Reklama
Reklama

Postavenie médií a novinárov na Slovensku

Aký je morálny stav slovenskej žurnalistiky na pozadí celkového morálneho stavu spoločnosti? Podľa sociológa médií Holinu existuje rozdiel medzi etikou médií a etikou novinára, pričom rozsah etickej aj právnej zodpovednosti médií je podstatne širší. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť.
Počet zobrazení: 1824

Aký je morálny stav slovenskej žurnalistiky na pozadí celkového morálneho stavu spoločnosti? Podľa sociológa médií Holinu existuje rozdiel medzi etikou médií a etikou novinára, pričom rozsah etickej aj právnej zodpovednosti médií je podstatne širší. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť.

Potrebujeme morálku slušnej spoločnosti a rovnako vysoko morálne médiá? Načo sú nám tieto, podľa niektorých názorov, abstraktné, prakticky neprenosné a všeobecne utopické ideály? Veď existujú aj spoločnosti spokojné so sebou a fungujúce na odlišných, často, podľa nás, amorálnych princípoch. "Bez občianskych cností dôvery a dobrej vôle medzi občanmi a bez hlbokej oddanosti ideálom demokracie strácajú jednotlivci i spoločnosti schopnosť dosiahnuť svoje ciele," napísal William M. Sullivan. Pritom rozvojové i postkomunistické krajiny sú podľa filozofa Erazima Koháka svedectvom, že ľudia ponechaní na seba sa neprejavia spontánne ako demokratickí a nebudú rozvíjať slobodu, toleranciu, dobrú vôľu a zodpovednosť. Oveľa pravdepodobnejšie bude, že budú konať spôsobom, ktorý sa v minulosti osvedčil ako účinný, a to bez ohľadu na jeho deštruktívnosť.

Občianska kultúra a demokracia

Modelom sociálnych vzťahov potom nie je hľadanie spoločného riešenia, ale úsilie poraziť súpera. Dôležitosť spojenia občianskej kultúry a udržania demokracie sa preto stáva čoraz zreteľnejšou, píše Sullivan. Na základe empirickej analýzy Roberta Putnama charakterizuje opis noriem, ktoré usmerňujú myslenie a správanie v bežnom živote a sú potrebné na úspešné fungovanie demokracie. Po prvé, musí existovať občianska angažovanosť a predpoklad, že jednotlivci a skupiny berú ohľad na záujmy druhých. Po druhé, musí existovať vysoký stupeň politickej rovnosti prejavujúci sa horizontálnymi vzťahmi reciprocity a spolupráce, ktoré prevládajú nad vertikálnymi vzťahmi moci a závislosti. Po tretie, musí existovať vysoká úroveň solidarity, dôvery a tolerancie. Po štvrté, musí prevládať živý a prekrývajúci sa spolkový život, ktorý prispieva k rozvoju spolupráce a k návykom na kolektívnu zodpovednosť.

Existuje pritom súvislosť medzi rozsahom a intenzitou spolkového života, čítanosťou novín a volebnou účasťou. Putnamov empirický výskum súčasne jasne potvrdil vzťah medzi silou občianskej kultúry a ekonomickou vitalitou. Iný výskum týkajúci sa Slovenska naozaj potvrdzuje, že napríklad samotné vzdelanie či relatívne vysoká (formálna) kvalifikácia občanov nestačí. Ak by vzdelanie skutočne malo mať priamu súvislosť s výškou našej životnej úrovne, tak by sme podľa parity kúpnej sily mali už v roku 1996 žiť približne dvojnásobne lepšie, napísal ekonóm Klas. Brzdou využitia skrytého potenciálu je práve konzervatívna, veľmi personalizovaná a vo svojej podstate amorálna (alebo vyznačujúca sa nízkou morálkou) štruktúra vzťahov na Slovensku. Čosi, čo by sme mohli nazvať zatvorená spoločnosť.

Otvorená a zatvorená spoločnosť

Ide o statickú morálku v zmysle Bergsonovho členenia. Tá síce upevňuje a chráni spoločnosť, ale nepovzbudzuje človeka do osobného rozvoja. Otvorená morálka je dynamická, tvorí sa v spoločenstve slobodných ľudí a vyjadruje otvorenosť pre rozvoj a pretváranie človeka. Zdá sa pritom jasné, že občianska kultúra ako predpoklad existencie (a vlastne synonymum) dynamickej morálky vzniká - ako tvrdí Jay Rosen - pri riešení spoločných problémov v dialógu. Preto je oprávnené argumentovať, že ak neexistujú predpoklady na uplatnenie inštitúcií a noriem potrebných na úspech fungujúcej demokracie a ak neexistuje diskusia ako predpoklad vytvárania morálky, tak stúpa rola nezávislejších aktérov, ako sú všeobecne intelektuáli a žurnalisti konkrétne.

Zdá sa, že novinári si to uvedomujú viac ako ostatní slovenskí intelektuáli, alebo sú aspoň viac aktívni v praktickom napĺňaní tejto myšlienky. Médiá nemôžu vytvoriť občiansku kultúru samotné, no nepochybne majú, resp. môžu mať kľúčovú úlohu v jej vytváraní. Otázka prezentácie morálky v médiách a morálky médií na Slovensku sa preto stáva kľúčovou pre úspech budovania občianskej spoločnosti fungujúcej na pravidlách fair-play. Na dodržiavaní morálky v médiách a na diskusii o morálnom stave spoločnosti v médiách by preto mali mať záujem takmer všetci (okrem podvodníkov), keďže médiá spolu s neformálnymi kontaktmi najviac formujú predstavy o morálnom, čiže vhodnom správaní občanov.

Načo sú zákony, ak chýba mravnosť? (Horatius)

Väčšina morálnych pravidiel navrhnutých alebo požadovaných teoretikmi etiky či politológmi u nás neplatí. Na Slovensku je morálny chaos v dôsledku toho, že tu prestali platiť morálne pravidlá slušnej spoločnosti už pred desiatkami rokov. Ani to, čo síce nebolo aplikované, no považovalo sa za pravdepodobne správne alebo žiaduce, nemalo možnosť prejaviť sa a upevniť sa po páde socializmu. Empirický výskum potvrdzuje, že už vo februári 1993 (ak nie skôr) boli predstavy ľudí o pomere dôležitosti odbornosti, profesionálnosti a dosiahnutého vzdelania na jednej strane a známostí, priateľských i príbuzenských vzťahov na druhej strane, pri obsadzovaní funkcií v štátnej správe a v organizáciách riadených štátom ešte horšie ako krátko pred pádom komunizmu. Pritom január 1990 sa ukazoval v tomto smere najlepšie.

Je jasné, že bez aktívnej úlohy médií pri vytváraní a upevňovaní morálky v celej spoločnosti a najmä medzi politikmi, neuspejeme. Takýto prístup potom nevyhnutne kladie vysoké nároky na morálku žurnalistov a médií.

Poslanie v súčasnosti

Komparatívny empirický výskum potvrdzuje to, čo naznačovala logika vecí, teda že najvplyvnejší faktor ovplyvňujúci chápanie úloh žurnalistov v spoločnosti súvisí v prvom rade s politickým systémom v danej krajine a potom s jej celkovým kultúrnym kontextom. Tradičný západný liberálny koncept slobody tlače ako jeden z normatívnych konceptov vychádza z troch politických funkcií médií: rozširovanie informácií, vytváranie verejnej mienky a regulácia zodpovednej politiky prostredníctvom verejnej kritiky a kontroly. Viacerí autori uvádzajú ako predpoklad na splnenie týchto úloh potrebu primeranej právnej a inštitucionálnej podpory. Medzi ne patrí ústavná ochrana slobody vyjadrenia, nezávislé súdnictvo a fyzický prístup k pluralite zdrojov informácií.

Médiá, pri splnení daných podmienok, zvyčajne pomáhajú, alebo by mali napomáhať pri udržaní vhodnej morálky, prípadne aj napomáhať tvoriť novú morálku. Ak nie všetky, tak aspoň tie verejnoprávne a kvalitnejšia tlač teda môžu a mali by plniť minimálne dve funkcie: byť morálne a súčasne dozerať na morálku iných. Občania SR prevažne súhlasia s potrebou verejnoprávnej televízie, ktorá by vysielala pre všetky vrstvy a skupiny obyvateľov. Je však viac tých, ktorí si nemyslia, že súčasná STV spĺňa ich predstavy o verejnoprávnej televízii, ako tých, čo si to myslia. Jean-Claude Bertrand, známy francúzsky expert na etiku médií napísal: "Moje dvadsaťročné štúdium etiky mi jednoznačne potvrdzuje, že prežitie ľudstva závisí od zovšeobecnenia demokracie. Žiadna demokracia nemôže existovať bez slobody médií. Pritom sloboda médií nemôže pretrvať, ak médiá nezabezpečujú kvalitné služby verejnosti; inými slovami, ak sú neetické."

