lebo súčasná Európska komisia podľa našich informácií uvažuje o veľkej vlne rozšírenia o minimálne šesť krajín, čiže Slovensko by malo dostatok času na dobehnutie prvej skupiny (samozrejme, treba zabudnúť na 1. január 2004). V opačnom prípade, ak by nedošlo k politickému rozhodnutiu, ale postupovalo by sa prísne technokraticky na základe objektívnej pripravenosti, by v prvej vlne (2003) pravdepodobne prijali Maltu a Cyprus, v druhej vlne (2004) asi Maďarsko, Slovinsko a Estónsko a až v tretej vlne (2005) by sme sa zviezli spolu s Čechmi a Poliakmi.
Najväčší problém nášho začlenenia však vidím naozaj v amatérskej vládnej informačnej politike, ktorá v konečnom dôsledku môže celý proces výrazne pribrzdiť. Dnes je jasné, že zosúladenie našej legislatívy s právom EÚ nás bude stáť obrovské finančné prostriedky. No nikto o tom nehovorí. Len preklad európskeho práva, tzv. acquis communitaire, si bude vyžadovať náklady blížiace sa k 80 miliónom korún (treba uviesť do slovenčiny 82 000 strán textu, práce sa už začali). A to hovoríme o tých menších položkách. Vicepremiér pre integráciu Pavol Hamžík pateticky vyhlasuje, že nikdy nebudeme súhlasiť so zrušením Benešových dekrétov, ale občanom už nepovie, že jednou z podmienok zahrnutých v acquis je uvoľnenie nášho trhu s pozemkami pre cudzincov, čo de facto Benešove dekréty ruší tak či tak. A navyše: najzávažnejšie rozhodnutia v tomto smere bude musieť vládna koalícia urobiť v rokoch 2001 - 2002, teda vo volebnom roku. Má vláda premyslené, ako sa bude správať? Buď to myslí s integráciou vážne, bude pokračovať v reformách, a tým si sama podpíše svoj politický rozsudok smrti, alebo sa bude tváriť predvolebne, čím sa celý prístupový proces dramaticky spomalí. To nie je maličkosť. Podobné obavy vyjadril aj spravodajca Európskeho parlamentu pre SR Jan Marinus Wiersma. Dokážeme byť voči vlastnému obyvateľstvu úprimní?
