Mladí by mali vždy udávať tón

Aký bol zrod tohto časopisu? Čo by si malo z neho terajšie SLOVO vziať? Vezmem si na pomoc slovo trhové hospodárstvo. Treba predávať to, po čom je momentálne dopyt. Pri vzniku Nového slova bol dopyt nielen po informáciách, ale aj po analýzach spoločenských dejov, ktorú u nás i vo svete prebiehali.
Počet zobrazení: 2645

Generál Anton Rašla, spoluzakladateľ povstaleckého Nového slova

Po letných prázdninách sme mali netradičné stretnutie Klubu nového SLOVA, na ktoré sme pozvali jubilanta, účastníka protifašistického hnutia, jedného z tých, čo stáli pri zrode povstaleckého Nového slova, obžalobcu Jozefa Tisu pred Národným súdom, generála Antona Rašlu. Medzi účastníkmi podujatia nechýbal ani jeho priateľ akademik Rudolf Mrlian, literárny vedec Branislav Choma, odbojári - syn veliteľa Hlavného štábu partizánskych oddielov Dragutin Šmidke a spisovateľ Vladimír Babnič, historik Jozef Jablonický, básnik Vojtech Kondrót, riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan, členka činohry SND Mária Kráľovičová a ďalší. Podujatie moderoval náš kolega Miro Procházka. Narodil sa 15. septembra 1911 v Pavliciach, dnes súčasť Voderád, v okrese Trnava. Potom býval (a vlastne dodnes býva) v rázovitej bratislavskej štvrti nad Dunajom - Zukkermandli. Aj rodení Prešpuráci tvrdili, že nik nehovorí lepšou zukkermadlovčinou ako práve generál Rašla. Ako študent práv sa v Prahe a Bratislave angažoval v sociálnodemokratickom mládežníckom hnutí, spolupracoval so skupinou intelektuálov združených okolo časopisu DAV, sám prispieval do viacerých ľavicových novín. V rokoch 1939 až 1943 bol sudcom vojenského súdu v Bratislave, Poprade, Banskej Bystrici a ako príslušník Rýchlej divízie i na východnom fronte v Sovietskom zväze v Žitomíri. Na Slovensku sa zapojil do ilegálneho protifašistického hnutia, spolupracoval so 4. a 5. ilegálnym vedením KSS, za čo ho v rokoch 1941 a 1943 väznili. Ako 33-ročný sa počas SNP stal členom povstaleckej SNR, zástupcom jej povereníka pre veci vojenské a poľným prokurátorom Prvej čs. armády na Slovensku, neskôr náčelníkom spravodajského oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov. Po vojne pracoval v Prahe ako námestník generálneho vojenského prokurátora, potom ako obžalobca pri Národnom súde v Bratislave. Pri spomienkach na toto obdobie je známa jeho veta: ,,Okrem toho, že som mal svoju povinnosť, konal som aj zo svojho presvedčenia." V rámci ťaženia proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom dostal doživotný žalár a po prepustení na slobodu ho vo vykonštruovanom procese znova odsúdili na štyri roky väzenia. Známe je aj to, že sa pod jednou strechou v Leopoldove stretol s tými, ktorí stáli počas Povstania na opačnej strane barigády. Neskôr pracoval na podradných úradníckych miestach. Po úplnej rehabilitácii v roku 1963 prednášal striedavo na právnických fakultách v Bratislave a Košiciach a pracoval vo Vojenskom historickom múzeu. Od roku 1984 je na penzii, ale napísal viacero odborných i memoárových kníh.

Prenesme sa o 57 rokov späť. Sme v historickej sieni v centre Banskej Bystrice. Píše sa september 1944. V miestnosti sa okrem oficiálneho inšpirátora a vydavateľa Gustáva Husáka nachádza redakčná rada a zakladá Nové slovo ako týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Variabilná redakčná rada v priebehu mesiaca mení podľa potreby svoje zloženie. Na je práci sa podieľajú také osobnosti ako Andrej Bagar, Laco Novomeský, Michal Chorvát, Alexander Matuška, Lubomír Linhart, Štefan Bednár, Viliam Chmel, Michal Falťan, Dalibor M. Krno, Felix Vašečka, Ján Svikruha a ďalší. Počas jej prvého zasadania sa vo dverách objavil aj mladý kapitán Anton Rašla.

Aký bol zrod tohto časopisu? Čo by si malo z neho terajšie SLOVO vziať?

Vezmem si na pomoc slovo trhové hospodárstvo. Treba predávať to, po čom je momentálne dopyt. Pri vzniku Nového slova bol dopyt nielen po informáciách, ale aj po analýzach spoločenských dejov, ktorú u nás i vo svete prebiehali. Naša generácia chcela vtedy práve toto počuť a čítať. Nevnucovali sme sa, publikovali sme to, čo oni očakávali, nič ich neprekvapilo. Časy sa síce menia a mení sa nielen móda, ale i vkus. No mám taký dojem, že dnešné SLOVO je tiež v modernej línii. Prináša to, po čom je dopyt. A má šancu, aby bolo pre istú skupinu ľudí kolektívnym organizátorom i propagátorom.

Prvé číslo Nového slova vyšlo oficiálne 24. septembra, posledné 22. októbra. Šieste číslo s dátumom 29. októbra 1944 bolo pripravené, ale už nemohlo vyjsť. Čím si vysvetľujete, že v čase vojny, keď sa ľudia zaujímajú skôr o konkrétne informácie - o frontové línie, či povedzme o riešenie problémov v zásobovaní, bol hlad aj po filozofických článkoch, esejách, či víziách sveta?

Informácie vtedy obyvatelia zvyčajne lovili len zo zahraničného rozhlasu, napríklad zo spravodajstva rádia Volá Londýn, či Hovorí Moskva. Mnohé z nich preberala Spravodajská agentúra Slovenska a Slobodný slovenský vysielač. Vychádzali noviny ako Pravda, Útok, Bojovník, Čas, regionálna tlač. Tie sa stali hlavným zdrojom informácií a bolo ich pomerne dosť. Pritom sa používali dovtedy staré slová, zaužívané vyjadrenia. No súčasne vládol hlad po niečom novom. Nové slovo - to sa stalo aj vhodným názvom časopisu vydávaného v situácii, v ktorej sme sa nachádzali.

Ešte pred Druhou svetovou vojnou ste pôsobili v sociálnodemokratickom študentskom hnutí. Aké boli vtedy podmienky na činnosť politických mládežníckych organizácií?

Práve v študentských združeniach sa vtedy začínala politická aktivita. Za prvej Československej republiky to boli študenti, ktorí sa spoločensky, nielen politicky, angažovali. Pokiaľ ide o ostatných príslušníkov mladej generácie, mladých robotníkov na Slovensku bolo pomerne málo, neboli takí rozhľadení. Napokon, väčší rozvoj priemyslu sa začal až za Druhej svetovej vojny a, samozrejme, po nej. Predstavitelia nastupujúcej mladej inteligencie, ktorí chodili koncom dvadsiatych a v tridsiatych rokoch na vysoké školy, pri vypuknutí Povstania nemali zväčša viac ako 30 rokov, no z veľkej miery udávali jeho tón. Stačí si len pozrieť menoslov neskôr významných osobností, ktoré počas SNP pôsobili v politických stranách, v tlači, v rozhlase. Boli to všetko mladí ľudia. Tam sa to začínalo. Napokon, už aj pred Povstaním sa mladí pridávali k partizánskym jednotkám. Koncom augusta 1944 boli ešte vysokoškolské prázdniny a mladí ľudia sa v miestach svojho bydliska spontánne pridávali k povstalcom. Bol to, iste, aj prejav opozičnosti a odporu voči vtedajšiemu režimu. Keby boli bývali v roku 1944 voľby v tom pravom slova zmysle, tak si myslím, že by sa 90 percent voličov bolo postavilo proti vládnucim ľudákom.

Čo by ste poradili dnešným socialistickým mládežníckym organizáciám?

To by som si teraz priamo netrúfal. Nie som dobre informovaný, aká atmosféra vládne medzi dnešnou mládežou na vysokých školách. Pokiaľ ide o tú staršiu generáciu, napríklad u mojich absolventov práv pozorujem, že sa orientujú na čo najrýchlejší zárobok. Ako keby existovalo nebezpečenstvo, že konjunktúra prestane, a preto každý chce mať čím skôr zisky vo vrecku. Veď mnohí bývalí, no i súčasní vysokoškolskí profesori a docenti s právnickým vzdelaním pracujú zároveň ako advokáti a komerční právnici. Hoci to býva ich vedľajšie zamestnanie, ale pokiaľ ide o príjem, je podstatne vyšší ako v školstve. Mládež by mala mať vzor aj v učiteľoch. Málo sa vie napríklad o tom, že keď na právnickej fakulte učil profesor Imrich Karvaš, v tom čase tam prednášal aj Ferdinand Ďurčanský. Každý z nich mal vplyv na inú skupinu mládeže. Podobne i dnes sú politici a vôbec spoločenské osobnosti, ktoré rozlične vplývajú na tú či onú skupinu mladých ľudí, niektorí môžu byť pre nich i vzorom - vo svojom postavení, práci, morálke. Aj SLOVO ako politicko-spoločenský časopis, jeho redaktori a široký okruh prispievateľov má veľký priestor pre pôsobenie na mladú generáciu.

Vaše tri životopisné knihy - Civilista v armáde (vydaná v roku 1967), Spomienky spoza mreží (1998) a Zastupoval som československý štát (2000) tvoria organický celok, ktorý zobrazuje slovenskú spoločnosť od tridsiatych rokov fakticky až podnes. Možno by stálo za to ich spolu vydať ako sociálny obraz celého národa i sveta 20. storočia. Avšak ešte jednu vec by ste mohli podrobnejšie opísať - vaše spomienky na činnosť 4. ilegálneho vedenia KSS, ktoré sa vytvorilo v auguste 1942. Jeho členovia boli zrejme trocha naivní, trocha romantickí, predčasne sa chceli púšťať do partizánskeho boja. Popálili sa a potom mnohých zlapali. Aj vy ste sa s nimi ocitli vo väzení.

Či sme boli priveľkí romantici? Iste, je v tom určitá sebakritika aj bilancia. To, čo sme robili, básnik nazval "túžbou mladosti". Pavol Országh Hviezdoslav to povedal pekne: "I ja mal v duši túžob veľa, kým jaro moje stálo v zenite." Som presvedčený, že to bol idealizmus. Až neskôr sa vždy ukáže, pokiaľ, čo a v čom bola naivita. Nemôžete predvídať, keď máte túžby a chcete ich uskutočňovať, aké faktory tu budú pôsobiť. Koľkokrát som už pri hodnotení života svojej generácie počul vyriecť slovo, že sme boli "naivní". Neviem, či to treba pociťovať ako nejakú urážku alebo výčitku. Taká bola realita. Človek sotva mohol vopred počítať s tým, čo ho čaká. Udalosti, ktoré prídu, sú často také, že s nimi neráta ani najlepšia výzvedná spravodajská činnosť. Keď už teda máme byť aktuálni.

Nebyť vašich vydaných spomienok, tak by možno budúce generácie ani nevedeli, ako sa vlastne začínalo Povstanie, lebo takzvaná oficiálna história o tom nehovorí. Napríklad, ako sa politickí predstavitelia, ktorí dlhé mesiace pripravovali SNP, v Bratislave dozvedeli o tom, čo sa deje v Banskej Bystrici.

Rodinu som mal evakuovanú v Cíferi. Ráno 30. augusta som cestoval vlakom do Bratislavy. Na hlavnej stanici som sa od vojaka, ktorý prišiel nočným rýchlikom zo stredného Slovenska, dozvedel, že partizáni už obsadili Bystricu. Hneď som utekal za Gustávom Husákom na Zelenú ulicu, kde mal špeditérsku kanceláriu. Nechcel mi najprv ani veriť, no vzápätí sme si to overili. Už sa to, jednoducho, začalo! Vraj hneď musím ísť do Bystrice. Husák mi obstaral auto od nejakého českého obchodníka. Už prvá vec bola, že na Jakubovo námestie, kde sme sa mali stretnúť, prišlo neskoro. Odtiaľ sme teda vyrazili s oneskorením. Šofér, čo bol zároveň i majiteľom auta, si musel vybaviť ešte nejaké veci v okolí Pezinka. Čakal som ho celú hodinu. Najprv sme sa zastavili v Cíferi, kde som sa rozlúčil s rodinou. Tam prišli za mnou známi žandári a povedali mi, že nemôžeme ísť cez Trnavu. Odtiaľ už totiž dopoludnia odišla posádka a boli tam nemecké tanky, ktoré išli smerom na Hrnčiarovce. Veľmi dobre som poznal okolie, tak som rozhodol, že pôjdeme cez Sereď. Inak sa nedalo ísť, lebo Sládkovičovo, vtedy Dioseg, už ležalo v časti Slovenska zabranej po Viedenskej arbitráži Maďarskom.

Takže ste sa Trnave vyhli a pobrali ste sa z Cífera...

... poľnou cestou na Majcichov. Auto síce išlo pomaly, ale stále nás nadhadzovalo. Tak dajako sa pokazila hadička s brzdovou kvapalinou, a preto šofér musel ísť na jednotke. Do Serede sme prišli neskoro. Hoci slovenskí vojaci židovský pracovný tábor rozpustili, aj oni odišli z mesta. Do Nitry sme prišli k nejakému nadporučíkovi, ktorého adresu som mal. Tam nebolo nič pripravené. Zišiel som sa iba s podplukovníkom Urbanom. Toho som spoznal ešte 26. augusta, keď mi dal Husák príkaz ísť do Banskej Bystrice za Jánom Golianom, aby som zistil, či už prišla z Moskvy odpoveď o pomoci Sovietskej armády, keď vypukne Povstanie. Do Nitry sme teda prišli večer a po uliciach patrovali dvojčlenné hliadky - jeden gardista a jeden vojak. Veliteľ posádky Ján Šmigovský to urobil výborne - vojak dával pozor na gardistu a gardista na vojaka. Na hraniciach mesta už zorganizoval kruhovú obranu. Tak sme auto znovu naštartovali a zamierili si to rovno do srdca Povstania. Mimochodom, Husák prišiel do Bystrice až 1. septembra. Zhodou okolností tiež blúdil okolo Trnavy. Prekročili aj hranice, kde ich zadržala maďarská hliadka. Viezol sa na inom, požičanom aute, ktoré sa úplne pokazilo. A tak mu neostalo nič iné, ako nasadnúť v obsadenej Trnave na vlak. Bol to posledný spoj, ktorý došiel do Banskej Bystrice. Potom sa už strhli riadne boje.

Keď v Múzeu židovskej kultúry vydávame pamäti, je to veľmi náročná práca. Usilujeme sa nezasahovať zbytočne do textu, ale predsa len musíme skontrolovať, či sedia dátumy historických udalostí, mená. Iste, každý má inú pamäť a iné, možno i podvedomé zasahovanie do svojho ústneho alebo písomného zobrazenia minulosti. Pred rokmi prebiehal v Izraeli proces s Ukrajincom, občanom USA Ivanom Demiaňukom, zlopovestným bachárom z nacistického koncentračného tábora v Treblinke, kde sa smutno preslávil pod prezývkou Ivan Hrozný. Po zložitých peripetiách ho nakoniec súd musel prepustiť. Jeho meno síce dodnes žijúci svedkovia, bývalí väzni, dobre poznali, ale nik si ho vizuálne z dajakej konkrétnej akcie nepamätal. Zdá sa vám rozhodnutie súdu spravodlivé?

Samozrejme, že nie. Ale ako právnik a bývalý prokurátor viem, že keď svedok vypovedá pred orgánom činným v trestnom konaní, je pod hrozbou, že keby nepovedal pravdu, môže byť za to trestaný. On je síce presvedčený, že hovorí pravdu, no niekedy to nemôže dokázať. Preto to býva ťažké. Ako vysokoškolský učiteľ trestného práva som si vybral pre celoštátnu učebnicu práve tému - dokazovanie. Veľmi podrobne som sa zaoberal hodnotením svedeckej výpovede. Nebol som v tom prvý, už dávnejšie predtým mnohí nemeckí trestno-právni vedci povedali, že svedecká výpoveď je najnespoľahlivejším dôkazom. Ja som sa usiloval iba dodať, prečo je to tak. O čom hovorí svedok, keď pred niekým rozpráva? Reprodukuje to, čo v minulosti vnímal a čo si zapamätal. Reprodukčnej činnosti predchádza apercepčná činnosť, teda keď cieľavedome vníma určité skutočnosti na základe už prežitých skúseností. Potom uplynie istý čas. A tam zasahuje pamäť, prebieha určitá konzervačná činnosť toho vnímaného.

V každej zo zložiek tohto procesu, až kým svedok pred súdom nevypovedá, môže nastať chyba spôsobená subjektívnym pocitom, ale aj objektívnymi podmienkami...

Určite, tento proces býva aj čímsi zvonku ovplyvnený. Každý človek si vo svojej pamäti môže urobiť z pôvodnej informácie úplný opak. Veľa závisí aj od reprodukčnej činnosti, či od toho, aké má vyjadrovacie schopnosti. Takúto funkciu svedka má i ten, kto pripravuje knihu pamätí. Ale to máte tak: Viacero ľudí opíše, ako videli slona. Prvý sa dotýkal chobota, druhý ho hladkal po boku, tretí ho držal za chvost. Potom každý z nich slona zobrazí inak. Apercepčná schopnosť je u každého iná. Básnik bude vnímať vraždu inak ako, povedzme, policajt, aj keby boli obaja naraz priamymi svedkami zločinu. Každý si všíma iné detaily. Nech sú teda i čitatelia kritickí k obsahu akejkoľvek životopisnej publikácie. Napríklad Šaňo Mach sa o Sidorových pamätiach vyjadril, že niekdajší predseda autonómnej vlády a slovenský vyslanec v Ríme už ráno vedel, čo o nadchádzajúcom dni večer napíše.

Našťastie, pán generál, vy máte výbornú pamäť, a tak ste vo svojich knihách mohli čitateľom plasticky priblížiť aj viaceré, dnes už historické osobnosti, ktoré ste sám veľmi dobre poznali. No niekedy ste sa odchýlili od reality. Prečo ste nad nedostatkami niektorých prižmúrili jedno oko?

Vo svojich pamätiach som sa usiloval zachytiť aj veci, ktoré nemusia byť niekedy zaujímavé, alebo zaujímajú len niektorých. Aby som však nebol v podozrení, že som anticipoval ex post, že som písal ako Karol Sidor, teda tak, ako to malo byť. Ale naozaj som, aj keď to bolo v môj neprospech, bránil, či skôr chcel očistiť dobré meno niektorého človeka. Nebudem predsa písať o kamarátovi, hoci dnes už historickej osobnosti, o tom, ako a kde sa opil.

V rozbitom Československu sme po roku 1945 my, vysokoškolskí aktivisti potrebovali pripraviť mládež na veľké národohospodárske stavby. Začali sme menšími, ako bola Dedina mládeže, potom sme prešli na väčšie - Trať mládeže. Vy ste nás ako vysokopostavený dôstojník vystrojoval materiálne, ale, keď bolo treba, aj slovom a humorom. Boli sme revolučne naladení, chceli sme dokonca osobne so zbraňou v ruke pomôcť gréckym ľavicovým vlastencom z ELAS-u, ale naše orgány túto iniciatívu zatrhli. Myslíte si, že sa ešte niekedy takéto povojnové nadšenie mladého pokolenia môže zopakovať?

Závisí to aj od vplyvu davovej psychózy. Teraz sa tvrdí, že vtedy, v druhej polovici 40. rokov niekto zhora prikazoval aj to, komu a čomu treba tlieskať. Ale kto nechcel, ten nemusel tlieskať. Vtedy tá psychóza nebola nijako ohraničená - nábožensky, ani teritoriálne. Keď napríklad prebehli nejaké študentské búrky v Paríži, tak vypukli spontánne aj inde. Vtedajšie komunikačné možnosti pritom neboli také ako dnes, že sa z jedného miesta pomocou mobilných telefónov riadi pomaly celý svet. Vtedy akoby čosi viselo vo vzduchu, na viacerých miestach pre revoltu dozreli podmienky a jedného dňa sa lavína spustila. Ako sa v revolučnom roku 1848 šírilo po celom Slovensku národnouvedomovacie, vlastenecké hnutie? Dozrela na to spoločnosť. Otázka znie, či sa dá niečo k tejto atmosfére a náladám umelo navodiť. Jednou takou zložkou je výchova. My sme sa v 40. rokoch dostali pod vplyv masovej psychózy, ktorá bola vtedy, myslím si, pozitívna.

Spomínam si, ako otec hral s dvoma priateľmi karty a pritom počúvali v rádiu proces pred Národným súdom. Zrazu sa strhla hádka, aj rozbité sklo zarinčalo. Reku, čo sa deje? Vraj jeden z nich povedal, že má rád Tisu. Ale chcela by som sa vrátiť do súčasnosti. Bola som strašne smutná, keď som nedávno v istých novinách čítala anketu so slovenskými mladými ľuďmi, ktorí študujú v Prahe. Takmer všetci tvrdili, že sa už na Slovensko nemienia vrátiť, a jeden z nich zdôraznil, že patriotizmus je záležitosťou uplynulého storočia. Čo bude s takou generáciou?

Ťažko povedať. Určite už nik nebude dávať mladým ľuďom príkazy a umiestenky, kam majú ísť pracovať. Časy sa menia. Príklad z nedávnej histórie: Ako zmenila spoločenské vedomie v Amerike dlhotrvajúca vietnamská vojna? Spojené štáty mali jasnú technickú prevahu, no predsa museli v Indočíne hromadne použiť ľudskú silu - vojakov. Protesty boli také masové, že tento spôsob boja použili posledný raz. Až potom začali vypracovávať projekty hviezdnych vojen, aby tak vyšaltovali z vojny ľudský "materiál". U nás v roku 1938 rukovali civilisti proti fašizmu s nadšením, takisto v Povstaní.

Nemôže bojová morálka po prvom nadšení upadnúť na základe jednoduchého ľudského faktoru, že vojaci sú niekde na fronte zbytočne dlho, kým doma sa zatiaľ iní zabávajú?

Určite. Aj toto si teraz zrejme odborníci, psychológovia v Amerike uvedomili. Po Druhej svetovej vojne vydal jeden anglický spisovateľ knihu, v ktorej zastával názor, že bojová taktika a bojové prostriedky sú priamo úmerné industriálnemu stupňu vývoja tej-ktorej spoločnosti. Súčasne sa postoj každého vojaka, ktorý ide s veľkým nadšením do vojny, po určitom čase demoralizuje, keď tam musí tráviť veľmi dlhé chvíle. To platilo aj vo Vietname. Ak sa mám však vrátiť k vašej otázke, terajšia mladá generácia sa v tom podstatnom nelíši od strednej generácie, ktorá sa dnes ženie za podnikaním, privatizáciou. Peniaze sa tu stali modlou.

Môžu peniaze vyhrať každú vojnu - aj tú, ktorá teraz hrozí? (Beseda sa konala päť dní pred začatím bombardovania Kábulu - poznámka redakcie.)

Ja hovorím o tom, že Američania chcú z vojny, z priamych bojových akcií vylúčiť ľudský faktor - aspoň zo svojej strany, hoci ten by bol rozhodujúci. Je otázka, či sa to pri istom spôsobe vojny dá urobiť. Existujú však aj také národy, kde ľudský život nie je vôbec hodnotou a viacerí jedinci sú ochotní uchýliť sa k samovražde. Proti nim by sa však zase musel postaviť nepriateľ, ktorý by bol ochotný sa obetovať a nehľadieť na svoj život. Samozrejme, kto nehľadí na vlastný život, potom si neváži ani život cudzích ľudí.

Ako sa na vaše pôsobenie v politike a vlastne i na dnešné publicistické aktivity pozerá manželka?

Niekoľkokrát mi povedala, že si nedávam pozor na hubu a že niekedy zbytočne provokujem. Ale neovplyvnila ma, vždy som bol tvrdohlavý. Po roku 1918 som toho ešte nemohol veľa navravieť do politiky, lebo som nemal titul predprevratového Slováka. Vtedy sa po prvý raz prideľovali tým zaslúžilým takzvané zbytkové statky. Ani počas Prvej svetovej vojny som sa veľmi nerozumel do politiky, zato som ju svojsky komentoval. Keď v novembri 1916 zomrel cisár František Jozef, vládlo v našej dedine v Pavliciach veľké vzrušenie. Všetci opakovali: "Kráľ umrel, kráľ umrel!" Ferencjóžka mal totiž v Uhorsku, a teda i na Slovensku, titul kráľa. Ja som vtedy ako päťročný chlapec netušil, čo je to kráľ, poznal som len slovo králik. A tak som si nevedel vysvetliť, prečo toľko vzruchu pre jedného zdochnutého králika. Nuž, čo si také decko zapamätá. Aj to je príklad toho, čo som už hovoril, že najnespoľahlivejší dôkazový prostriedok je svedok.

Môže manželka ovplyvniť takého tvrdého prokurátora, akým ste boli vy? Raz vás v sedemdesiatych rokoch po tom, čo si odpykal dlhoročný trest väzenia, navštívil Alexander Mach. Napriek tomu, že ste v procese proti nemu, Jozefovi Tisovi a Ferdinandovi Ďurčanskému a pred Národným súdom zastávali post jedného z troch obžalobcov. Ako si spomínate na toto nezvyčajné stretnutie?

Keď ma Šaňo Mach navštívil, bolo už dosť neskoro. Hovorí mi, prišiel som sa vám poďakovať. A ja mu na to, že za čo, veď som i pre neho navrhoval a žiadal trest smrti. On na to, že ja som raz na pojednávaní k nemu prišiel a doniesol mu obložený chlebík. Vraj som mu tvrdil, že mu ho posiela moja žena. Nuž, bola to pravda. Pretože ona predtým bola na hlavnom pojednávaní. Ani nesedela vedľa Machovej manželky, no videla ju tam. Doma mi potom rozprávala, že vyzerala veľmi zbedačená, ktovie koľko detí majú a vraj ten Mach vyzerá veľmi sympaticky. Nuž, ženy naňho leteli. O svojej by som si to nedovolil tvrdiť, iba veľmi ľutovala jeho rodinu. Samozrejme, že to na môj postup pred súdom nemalo nijaký vplyv. Machovi som pri jeho návšteve odvetil, že sa naňho pozerám ako na osobu, ktorá si už odpykala trest. Veď v Leopoldove sedel vyše dvadsať rokov. Ja by som mal s vami hovoriť ako rovným, tvrdil som mu. Napokon, v päťdesiatych rokoch sme sa v Leopoldove aj stretli. Ako spoluväzni. Ale to je už iná história...

Spomínali ste, že mnohí vaši bývalí študenti sú dnes advokáti, komerční právnici. Dostala sa mi však do rúk fotografia z čias, keď ste ešte prednášali na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Boli ste na nej obklopený kolegami, medzi ktorými sú mnohé známe tváre z bývalých vlád i z tej súčasnej, z Národnej rady, či Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ako ste spokojný s ich právnickou a politickou kariérou?

Je to priam provokatívna otázka. Viacerým som prorokoval ohromnú kariéru. Napríklad Robertovi Ficovi, ktorému som robil v doktorskej práci o treste smrti oponentúru. Mnohí z bývalých kolegov chcú využiť súčasnú konjunktúru, keď vidia, kto všetko môže byť poslancom, ministrom, vysokopostaveným sudcom. Jednému, radšej ho tu nemenujem, som aj vyčítal, že na môj vkus dajako pričasto mení kabáty. On mi na to neprotirečil. Iba dodal, že je to ako v obchode s odevmi. Postupne si skúšate kabát, až vám z nich niektorý pasuje najlepšie.

S hosťom SLOVA sa zhováral red

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984