Najmä kontrola vlády

Zdá sa, že občania SR sa prevažne stotožňujú aj s týmto poslaním médií, keďže podľa výskumu Šrámeka z roku 1994 vyše 60 percent (27,3 úplne a 34,4 čiastočne) si myslí, že úlohou novinárov je predovšetkým kontrolovať vládu a poukazovať na jej chyby a nedostatky. Žurnalisti sa však viac alebo menej odlišujú v názoroch na svoju úlohu v spoločnosti, a to aj v rámci liberálno-demokratických pravidiel. Potvrdzuje sa teda, že morálne aspekty súvisia s politicko-spoločenskými podmienkami a dosť zásadne sa odlišujú v rozličných štátoch.

Zaujímavé pritom je, že aj v rámci tej istej krajiny existuje rozdielne chápanie faktorov ovplyvňujúcich etiku žurnalistov - v závislosti od toho, či sa pýtame novinárov alebo verejnosti. Napriek tomu môže existovať prekvapujúca zhoda, pokiaľ ide o odsúdenie určitých činov ako neetických. Ťažko však hľadať univerzálne platné morálne kritériá žurnalistickej práce. Dokonca aj tie, ktoré sa zdajú byť univerzálne - napríklad objektivita či pravda - sú často problematické pri uplatnení v praxi. Na dôvažok, ak sa aj uplatnia, nie vždy zaručujú dodržanie širších morálnych aspektov povolania. Aj porovnávacia štúdia žurnalistickej etiky v rozličných európskych štátoch od Gustafa von Dewalla sa končí poukázaním na veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami, ktoré eliminujú vplyv medzinárodných etických kódexov. Problém pritom nie je ani tak v stanovení základných spoločných etických princípov, ako v ich aplikovaní, a to vzhľadom na rôznorodé kultúrne, politické a právne tradície.

Čo nezakazuje zákon, zakazuje hanba (Seneca)

Celkovo sa dá skonštatovať, že morálka médií na jednej strane odráža celkový stav morálky na Slovensku, no súčasne kritika politikov médiami ho čiastočne vylepšuje. Pravda, médiá prispievajú aj k nižšej úrovni morálky, ak samé očividne nedodržujú sebaobmedzujúce morálne pravidlá. Celkom iste sa potom ostrosť ich kritiky a jej morálna oprávnenosť stáva spochybniteľnou. Problémom môže byť i to, že priveľká alebo bezvýsledná kritika môže viesť k cynizmu občanov. Skúmanie celospoločenskej zodpovednosti novinárov a médií v tranzitívnej krajine vedie všeobecne k záverom, že ani samotné vedomie zodpovednosti postavené na najvyšší morálny stupienok nie je ideálnym riešením. Vedomie zodpovednosti sa nesmie chápať zúžene, čiže spájať sa s nekritickou podporu určitej skupiny či, naopak, s prehnanou kritikou druhej skupiny. Dostávame sa tak opäť oblúkom k spomínaným predpokladom kvalitnej žurnalistiky, teda k ťažko definovateľnému konceptu objektivity, umiernenosti a zodpovednosti.

Novinári by mali byť dobre pripravení riešiť morálne dilemy, keďže je zrejmé, že ani poznanie a úsilie o dodržiavanie písaných morálnych kódexov samo osebe nestačí vo všetkých situáciách. Dôležitá je etika zodpovednosti, odlišná od etiky zmýšľania, ktorá znamená publikovanie správy bez ohľadu na dôsledky. V zásade jeden postoj nemusí vylučovať druhý, no dôležitý by mal byť kontext. Etika zodpovednosti by mala dominovať najmä u vyššie postavených pracovníkov, ktorí majú zodpovednosť v náplni práce.

Médiá môžu výrazným spôsobom ovplyvniť rozvoj morálky v spoločnosti prostredníctvom kritiky, kontroly vládnucich činiteľov a odhaľovania korupcie. To však predpokladá dodržiavanie morálky samotnými médiami, teda dodržiavanie základných etických štandardov reflektovaných na tej najzákladnejšej úrovni v etickom kódexe či kódexoch žurnalistov. Vyššia profesionalita novinárov je prvým, nevyhnutným, ale nie dostatočným predpokladom etickej žurnalistiky. Množstvo nečakaných situácií vyžaduje potom v praxi uplatniť etiku zodpovednosti, realizovanú prostredníctvom metódy situačného či kontextuálneho rozhodovania. V stabilnej demokracii je možné uplatniť len zodpovednosť politikov. V menej stabilnej demokracii ostáva pravdepodobne vhodnejšia i spoluzodpovednosť žurnalistov.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama