Reklama
Reklama

Frankofónia v Bratislave

Bratislava opäť zažila filmový sviatok, a to v podobe festivalu frankofónnych filmov. Už druhý ročník tohto medzinárodného festivalu si kládol za cieľ sprístupniť slovenskému divákovi bohatosť frankofónnych kinematografií a ich kultúrne orientácie.
Počet zobrazení: 615

Bratislava opäť zažila filmový sviatok, a to v podobe festivalu frankofónnych filmov. Už druhý ročník tohto medzinárodného festivalu si kládol za cieľ sprístupniť slovenskému divákovi bohatosť frankofónnych kinematografií a ich kultúrne orientácie. Prehliadka sa uskutočnila pod záštitou ministra kultúry slovenskej republiky Milana Kňažka, bola súťažná a predstavila nám filmy z rôznych častí francúzskym jazykom hovoriaceho sveta. Kino Hviezda sa stalo na niekoľko dní centrom, ktoré po sedem večerov napĺňal francúzsky džavot.

V troch sekciách (Súťažná sekcia, Sekcia Cannes Junior, Sekcia Cartago Tour) sa počas siedmych dní predstavili (každý deň bol venovaný inej krajine) kinematografie Francúzska, Belgicka, Švajčiarska, Kanady, Egypta, Mali, Burkina Faso, Senegalu, Gabunu i Libanonu. Ako je vidieť, výpočet krajín je rôznorodý a taká bola aj prehliadka. Medzi zastúpenými kinematografiami vládli značné rozdiely v témach i zobrazených problémoch jednotlivých krajín, v každej sa odrážali určité národné rysy. Najpočetnejšie bol zastúpený francúzsky film, ktorý si odniesol aj hlavnú cenu. Určila ju, verme, že kvalifikovaná porota, na čele ktorej, ako predseda festivalovej poroty, zasadal režisér Dušan Hanák. Hlavnú cenu festivalu teda získala francúzska režisérka Christine Carriére za film Kto šklbe mesiac (Qiu plume la lune,1999). Citlivá ženská výpoveď o rodine otca a jeho dvoch dospievajúcich dcér je vyrozprávaná s citlivým pochopením pre malé všedné osudy a smutným humorom. Po smrti manželky, ktorá umrela na rakovinu, otcovi ostali na krku dve dospievajúce dcéry. Otec sa s tým ťažko vyrovnával, časté pokusy o samovraždu, často sa opúšťal. Istým spôsobom bol vykreslený ako podivín a čudák s rozštiepeným vzťahom k dcéram. Jednu odmietol, k druhej sa upol a keď sa vydala, postavil si barak na okraji mesta, kde žil osamote, až sa k nemu dcéry nakoniec vrátili. Spolu totiž tvorili pevný citový trojuholník. Asi tak by sa dal zhrnúť dej víťazného filmu.

Francúzsky syndróm No nie všetky francúzske filmy boli komorné príbehy. Našli sa aj také, ktoré zaujali tým, že poukazovali a problematizovali určité skutočnosti francúzskej spoločnosti. Dva filmy reagovali na stále aktuálny alžírsky problém, ktorý je čiernou škvrnou francúzskej prisťahovaleckej politiky. Film Žiť v raji (Vivre au paradise, 1998) dokumentárnym spôsobom a na základe skutočných udalostí zachytáva život alžírskych imigrantov vo Francúzsku v rokoch 1961-1962 počas vojny za samostatnosť Alžírska. Zo strany francúzskych orgánov neprichádzala pomoc, ale naopak, čistá represia a policajné násilie. Podobnou témou - Alžírčania kontra imigračné úrady - sa zaoberal aj film Calino Maneige, 1998. Francúzske svedomie sa s týmito problémami, tým, že o nich otvorene rozpráva pomocou národnej kinematografie, svojím spôsobom postupne vyrovnáva. Z iného súdka bol film Karneval (Carneval, 1998) odohrávajúci sa v Dunkerque vo februári 1998. Mesiac karnevalov, osláv a zábavy sa zhustí do pozoruhodnej drámy vzťahov. Karneval je časť roka, kedy sa nahromadená energia dostáva na povrch a vybuchuje v gejzíroch zúrivosti, necitlivosti, opilstva a pokazených vzťahov. Karnevalová noc preverí osudy hlavných hrdinov vo víre masiek. Vynikajúci film zachováva autentickú atmosféru naozaj divokých dní vo francúzskych mestách počas karnevalových osláv.

O uvoľnenejšiu náladu sa postaral komerčne ladený film Možno (Peut-etre, 1999) režiséra Cédrica Klapsicha. Jednu z hlavných postáv si tu zahral aj "nestarnúci" Jean Paul Belmondo. Film obsahoval prvky sci-fi a fantasy, žánrov ktoré mali vplyv na výstavbu fabuly. Počas silvestrovskej noci 2000 zažije 18- ročný Arthur neuveriteľný trip do budúcnosti. Stretne sa so svojou budúcou rodinou, s potomkami asi troch generácií, ktorí sa ho snažia presvedčiť, aby neváhal a "urobil" ich práve túto noc, lebo oni chcú žiť. So svojou priateľkou, ktorá prvá dala návrh na splodenie potomka, to na konci filmu, pod váhou argumentov budúcich generácií, Arthur zrealizuje. Síce zábavné, ale neinvenčné, plagiátorské. O živote mladých ľudí žijúcich na predmestiach a v modelových bytových štvrtiach francúzskych miest, o bitkách, výtržnostiach, policajných zásahoch, rape a hip-hope a ideáloch nezamestnanej mládeže hovoril film V mojom meste to praskne (Ma 6-T va crack-er,1997). Smrť mladíka zabitého policajtom vyústi do otvorenej pouličnej vojny.

Ešte by som rád upozornil na najnepozerateľnejší film festivalu, ktorý priamo útočil na moje vnímanie. Tento film svojou štruktúrou rozbíjal utvorenie si celkového dojmu o postavách, deji a súvislostiach príbehu. Tí, čo ma majú radi, pôjdu vlakom (Ceux qui m´aiment..., 1998) - roztrasený obraz simulujúci jazdu vlakom poukázal na obmedzenia filmového média. Roztrasený obraz a zábery z detailu tváre na iný detail v rýchlom, až klipovom prívale znemožňovali identifikáciu postáv, ktorých bolo v snímke naozaj priveľa a divák mal pocit, že je náhodný cestujúci, ktorý proti svojej vôli musí cestu s nimi vydržať až do konca. Film bol pozoruhodný experiment, ale pozornosť mainstreamového publika však nevyvolal.

Sugestívne príbehy Belgická kinematografia sa predstavila len dvoma filmami, zato vysoko kvalitnými. Poviedkovým filmom Sedem smrteľných hriechov (Les 7 peches capitaux,1992) sa tu prezentoval aj víťaz minuloročného festivalu MFF Bratislava Yvan le Moin, z ktorého si v sekcii debutov odniesol hlavnú cenu za film Červený trpaslík. Druhý belgický film Holubári čakajú (Les convoyeurs attendent,1999) režiséra Benoita Maniagea získal ocenenie Cenu poroty za umelecký prínos. Čiernobielo ladený film sugestívnou silou vyrozprával príbeh o chudobných obyvateľoch jedného belgického priemyselného predmestia. Otec rodiny sa rozhodne zviditeľniť svoju rodinu zápisom do Guinessovej knihy rekordov, pričom na disciplíne nezáleží. Film sugestívnou silou hovorí o láske a porozumení v srdciach malých ľudí ako o dôležitej protihodnote voči sebeckému a nafúknutému veľkému svetu. Dielo bolo právom ocenené pre svoju poetickú hĺbku a citlivé posolstvo. Švajčiarsky film zastupovali tri filmy a dva z nich boli ocenené. Cenu Cannes Junior získal film mladého začínajúceho režiséra Romeda Wydera Bez kávy, bez telky, bez sexu (Pas de café, pas de telé, pas de sex, 1999). Klasický ľúbostný trojuholník - dvaja muži a jedna žena. Alebo dvaja najlepší priatelia a frajerka jedného z nich, ktorá ho podvedie s tým druhým. Na scénu prichádza žiarlivosť a čakanie na to, ako sa dievčatko rozhodne. Až sa nakoniec rozhodne. Miesto deja - slnečná Ženeva a dobre si žijúci squoteri. Príjemné pozeranie, ale nič viac.

Druhý švajčiarsky film Emportes-moi! (Unes ma!, 1998) však získal Cenu ministra kultúry SR. Veľmi filmovo, sústredením pozornosti na filmový obraz, popisuje život trinásťročnej Hanny, ktorá sa chystá vziať život do vlastných rúk a stať sa ženou uprostred rozbúreného domova na pozadí roku 1963.

Pozoruhodná a živá invencia Asi najprekvapivejšie sa prezentovala kinematografia Kanady, rozhodne patriaca k vyspelým filmovým krajinám. Kanadské filmy priniesli do sály trochu viac prvkov, ako inak dosť klasicky poňaté predchádzajúce filmy, priniesli aspoň trochu pozoruhodnej, živej a zaujímavej invencie. Formálnej, ale hlavne silnej v príbehu a vo filmovej narácii. Cenu publika si vyslúžil film Intímne spomienky (Souvenirs Intimes,1999) Jeana Beaudinea, ktorý sa bratislavskej premiéry i osobne zúčastnil. Na vozík pripútaný Max býva v kruhu svojich priateľov a žije si pokojným životom, až kým sa na scéne neobjaví Lucie a naruší pokoj jeho nocí. Telefónom mu pripomenie minulé udalosti, ako ju Max s kamarátmi v puberte znásilnil, a ona teraz po mnohých rokoch prostredníctvom internetu našla svojho a jeho syna v jeho blízkosti. Max žil so svojím synom bez toho, aby to vedel. Intímne spomienky vychádzajú na povrch Maxovho vedomia ako čiernobiely materiál, pričom pomsta Lucie je zobrazená ako absurdne prepracovaná hra nielen s Maxom, ale aj s divákom.

Filmový festival otvoril kanadský film 32. augusta na Zemi (Un 32 aout sur Terre, 1998) od Denisa Villeneuva. Mladá žena si po autonehode uvedomí, že už nie je mladá a že by mala darovať život. Obráti na svojho najlepšieho kamaráta, aby jej pomohol jej túžbu uskutočniť. Ten súhlasí, ale len pod podmienkou, že sa budú milovať na púšti. Starí priatelia, ktorí si nedokázali celý život nájsť čas na vzájomnú lásku napriek tomu, že sa platonicky mali radi, sa ocitnú pred neskutočnými problémami všedného sveta, ktorý ako by im svojou nedokonalosťou nedokázal ich sen na poslednú chvíľu splniť. Náhody a prekážky im zabránia, aby sa mohli konečne spojiť. Film hovoril o absurdnosti, všednosti a odcudzení súčasnej doby plodiacej svojimi mechanizmami nedokonalý svet. Výborne technicky zvládnutý film, nekonvenčná strihová skladba a pravdivé a úprimné herecké stvárnenie skvelo otvorili festival. Najživšiu diskusiu rozpútal film režiséra Louisa Bélangera Post Mortem, 1999, v Quebecu vyhlásený za najlepší film roka. Telo Lindy, zabitej americkým turistom, ktorého sa snažila okradnúť, sa dostane do rúk Guislainovi, pracovníkovi márnice. Ten podľahne kráse mŕtvej Lindy a neovládne svoje túžby. Pri milostnom akte Linda v Guislainových rukách ožije. Obidvom sa po tomto zážitku diametrálne zmenil život. Mladý režisér prítomný v sále po projekcii zodpovedal niekoľko otázok: film bol natočený podľa novinovej správy, na základe ktorej autor filmu vytvoril celý svet svojich postáv. Použil netradičnú naratívnu štruktúru, kde do seba deje zapadajú ako kúsky hry puzzle. Potlačil kameru, aby dosiahol dokumentaristickou metódou čo najsilnejší pravdivý efekt. Herci tiež, aby sa vytvorila čo najrealistickejšia predstava, hrali ako neherci.

Trochu nezápadného sveta V krátkosti spomeňme ešte kinematografie Afriky, Egypta a Libanonu, ktoré sa výrazne odlišovali od rozvinutých kinematografií Západu a svojským špecifickým spôsobom reflektovali národné problémy svojich krajín. Témy afrických filmov boli doslova agitačné, ako napríklad krátkometrážny film F. R. Nacra Ako na Kornateho (Le truc de Kornaté, 1999) z Burkina Faso, natočený ako príručka na používanie prezervatívov z dôvodu zabránenia šírenia AIDS. Ďalší africký biblický epos Genezis (La Genése, 1999) z Mali je filmovou alegóriou na biblický motív. Veľkofilm svojím obsahom apeloval na urovnanie svárov medzi znepriatelenými rodinami, rodmi a na zastavenie bratovražedných vojen v Afrike. Život na Zemi (La vie sur Terre, 1998) od A. Sissaka zase postavil do kontrastu rýchlosť západu s pomalosťou afrického spôsobu života. Dej prebieha v dedinke Sokolo v Mali počas európskych osláv Silvestra 2000.V Afrike však všetko ostáva nehybné a Sissako básnickým jazykom medituje nad pýchou namyslenej Európy a obžalúva ju za hriechy, ktoré spáchala voči Afrike. Malá predavačka Slnka (La Petite vendeuse de Soleil, 1999) bol príspevok zo Senegalu. Farebné leporelo o dievčati - mrzáčke, ktorá si zarába pouličným predajom novín a keď zarobí väčší obnos, rozdelí sa s ostatnými v núdzi. Šľachetnosť, ktorá sa v západnom kine neobjavuje.

No a posledný príspevok z Burkina Faso Souko, kinematograf z kartónu (Souko, le cinématographe, 1998) poetickým spôsobom vyrozprával príbeh o vynaliezavosti detí, ktoré si z odpadu postavia vlastný kinematograf. Blysla sa tam aj narážka v zmysle deti za mier a proti zbraniam, vojne a armáde. A aby sme nevynechali egyptskú kinematografiu, spomeňme len, že reflektovala, i keď komerčne, vzťah islamského sveta voči Američanom a ich neblahý vplyv na islamský svet, na druhej strane však zatracovala islamský terorizmus. V skratke môžem skonštatovať, že festival mal skutočne nabitý a obsahovo zaujímavý program, i keď organizácia občas zaškrípala. Treba však oceniť snahu Francúzskeho inštitútu na rozširovaní slovenského povedomia o medzinárodné kultúrne vplyvy, vrátane takých regiónov, aký mi je Afrika. Diskusie s režisérmi a autormi boli zaujímavým vyplnením a doplnkovým programom. Aurevoir á prochen-fois.

Autor (1977) je študent filmovej vedy na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama