Televízia v službách násilia

Je to už vyše jedno desaťročie, čo sa smerovanie našich médií zásadne zmenilo. Zo slúžky jedinej predstaviteľky moci sa ústavným odstránením cenzúry stali vcelku voľnou tribúnou. Mediálny trh dlho zasycovala zapieraná pluralita, no i lascívnosť a agresívne námety.

Tie ostatné, spochybňované i v krajine ich vzniku, našli na Slovensku svoje odbytisko pod značkou tzv. svetovosti, západu, americkosti. Politika odtiahla ruky od zodpovednosti za to, že nielen rodina, škola, ale i médiá majú svoj vplyv na osobnostné kvality i nekvality percipienta. A ten nie je iba akýmsi indivíduom samým pre seba, ale tvorí jednu zo súčastí spoločnosti, jej smerovania a hodnôt.

Spoločnosť proti násiliu v TV

Sloboda prístupu akýchkoľvek komunikátov do médií sa však zakrátko ukázala byť darom danajským. Svojimi petíciami na to upozorňovala vnímavejšia časť verejnosti - učitelia, umelci, rodičia, odborná i laická verejnosť. Napokon, takéto skúsenosti mali i v krajinách, odkiaľ k nám takáto slobodná produkcia prúdi. Zadúšajúc sa ponukou amerických filmov sme nepostrehli, že Američania majú Spoločnosť proti násiliu v televízii, ba i zákon z roku 1992 na jeho zníženie, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti USA.

Predstavitelia najväčších amerických televíznych spoločností sa dokonca zaviazali, že predabujú filmy, ktoré sa vysielajú v čase, keď pred televízorom sedia deti. Exprezident Bill Clinton rád vystupoval s čípom proti násiliu, ktorý má schopnosť zablokovať príjem nevhodných programov pre deti. Bezprostredne po tragických skúsenostiach s mediálnou agresivitou, ktorá začala slúžiť ako scenár skutočného konania pre skutočné deti, sa vo Veľkej Británii stala vládnou prioritou inštalácia tzv. rodičovských zámkov.

U nás sú vládne priority trochu iné, zrejme i v zmysle toho, že nám treba nasýtiť sa najprv chleba, aby sme mohli pozdvihnúť zrak k problémom umenia i pseudoumenia, pod vplyvom ktorého sa formuje mladá generácia. Súčasťou našej predvolebnej kampane, na rozdiel od americkej, nie je boj proti agresivite v médiách. Keďže tlak začína narastať, filmové spoločnosti uvažujú o zmenách v záujme vývoja maloletých, ale z dlhodobého hľadiska i v záujme vlastnom.

Americkí kandidáti na prezidenta sa stotožnili s poznatkom Národného inštitútu pre mentálne zdravie v USA z roku 1982, ktorý dokumentoval zhodu názorov obsiahnutých v rozsiahlej odbornej literatúre, že expozícia televízneho násilia zvyšuje detskú fyzickú agresivitu.

Hrozba pre vštepované hodnoty

O transfere mediálnej agresivity do reálneho života svedčia viaceré výskumy a prípadové štúdie v zahraničí i u nás.

Už dávnejšie sa konštatuje, že sledovaním agresívnych komunikátov vzniká riziko habitualizácie, návyku na násilie. Dochádza k otupovaniu, znižovaniu vnímavosti na tieto javy i v reálnom živote, k zvyšovaniu tolerancie na násilie.

Téza Mc. Quaila o socializácii pôsobením médií má dve stránky. Na jednej strane môžu médiá posilňovať a podporovať ostatné prostriedky socializácie, na strane druhej s často považujú za potenciálnu hrozbu pre hodnoty vštepované deťom rodičmi, vychovávateľmi a ďalšími sprostredkovateľmi spoločenskej kontroly.

Podľa teórie sociálneho učenia, sledovanie programov s prvkami násilia a brutality v detskom veku významne zvyšuje sklony k agresivite v dospelom veku. Najdôkaznejší je v tomto smere prirodzený longitudinálny výskum prof. Dr. Brandona Centerwalla, ktorý umožnil porovnať dve krajiny - USA a Juhoafrickú republiku. V prvej z nich začal stúpať počet trestných činov a vrážd po odrastení televíznej generácie približne o 93 percent. V tej druhej, kde bolo televízne vysielanie zakázané, poklesol v tom istom čase počet týchto trestných činov o 7 percent. Po zavedení televízneho vysielania i v JAR stúpol v roku 1975, čiže po odrastení televíznej generácie, počet zabití až na 130 percent. Autor pritom kontroloval ostatné pramenné údaje, ako napríklad konzumácia alkoholu, vekové rozloženie, urbanizácia, uplatňovanie trestu smrti, dostupnosť strelných zbraní atď.

Otupovanie emocionálnej citlivosti

K ďalšej teórii desenzibilizácie prispel výskum na univerzirte v Utahu. V. Clin porovnával reakcie dvoch skupín chlapcov vo veku 5 až 14 rokov. Jedna skupina sledovala televíziu málo alebo vôbec, príslušníci druhej skupiny boli "haewy viewers", čiže návykoví diváci pozerajúci na televíziu až 42 hodín týždenne. Obom skupinám premietli 8-minútovú scénu z boxerského filmu. Emocionálne reakcie zaznamenával fyziograf, čo je druh špičkového detektora lži zachytávajúceho činnosť srdca, potenie a iné fyziologické reakcie. Záznam ukázal, že návykových divákov už menej vzrušil brutálny dej na obrazovke, odbúrala sa ich citlivosť voči scénam násilia.

Na základe toho M. Winnová vyvodila svoju teóriu desenzibilizácie. Jej princípom je, že ak sa mladému človeku často exponujú námety agresivity, bitiek, mučenia, postupne sa otupuje jeho emocionálna citlivosť do takej miery, že takéto správanie začína aj v skutočnom svete považovať za bežné.

J. Braun dokladá na doplnenie svoju teóriu posilňovania, podľa ktorej si percipient sledovaním násilia potvrdzuje správnosť svojich postojov, pričom násilie v médiách má deštruktívny účinok najmä na tých, ktorí majú k nemu sklony.

Podobne i podľa teórie kognitívnej disonancie človek neprijíma námety, ktoré sú cudzie jeho názorom, teda sú disonantné. V procese komunikácie človek vyhľadáva tie informácie, ktoré posilňujú jeho vlastné východiská, pričom protirečivé neberie na vedomie, potláča ich, zabúda na ne. Uplatňuje sa pritom akási "hygiena pamäti". Záleží predovšetkým na individuálnych postojoch percipienta, ktoré pôsobia ako filter na správanie, pričom sa uplatňuje zákon lomu vonkajších vplyvov cez individuálne predispozície.

Keď chýbajú živé vzory

Podľa poznatkov odborníkov, expozícia námetov násilia a úzkosti prispieva k vývoju negatívnych pohľadov, čím sa skresľuje pozitívne videnie sveta. Jedným z dôsledkov je i výskyt neurotických prejavov, pavor nocturnus u detí, obzvlášť po zhliadnutí filmu s agresívnym nábojom.

Vplyv mediálnej agresivity na detského percipienta však, samozrejme, nie je celkom priamočiary. Psychiatrické výskumy H. Himmelweitowej na veľkej štatistickej vzorke poukázali na to, že najviac ohrozené sú deti postrádajúce lásku vo svojej mikroklíme, deti pochádzajúce z psychopatologických či brutalitou zaťažených rodín a deti s nižšou úrovňou intelektového vývinu, vyrastajúce v stereotypnom prostredí, bez dostatku hrových a tvorivých podnetov.

Tomuto procesu sa venovala okrem iných i dcéra zakladateľa psychoanalýzy Anna Freudová, ktorá popísala psychický mechanizmus identifikácie s agresorom. Uvádza, že dieťa alebo mladý človek hľadá svoje vzory v mediálnej ponuke najmä vtedy, ak mu skutočné, živé vzory v okolí chýbajú.

Rizikom je najmä to, ak sa mediálne násilie prezentuje ako účinný spôsob riešenia konfliktov, teda ostáva nepotrestané. Tým sa zvyšuje jeho negatívny vplyv na percipienta, ako na to upozorňuje teória úspešného násilia.

Viaceré konkrétne prípadové štúdie doma i v zahraničí dokazujú reálnosť transferu mediálneho násilia do konkrétnych podôb života, s dosahom na krivku kriminality a rast brutálnosti páchaných činov i na základe mediálnych inšpirácií.

Obrazový scénar sa stáva inšpiráciou

V súčasnosti sa stávame svedkami nielen nárastu kriminality, ale zároveň i znižovania vekovej hranice páchateľov, zvyšovania brutality trestných činov mladistvých. Kým napríklad v roku 1989 bolo na Slovensku spáchaných 59 vrážd, v roku 1999 ich už bolo 141. Viaceré konkrétne prípadové štúdie doma i v zahraničí nasvedčujú tomu, že trestné činy sa páchajú i podľa scenárov z masmédií. Pri sledovaní mladých trestancov mužského pohlavia uväznených v USA za spáchanie násilného trestného činu sa 22 až 34 percent z nich priznalo, že vedome napodobňovali zločinný postup, ktorý videli v televízii alebo v kine. Diváci sa neraz identifikujú s hrdinami pakultúry, čo potencuje ich asociálne sklony.

V neposlednom rade sa ukázali súvislosti i s výskytom nových typov šikanovania počas základnej vojenskej služby podľa inšpirácií z masmédií. Smutným príkladom až nebývalého sadizmu bolo ohromujúce odhalenie fyzického týrania príslušníkov Hradnej stráže v Prahe, kde šikanovanie viedlo k fyzickému týraniu, ťažkým duševným ujmám, psychiatrickej liečbe a v konečnom dôsledku k úteku z vojenskej prezenčnej služby.

U potenciálneho asociála, devianta je expozícia agresivity v médiu inšpiráciou, spúšťacím námetom. No aj u normálne socializovaného jedinca spôsobuje zmeny v zmysle zvyšovania tolerancie voči násiliu. Hovorí sa dokonca o jave, ktorý možno nazvať proletariát svedomia, Gewissenproletariat. Teda o mládeži bez akýchkoľvek výčitiek svedomia pri vlastnej brutalite, ktorá násilie postupne začína považovať za samozrejmosť.

V časopise Kriminalistika odborníci A. Hrnčířová, P. Weis a S. Brichcín upozorňujú na to, že deviantná pornografia a agresívna obrazová stimulácia sa u niektorých osôb môžu stať spúšťadlom závažnej sexuálnej delikvencie. Kriminalisti odporúčajú na základe skúseností dať páchateľovi otázku na zhliadnutie filmov v dňoch pred deliktom. Prípadové štúdie hovoria o negatívnom účinku takých titulov, ako je Rambo, Čínska štvrť, Terminátor, Zrada a pomsta a ďalších.

Bez zodpovednosti ex ante

Názory i teoretické výskumy dokazujú, že vplyv médií na deti a mládež je makrosocializačný a azda aj makroasocializačný. Azda preto si Anton Rákay dovolil, vcelku príznačne, použiť v rozhlasových Živých slovách prirovananie médiá - najhorší pedagóg.

Čosi podobné, len o čosi eufemistickejšie konštatovala aj Rada vlády SR na prevenciu sociálno-patologických javov detí a mládeže ešte v roku 1995, a síce, že "súčasná masmediálna politika na Slovensku nezodpovedá základným výchovným a psychologickým kritériám prevencie a ochrany detí a mládeže pred sociálno-patologickými javmi". Na základe toho dala podnet na vypracovanie Minimálnych zásad ochrany detí a mládeže pred negatívnym vplyvom masmédií.

Na tento materiál nadväzoval Ideový námet návrhu zásad zákona masmediálnej politiky v oblasti prevencie sociálno-patologických javov u detí a mládeže (november 1995), vychádzajúci z Dohody o právach dieťaťa. V článku 17 sa píše:

"Zmluvné strany uznávajú dôležitosť funkcie hromadných oznamovacích prostriedkov a zabezpečia dieťaťu prístup k informáciám a materiálom z rôznych národných a medzinárodných zdrojov, najmä z takých, ktoré sa usilujú o podporu sociálneho, duchovného a morálneho blaha dieťaťa a o jeho fyzické, mentálne zdravie. Na tento účel zmluvné strany podnecujú tvorbu zodpovedajúcich smerníc na ochranu dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými blahu detí..."

Za prijatie zákona sa okrem spomínanej Rady vyslovili i účastníci Vedecko-praktického seminára Uplatnenie psychológie a psychiatrie a sociológie v prevencii kriminality, ktorý sa konal v máji 1998.

Návrh zákona obsahoval o. i. exaktnejšiu definíciu agresivity v médiách, ako i postulát posudzovania programov komisiou ex ante, a nie iba ex post, čo je fakticky iba pokutovanie za nevhodné programy.

Ukazuje sa totiž, že zodpovednosť za vysielané programy nám akosi uniká. Nemá ju zrejme ani médium - vidiac hrozbu trestu odňatia slobody populárnemu spevákovi za to, že to iba on sám si vyžiadal vstup do médií, propagujúc drogy. Ani politici však zrejme túto zodpovednosť nepreberajú, lebo doteraz neprejavili záujem o legislatívne prijatie jasnejších pravidiel vhodnosti či nevhodnosti mediálnych komunikátov.

Čo robia Pokémoni? Bijú!

V súčasnosti, po nakúpení seriálu o Pokémonoch, sa však už konečne aspoň pripúšťa názor odborníkov, ktorí majú program posúdiť - opäť však iba ex post. Na výsledok výskumu však zrejme budeme čakať aspoň tak dlho, kým sa celý seriál neodvysiela a nezarobí na dôverčivej detskej duši, ktorej pred vysielaním neoznámime, že jej ponúkame čosi prinajmenšom kontroverzné. A hoci jej apologéti v zmanipulovanej televíznej besede demagogicky tvrdia, že seriál je určený len deťom nad 7 rokov (aká iluzórna kategorizácia v konkrétnej rodine, kde sa televízia spolieha na akési selektovanie detí večer, v čase rozprávky, ba i na to, že rodičia majú pozeranie seriálu pod dohľadom!).

Na premiére ďalších častí v Istropolise sa to len tak hemží maličkými deťmi, ktoré na otázku šarmantného moderátora, čo robia Pokémoni, svorne zakričia: "Bijú!". Ajhľa, posolstvo za desať milónov slovenských korún z vreciek platičov koncesionárskych poplatkov verejnoprávnej STV. Správna detská odpoveď na záludnú otázku dosť zvláštne korešponduje so spomínanou krivkou kriminality a rastúcou brutalitou mladej generácie. Jedného dňa možno zaznie trochu mutujúcim hlasom. Ak sa niekomu zdá táto súvislosť vzdialená, stačí si spomenúť na dlhodobé výskumy prof. Centerwala, podľa ktorých trvá pätnásť rokov, kým televízna generácia dospeje.

Odbornosť namiesto komercie

Jedným z kréd médií by malo byť, aby sa pretransformovali z komerčných inštitúcií na také, ktoré by profesionálne kreativizovali a humanizovali človeka. Aký majú na tom záujem súčasní predstavitelia televízneho či politického sveta? K čomu, k akým hodnotám či mániám inšpirujeme mladú generáciu prostredníctvom médií? Raz sa môže stať, že generácia sýtená takýmito námetmi, deemocionalizujúcimi a deštruujúcimi primeranú hierarchiu hodnôt, už nebude mať schopnosť rozoznať, čo má na percipienta kultivačný vplyv a čo je iba smutnou karikatúrou toho, čím by mediálne umenie malo byť.

Násilie v masmédiách bolo doteraz záležitosťou predovšetkým vnímavých ľudí, laikov a odborníkov, psychológov, pedagógov, umelcov. Inšpirovaní krajinami, odkiaľ k nám táto produkcia prúdi, však dúfajme, že sa stane - tak ako napríklad v USA - aj otázkou politickou a politologickou. Samozrejme, za predpokladu, že sa jednotlivé subjekty budú vo svojich programoch naozaj usilovať o zlepšenie budúceho života našich občanov. A to nie iba na základe nehateného prieniku komerčných kritérií do médií, ale i poznatkov odborníkov. Aby sa médium stalo inštitúciou, ktorá môže spoľahlivo povedať rodičom: "Posaďte svoje deti pred televízor a my sa vám o ne zodpovedne a odborne postaráme. Vy si domácu selekciu programov a detí nemusíte robiť. Nemusíte mať na to čas, ba ani súdnosť. Urobia to za vás naši odborníci."

Profesionálne desatoro

Ukazuje sa, že dosiahnuť etickú samoreguláciu je nesmierne ťažké. Kódexy pracovníkov médií zdôrazňujú predovšetkým slobodu. Na rozdiel od väčšiny kódexov však jeden z najnovších dokumentov nepoužíva slovo sloboda, ale hovorí o práve a zodpovednosti. Ide o Medzinárodné zásady profesionálnej etiky v žurnalistike (Principles of Ethics in Journalism), pripravený pod dohľadom UNESCO.

Obsahuje desať článkov, ktoré možno zhrnúť takto:

• 1. Právo ľudí na pravdivé informácie. Táto formulácia zahrňuje právo slobodne sa vyjadriť prostredníctvom médií.
• 2. Oddanosť žurnalistov objektívnej realite. Cieľom novinárskej práce je poskytnúť verejnosti "adekvátny materiál, ktorý by uľahčil formovanie presného a komplex- ného obrazu sveta".
• 3. Spoločenská zodpovednosť novinára. Tento článok zdôrazňuje skutočnosť, že novinárska správa je spoločensky prospešným javom, nie tovarom.
• 4. Profesionálna integrita novinára. Na základe tohto článku má novinár právo odmietnuť prácu, ktorá je v rozpore s jeho osobným presvedčením či inými zásadami osobnej etiky.
• 5. Verejná dostupnosť a participácia. Sem patrí právo na opravu a odpoveď.
• 6. Úcta k súkromiu a ľudskej dôstojnosti.
• 7. Úcta k verejnému záujmu. Táto formulácia sa vzťahuje k úcte k národu, jeho demokratickým inštitúciám, k spoločenskému pokroku, k mieru a demokracii.
• 8. Úcta k univerzálnym hodnotám a odlišnosti kultúr. Tu sa požaduje rešpekt k ľudským právam, slobode národov, k mieru a demokracii.
• 9. Eliminácia vojny a iných veľkých hrozieb, ktorým ľudstvo čelí. Tento článok od novinárov vyžaduje, aby sa zdržali obhajoby agresie a podpory šírenia zbraní, násilia a diskriminácie.
• 10. Presadzovanie nového svetového informačného a komunikačného poriadku. Tento článok je zameraný obzvlášť na potrebu dekolonizácie a demokratizácie informácií a komunikácie.