Reklama
Reklama

Svetom zabudnutá vojna

Zatiaľ čo sa oči celého ľudstva upierajú na rôzne konflikty, na absolútnom okraji záujmu tlačových agentúr čaká na svoj ortieľ v pripravovanom referende ďalší, svetovej verejnosti neznámy mininárod v Západnej Sahare.
Počet zobrazení: 1131

 

Zatiaľ čo sa oči celého ľudstva upierajú na rôzne konflikty, na absolútnom okraji záujmu tlačových agentúr čaká na svoj ortieľ v pripravovanom referende ďalší, svetovej verejnosti neznámy mininárod v Západnej Sahare.

Už 24 rokov stojí na jednej strane v studenej vojne 100 000 ťažko ozbrojených marockých vojakov, chránených opevnenými múrmi, tiahnucimi sa v dĺžke takmer 1500 km, mínovými poliami a pevnosťami, ktorých údržba stojí takmer 2 milióny dolárov denne. Na strane druhej je len 20 000 ľahko ozbrojených Sahrawi, príslušníkov frontu POLISARIO. Sporné územie, niekdajšia Západná Sahara, je asi šesťkrát väčšie ako Slovensko. Nachádza sa v severozápadnom kúte Afriky, blízko jedného z najbohatších lovísk rýb na svete, s obrovskými zásobami fosfátov na hraniciach s Alžírskom a zaujímavými zásobami ropy.

História konfliktu Západná Sahara je poslednou kolóniu Afriky. Na konci 19. storočia, keď vrcholil zápas európskych veľmocí o definitívne rozdelenie kontinentu, si toto územie prisvojilo Španielsko. Až do príchodu Španielov tu neexistovalo niečo také ako nadkmeňová autorita, ktorá by spájala jednotlivé etniká. Pod španielskou nadvládou sa prvé útoky sahrawských gueríl začali v roku 1957. V začiatkoch ich dokonca podporoval marocký kráľ, ktorý dúfal, že so Španielskom mimo hry sa skôr naplní jeho sen o "Veľkom Maroku". Prvé prejavy odporu voči Španielom neboli úspešné, dopomohli však k vzniku prvých antikoloniálnych hnutí. Najvýznamnejšiu pozíciu si získala v roku 1967 vznikajúca Organizácia za oslobodenie území Saquia el-Hamra a Ouad ed-Dahab.

V roku 1970 zorganizoval syn chudobných nomádov El-Ouali malú skupinu sahrawských študentov, ktorých hlavným cieľom bol boj za definitívne ukončenie španielskej nadvlády v Západnej Sahare. O tri roky neskôr zhromaždil všetkých svojich prívržencov z južného Maroka, západného Alžírska a severnej Mauretánie a na kongrese oficiálne založil front POLISARIO. Ten smeroval k svojmu hlavnému cieľu - získaniu plnej nezávislosti Západnej Sahary a samostatnému sahrawskému štátu. Od roku 1973 je POLISARIO (Frente Popular para la Liberación de Saguia El Hamra y Rio de Oro) jedinou národnou nezávislou organizáciou sahrawského obyvateľstva.

V roku 1975, po takmer storočí koloniálnej nadvlády, sa Španielsko pod prejavmi silnejúceho národnooslobodzovacieho hnutia rozhodlo pre odchod zo Západnej Sahary. Ako španielske sily opúšťali bývalú kolóniu, začali na ich miesta prichádzať marocké a mauretánske jednotky. Invázia spôsobila, že väčšina Sahrawi žijúcich v Západnej Sahare hromadne odišla zo svojich domovov a či už pešo, na autách alebo ťavách smerovala do juhozápadného kúta Alžírska. Šiesteho novembra 1976 sa v Madride stretli zástupcovia Maroka, Mauretánie a Španielska a podpísali dohodu o rozdelení územia: severné dve tretiny pripadli Maroku a južná tretina Mauretánii. Španielsko a Maroko podpísali aj dodatočnú zmluvu o spoločnom využívaní fosfátových ložísk.

V roku 1979, po vyše troch rokoch trvajúcej partizánskej vojne podpísali predstavitelia POLISARIO a mauretánskej vlády mierovú zmluvu, čím sa Mauretánia oficiálne vzdala svojich nárokov na Západnú Saharu. Maroko s pomocou miliardovej vojenskej pomoci od USA aj naďalej vyhlasovalo sporné územie za svoje. V roku 1991 prišla OSN s prvým mierovým plánom, ktorý vyzýval na prímerie a vypísanie referenda o budúcom statuse územia. Hoci plán vyzeral sľubne, marocký kráľ Hasan II. opakovane robil kroky, ktoré bránili jeho implementácii: porušovanie prímeria, blokovanie mierových síl OSN, bránenie činnosti odmínovacích jednotiek a tiež kroky smerujúce k masovému presídľovaniu marockého obyvateľstva zo severu do okupovaných teritórií.

Sahrawi - inteligencia Afriky Sahrawi tvorí zmes nomádskych kmeňov arabského, berberského a černošského pôvodu. Hovoria arabčinou príbuznou hassanyi, ktorú sem priniesli jemenskí Arabi pri svojom ťažení severnou Afrikou v 13. storočí. V alžírskych utečeneckých táboroch žije podľa odhadov asi 165 000 Sahrawi na základe poloautonómneho štatútu, krajina má názov Sahrawská arabská demokratická republika (SADR). Ďalších 65 000 stále zostáva na územiach okupovaných Marokom. V období zakladania tábory permanentne bombardovalo marocké letectvo, ktoré dokonca neváhalo útočiť na konvoje utečencov opúšťajúce okupované územie. Juhozápadné Alžírsko, kde sa tábory nachádzajú, je jedným z najnehostinnejších miest na Zemi. Pomocou nákladných projektov OSN sa tu postupne podarilo vybudovať tzv. púštne záhrady, kde sa pestuje základná zelenina a ovocie, zaviesť bezplatné školstvo a zdravotnú starostlivosť. O tom, že toto úsilie nebolo zbytočné, svedčí aj neuveriteľný vzrast gramotnosti, ktorý sa vyšplhal z 5% v 70. rokoch na dnešných 95%. Veľa mladých Sahrawi ďalej pokračuje v štúdiu na univerzitách v Španielsku, Líbyi alebo na Kube.

POLISARIO sa snaží presvedčiť svetovú verejnosť, že nepatrí ku vo svete oveľa známejším národnooslobodzovacím a teroristickým organizáciám typu Hamas a Taliban aj tým, že nikdy nepodporovalo terorizmus či únosy, nikdy sa na nich nezúčastňovalo a jednoznačne sa stavia za pluralitnú demokraciu a trhovú ekonomiku.

Nevyhnutnosť referenda Boj o Západnú Saharu je jedným z najdlhšie trvajúcich konfliktov na svete. Rada bezpečnosti OSN je pre neustále odkladané referendum o budúcnosti tohto územia nútená predlžovať mandát mierových jednotiek MINURSO, dohliadajúcich na dodržiavanie prímeria. Konanie referenda, ktoré sponzoruje OSN a ktoré sa usiluje zistiť, či chce sahrawské obyvateľstvo aj naďalej zostať súčasťou Maroka alebo sa osamostatniť, sa prvýkrát prisľúbilo v roku 1992. Jeho implementáciu obe strany zámerne odďaľovali a až intervencia bývalého ministra zahraničných vecí USA Jamesa Bakera pomohla k pokroku v otázke stanovenia jeho pevného dátumu. Najskôr to mal byť december 1998, neskôr december 1999, potom marec 2000 a ako zatiaľ posledný termín figuruje jún tohto roka.

Marocký minister vnútra Driss Basri reagoval na obavy spojené s možným opakovaným kolapsom nasledovne: "Je naším prvoradým záujmom rešpektovať medzinárodné právo a Maroko bude rozhodnutie sahrawského obyvateľstva plne akceptovať. Budeme prvou krajinou, ktorá v nezávislej SADR otvorí vlastnú ambasádu." Podstatou sporu medzi POLISARIO a marockou vládou v otázke referenda je počet obyvateľov oprávnených voliť. Maroko permanentne požadovalo uznanie tzv. extra voličov k posledným číslam - podľa zatiaľ posledného oficiálneho sčítania populácie Španielmi v roku 1974 to bolo 74 000 obyvateľov. POLISARIO protestovalo tvrdením, že Maroko jednoducho zaplavilo územie prisťahovalcami zo severu, použijúc ekonomické výhody v záujme zlepšenia vlastných pozícií.

Do dnešného dňa uznalo SADR na diplomatickej úrovni už vyše 70 krajín a tieto misie sú spolu s klubmi priateľov sahrawského obyvateľstva v niektorých európskych krajinách stále viac-menej osamotenými šíriteľmi informácií o Západnej Sahare. Musí opäť, tak ako v prípade Východného Timoru, najskôr tiecť krv, aby sa svetové médiá a verejnosť začali zaujímať aj o osud sahrawského obyvateľstva? Zostáva len dúfať, že jún 2000 im takýto dôvod neposkytne.

Autor (1974) je doktorand Kabinetu orientalistiky SAV

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama