Ľavicová politika - ako ďalej
V 42. čísle týždenníka SLOVO z decembra 1999 predseda SDĽ Jozef Migaš vyzval k diskusii o budúcom smerovaní slovenskej ľavice a položil aj niekoľko otázok, na ktoré by socialisti mali nájsť odpoveď.
Najväčší problém sebaidentifikácie slovenskej ľavice spočíva v nedostatočnej politickej polarizácii. Rozhodujúca hranica vedie medzi táborom demokratických, viac - menej štandardných strán a medzi stranami a hnutiami so sklonom k populizmu a autoritárstvu. Ľavicová politika musí prinášať predovšetkým najefektívnejšie a najracionálnejšie riešenia problémov spoločnosti - ľavicovosť musí vyplývať zo schopnosti zabezpečiť blahobyt a bezpečnosť občanov. V nasledujúcich riadkoch sa pokúšam formulovať odpovede na otázky nastolené Jozefom Migašom.
1. Je súčasný ekonomický režim perspektívny, alebo sa až príliš podriaďuje konzervatívnym a monetaristickým predstavám?
Hneď v úvode treba uviesť, že náš ekonomický systém konzervatívnym a monetaristickým predstavám podriadený nie je. Nanešťastie máme systém, ktorý sa podriaďoval veselému rozdeľovaniu majetku novej politickej verchušky a naša legislatíva tu bola na to, aby si ho mohla užívať bez akejkoľvek zodpovednosti. Súčasný, do veľkej miery špekulatívny hospodársky režim nie je perspektívny, pretože nepodnecuje tvorbu hodnôt. Peniaze sa nezhodnocujú vo výrobnom procese. Vlastníci finančných prostriedkov ich využívajú na napojenie sa na politické a štátne štruktúry s očakávaním toho, že sa budú môcť podieľať na deľbe privatizačného koláča alebo inej formy parazitizmu v štáte.
2. Ako prekonávať stále sa prehlbujúcu ekonomickú a sociálnu diferenciáciu obyvateľstva a polarizáciu spoločnosti?
Bieda nášho obyvateľstva je spojená s biedou našej ekonomiky. Ak by sme výhľadovo za jednu až dve generácie chceli dostihnúť vyspelé západoeurópske krajiny, tak ročný rast nášho hrubého domáceho produktu (HDP) by musel byť minimálne 5% ročne. Sociálna diferenciácia u nás nie je ani zdravá, ani prirodzená. Nijako neodráža to, ako kto prispel k celkovému blahobytu, ale to, ako sa kto podieľal na jeho "rozchmatávaní". Problémom väčšiny postsocialistických krajín je, že sa tu vytráca stredná vrstva. Máme novopečených veľkokapitalistov za múrom ochrankárov a masy obyvateľstva, ktorých životná úroveň dosahuje sotva 70 % predrevolučnej. Strední a drobní podnikatelia sa nedostanú k úverom, sú zaťažení vysokými daňami, šikanom byrokracie a nebezpečenstvom zo strany organizovaného zločinu, najmä výpalníctva. Otvorene môžeme povedať, že v štáte prebieha skrytá občianska vojna o to, kto bude mať reálnu moc a vyberať dane - štát alebo mafia?
3. Ako profilovať ľavicovú politiku, aby nevyúsťovala do sklonu časti obyvateľstva žiť na úkor spoločnosti, zotrvávať v pasivite a pod.?
Predseda SDĽ okrem rôznych špekulujúcich nezamestnaných zrejme naráža i na rómsku komunitu, kde okolo 95 % dospelého obyvateľstva nepracuje a je odkázaná na rôzne druhy sociálnych podpôr. Treba priznať, že všetky podporné programy a iné formy pomoci zlyhali. Hlavnou otázkou už nie je ako pozdvihnúť životnú úroveň Rómov, ale ako stabilizovať ich počet a získať čas na ich prevýchovu. Rozhodujúcimi by mali byť rôzne osvetové antikoncepčné programy, lebo rodinu s desiatimi deťmi je ťažké doviesť k vyššiemu štandardu a kvalifikácii. Žiaľbohu i systém poskytovania prídavkov na deti a štátnych dávok sociálnej pomoci je taký, že pre rómsku rodinu a podobné skupiny je dieťa najlepšou investíciou. Selektívne obmedziť alebo zrušiť systém poskytovania prídavkov na deti a dávok sociálnej pomoci nie je možné. Zrejme bude nutné prídavky na deti zrušiť celkom, veď pre bežnú "gadžovskú" rodinu jednako cca 1500 Sk nepredstavuje stimul k rodičovstvu. Ústava SR hovorí o pomoci, ktorá by sa mala poskytovať rodinám s deťmi, avšak nijako z nej nevyplýva priama finančná forma pomoci. V našich pomeroch by azda boli vhodnejšie také postupy, ktoré by ozrejmili, že štátna pomoc bude naozaj vynaložená v prospech dieťaťa, ako napríklad jasle, školské pomôcky a obedy zdarma.
Musíme zvážiť, ktoré podpory udržať, lebo o desať rokov sa môžeme dostať do situácie, že prídeme o akýkoľvek systém sociálneho zabezpečenia. Platy sú u nás veľmi nízke, avšak to je dôsledok nízkej produktivity nášho priemyslu. Ten je fakticky založený na výrobe polotovarov. Ak nie je zatiaľ možné prejsť na iné výroby a zvýšiť rozpätie medzi platom a podporou smerom hore, budeme musieť uvažovať o znížení podpory v nezamestnanosti a dávok sociálnej pomoci. Otvorene povedané, spolu s rôznymi príspevkami na politiku aktívnej zamestnanosti sa za posledných desať rokov vyplatili nepredstaviteľné sumy. V konečnom dôsledku zrejme slúžili len na stabilizáciu chudoby, respektíve práve tzv. politika podpory aktívnej zamestnanosti slúžila ako vynikajúca "dojná krava" pre rôznych špekulantov. Celá navyše stojí na mylných základoch. Veď ak niekto reálne rozširuje výrobu a potrebuje nové pracovné sily, prijme ich bez ohľadu na to, či za ne dostane príspevok, alebo nie.
4. Ako zabezpečiť, aby sa občania viac podieľali na riadení politiky a verejných vecí? Ako humanizovať inštitúcie usmerňujúce moderný štát a verejný život? Čo urobiť, aby bola spoločnosť jednoducho humánnejšia, spravodlivejšia?
Neustále však prekvapuje pasivita odborov pri obhajobe práv svojich členov. Stále žijú v predstave, že štát zodpovedá za všetko. Taký problém, že podnikateľ nevypláca mzdy, by predsa odbory (ak naozaj reprezentujú takú spoločenskú silu) mali hravo vyriešiť. Stačí sa pozrieť na prax odborov a aktivistických hnutí v Amerike a Európe. Môžu vytvoriť čiernu listinu podnikateľov a vyzvať členov k bojkotu výrobkov a služieb poskytovaných organizáciami, kde majú svoj majetkový podiel alebo sú v ich vedení. Pre veľkú a masovú organizáciu by nemal byť problém viesť súdne spory a platiť si drahých právnikov proti podnikateľom porušujúcim pravidlá. Rovnako môžu zorganizovať masový výber vkladov, ktoré patria týmto podnikateľom. Stačilo by exemplárne niekoľko z nich dostať do problémov. Na prípadné vyhrážky zo strany rôznych platených "ochranných služieb" by predsa tiež mohli odpovedať podobným spôsobom - napr. robotníckou sebaobranou.
5. Čo urobiť, aby sa ľavica vedecky a vzdelanostne nedostala do závozu? Aké sú možnosti integrácie ľavice na Slovensku?
Aby si SDĽ zachovala významný duchovný potenciál, mala by sa predovšetkým snažiť byť atraktívnou pre inteligenciu a študentov. Tí však nesmú mať pocit, že plnia úlohu akejsi dvornej inteligencie, ktorá sa len ukazuje popri profesionálnych politikoch a pracovníkoch aparátu. Najvýznamnejší z hľadiska strany sú mladí vzdelaní ľudia priamo v strane. Malo by sa im umožniť odborne pracovať v profesijných kluboch a odborných sekciách na všetkých úrovniach a tak sa mohli podieľať na tvorbe politiky strany. Je veľmi dôležité, aby sa im prostredníctvom zahraničných straníckych kontaktov umožnili študijné pobyty v zahraničí. V tomto smere si treba brať vzor zo slovenských pravicových strán. Zároveň by strana mala ustrážiť aj rozvej ľavicového politického myslenia pomocou inštitucionalizovanej formy. Je potrebné založiť vlastný teoretický ústav, podobný ako majú rakúski sociálni demokrati v podobe Rennerovho inštitútu vo Viedni. Ak sa pýtame na možnosť integrácie ľavice, treba si ujasniť, kto je vlastne na Slovensku ľavicou. KSS a ZRS pre SDĽ nemôžu byť partnermi. SOP sa po odchode R. Schustera do prezidentského paláca posunula príliš do stredu. Zostáva iba SDSS a možno niektoré menšie formácie či zoskupenia intelektuálov a aktivistov. Zjednotenie s SDSS by malo veľký symbolický význam, ale počet nových voličov, ktorých by so sebou priniesla, by bol zanedbateľný. Jediný reálny vklad predstavuje jedno percento navyše v najbližších voľbách, niekoľko odborníkov a tradície, žiaľ, už mŕtveho Alexandra Dubčeka. Zaujímavé by však boli úvahy o tom, či by SDĽ nemala rozmýšľať nad zmenou názvu, ktorý najmä na západ od nás znie príliš postkomunisticky.
Autor (1972) je predsedom Klubu ľavicovej mládeže
