Reklama
Reklama

Ako chutí sviatok

Minulý týždeň ma spovedali v jednej rozhlasovej relácii. Ľudia sa mohli prostredníctvom telefónu pýtať, čo chceli. Bola som milo prekvapená, že zatelefonovalo také množstvo poslucháčov, že o mne a o divadle toľko vedia. Nezabúdajú na minulosť a chcú vedieť viac.
Počet zobrazení: 873

Minulý týždeň ma spovedali v jednej rozhlasovej relácii. Ľudia sa mohli prostredníctvom telefónu pýtať, čo chceli. Bola som milo prekvapená, že zatelefonovalo také množstvo poslucháčov, že o mne a o divadle toľko vedia. Nezabúdajú na minulosť a chcú vedieť viac. Pri osobnej úvahe aké to bolo som si uvedomila svoju zodpovednosť voči spoločnosti uchovať a zveľaďovať to, čo vytvorili naši predchodcovia a učitelia. A našou čestnou povinnosťou je odovzdávať štafetu ďalej.

Chcela by som sa poďakovať. Za kyticu, ktorá nepatrí len mne, ale celému slovenskému divadlu, ktoré sa za tie roky zázračne rozrástlo a medzi prvými vstúpilo do Európy i do sveta. Pocítila som, ako chutí sviatok, akým je 80. jubileum prvého pomenovania katedrály - Slovenského národného divadla.

Zázrak zrodenia Kalendár hovorí, že deň zrodenia máme v marci pamätného roku 1920, kedy Jeřábkova divadelná spoločnosť prevzala pomenovanie Slovenské národné divadlo. "Hohohó", povedali Martinčania, kde som prvýkrát vstúpila na dosky znamenajúce svet, "Martin je rodným hniezdom slovenského divadla!" . Mali pravdu. Martin totiž dokázal, z veľkej plejády ochotníckych divadiel, ktoré boli ochrannou hrádzou pred pokorením národa v časoch neslobody, spojiť dokopy básnikov, hercov a divákov. Potomkovia pamätníkov mi pripomínajú, že aj samotní spisovatelia častokrát hrali: Viliam Paulíny - Tóth, Vajanský, Škultéty, Janko Jesenský, Ferko Urbánek. Ba aj Hviezdoslav, ktorý napísal: "Malí herci veľkým lampy zažíhali..."

Prvolezcom, pre mňa, bol Ivan Krasko, snívajúci aspoň o "jedinkom chráme, v ktorom by znela ľubozvučná slovenská reč". Pravý dátum zrodu nášho "ozajstného" divadla bol pravdepodobne september 1919, kedy neznámy vychudnutý dlhokánsky východniar Ján Borodáč s košíkom v ruke požiadal na pražskom Wilsonovom nádraží fiakristu, aby ho za 15 korún odviezol na ministerstvo, kde ho prijal sám Jaroslav Kvapil. Pražské konzervatórium vydalo Slovensku prvých "študovaných" hercov: Borodáčovcov, Bagara, Hanu Meličkovú, moju neskoršiu "divadelnú mamu". Pre Andreja Bagara bola hviezdnym dátumom sezóna 1921/1922, kedy Slovenskom putovala pamätná "marška" - Országová, Borodáč, Kello, Arbet a Bagar. Až divadelný génius Oskar Nedbal, ktorý tri roky po tom, ako sa "marška" rozpadla, nastúpil do Bratislavy za direktora a privolal geniálnu veľkú partiu späť. Samostatný súbor však dostala slovenská činohra až po dvanástich rokoch čakania.

O ťažkých chvíľach prežitia, sprevádzaných nielen materiálnymi prekážkami, ale aj zápasmi o diváka, mi rozprávali po mojom príchode do Bratislavy manželia Sýkorovci - verní "českí prarodičia" slovenského divadla - na Kempelenovej v "herečáku", kde som v Bratislave našla moje prvé ubytovanie.

Osemdesiate výročie založenia Slovenského národného divadla je pre mňa sviatkom, či ho už oslavujeme formálne, prestížne alebo novými pôvodnými dielami, či srdcom. Veď predstavenie Hubička, ktoré vtedy pod vizitkou SND otváralo kapitolu dejín, bolo taktiež pôvodné, domáce.

Básnici a autori Bratislava bola pre mňa opojením. Moji profesori z konzervatória boli i mojimi hereckými partnermi. Budský, Pántik, Huba, Záborský a Bagar - "môj prvý" v Škole žien. Obrovskou školou boli stretnutia s básnikmi, maliarmi, sochármi, muzikantmi. Bez nich by som nebola tým, čím som. Vyratúvať? Matuška, Ondrejov, Smrek, Horov, Novomeský, Moyzes, Cikker, Suchoň, Bednár, Laluha, Mináč, Mňačko, Bunčák, Bendová, Hečko... Poviem iba, že nebyť spoločného vypätia síl a nadšenia zdanlivo rôznych umelcov rôznych vyznaní - ale kto sa na to vtedy pýtal - nebolo by sa zrodilo "predstavenie storočia", ako javiskovú Sládkovičovu Marínu pomenoval Miro Válek. Jej režisérom bol vtedy Jozef Budský, dramaturgom Jozef Félix, text napísal Šaňo Matuška, výpravu, kostýmy pripravil Ján Mudroch a Dežo Milly, hudbu skomponoval Andrej Očenáš. Môj partner - Vlado Pavlovič. A ja, ktorú v akejsi predtuche pomenoval ešte v Martine navždy "môj prvý básnik" Štefan Krčméry - Marína. Vďaka!

Režiséri "Mojím" profesorom, partnerom, učiteľom a režisérom bol a ostáva Jozef Budský. S jeho menom, spojeným s čarovaním so svetlom, s požiadavkou moderného, ale disciplinovaného herectva, farebného videnia a výsostného akcentovania autorských posolstiev, vstúpilo Slovensko do Európy. Šesťdesiate roky, ktoré spomínal terajší riaditeľ SND Dušan Jamrich ako rozhodujúce pre tento náš "vstup" mali, prirodzene, nadväznosť na obrovskú obetavú prácu predchodcov a majú kontinuitu až po generáciu dneška. A ja verím, že aj zajtrajška. Ani máčik tým neuberám mojim martinským patrónom, Martinovi Hollému a Františkovi Kudláčovi, ktorým vďačím za prvé smerovky v pre mňa dovtedy neznámej krajine Tálie. A ešte viac "môjmu prvému" v Národnom - Karolovi Zacharovi. K veľkým Budského žiakom, ktorí potisli modernu slovenského divadla a kultiváciu nášho herectva na najvyššie priečky, sa radia také mená, ako Tibor Rakovský, Paľo Haspra, Peter Mikulík, Miloš Pietor.

Prirodzene, za veľkú historickú šancu a vôbec štartovaciu plochu vďačíme murárom základov našich chrámov: Borodáčovi, Lichardovi, Hoffmannovi a Jamnickému. Borodáča som poznala ako kráľa pedantérie a disciplíny už v Martine a naplno po jeho návrate do Bratislavy v obrovskom obdive k našej klasike, vyvrcholením ktorého bola "premiéra premiér" - otvorenie Hviezdoslavovho divadla s hviezdnou hrou Hviezdoslava Herodes a Herodias. Zdanlivo nenápadný, nerečniaci, ale veľmi citlivý a citový Ivan Lichard mi dal veľmi veľa zo svojich hereckých skúseností. S Jamnickým som bola na javisku len raz, v Útrapách z rozumu. Obrovská škoda, že sa nevrátil ako režisér. Ale bol to on, čo naučil mojich partnerov a kolegov, predovšetkým Vila Záborského a Mikuláša Hubu, spraviť z javiskovej slovenčiny zázračne melodickú reč, ktorá je dodnes jedným z obdivovaných a jedinečných tajomstiev úspechov nášho umenia. Jemu vďačíme nielen za to, že sme na javisku zašli tak ďaleko, ale aj za jeden z najväčších triumfov nášho herectva a recitačného umenia - pamätné večery slovenskej poézie, ktorými Slovensko dobilo Prahu.

Herci V čom bolo tajomstvo "slnečnej generácie", za ktorú možno môžem hovoriť? Je to úkaz prírody, že po neúrodných rokoch prídu úrodné? Že sa odrazu vyrojí plejáda talentov? Alebo ide o úsilie malých národov, ktoré veľkosť doháňajú nadšením a obetavosťou? Áno, aj. Predovšetkýmvšak prišla historická chvíľa, keď národ vyšiel na svetlo a kultúra dostala obrovskú šancu. V "zlatom veku Laca Novomeského" sme vzlietli z odrazového mostíka, ktorý v najťažších časoch vysnívali a pripravili predchodcovia. Tradícia sa spojila s novými ideálmi a táto viera nám, aj tým, čo nasledovali, dala krídla. Aké utrpenie a neľudskosť poznačili život Martina Gregora, aby sa stal najľudskejším a najvšestrannejším z našich hercov, slovenským Hugom Haasom! Čo musel zažiť v koncentráku Bagar, aby po návrate ako Cyrano vmietol do tvárí fašistickým pohlavárom pravdu o ich porazenej lži, takže urazení odchádzali z lóží. Aká nezničiteľná túžba po pravde hnala Bagara a Meličkovú, vyštvaných z kamenného divadla, po slovenskom vidieku dokazujúc, že tí umelci, čo nezrádzajú, čo patria národu, sú a ostanú skutočne národní.

Pýtajú sa ma: "Marína, čo by si si z toho všetkého vybrala, keby si teraz mala ešte raz vkročiť na javisko?" Odpovedám: "Všetko. Byť na balkóne s Micom Hubom ako Rómeom alebo sa ním dať zavraždiť ako milenka vodcu lúpežníkov, byť Dorotkou Pántika ako Strakonického gajdoša, byť milovanou Karolom Machatom v Pintérovom Milencovi alebo v Irkutskej histórii jeho Viktorom, ktorého som musela, podľa Arbuzova, odmietnuť. Nedýchať v náručí Laca Chudíka ako Manon Lescaut, či Lida v Krečetovi, byť tou nevypočitateľnou potvorou s Ctiborom Filčíkom, keď bol Diablom a Pánombohom podľa Sartra a ... a najmä v tej jeho poslednej, Maughamovej, keď bol anglickým sirom, diablom a Pánombohom kočovnej spoločnosti. "A ešte?" Veď som povedala: všetko.

Sviatok Patrí medzi zázraky, ako malý slovenský národ pri všetkej nepriazni osudu nielen prežil, ale aj vytvoril kultúrne bohatstvo, aké mu môžu mnohé národy závidieť. Preto je aj terajšie jubileum sviatkom nie iba jedného divadla alebo jedného mesta, ale patrí všetkým divadlám našej krajiny.

Ako v každej rozprávke, mám právo na tri želania. Vypoviem iba jedno: človek má dokončiť dielo, ktoré začal. Také je vyznanie poslednej hry javiskového básnika Ivana Bukovčana. Bolo by hriechom nedostavať toľko oklebetený, ponižovaný, handrkovaním poznačený divadelný chrám, ktorý mal stáť už pred desiatimi rokmi. Ak si vedel český národ v ťažších časoch dva razy po sebe postaviť Zlatú kaplnku s hrdým nápisom "Národ sebe", museli by sme my, počúvajúc zlovestných rozkladačov navádzajúcich zničiť alebo konzervovať toto dielo, zavesiť na Pribinovu ulicu nápis "Národ proti sebe". Kedysi som vravela, že by som si, ako vtedy na počesť Hviezdoslava, chcela aspoň raz zahrať v novom divadle. Teraz skromnejšie vravím: chcela by som sa prísť do nášho nového divadla aspoň raz pozrieť. Divadlo môže žiť bezo mňa. Ja bez divadla nie.

Autorka (1927) je herečkou SND

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama