Od povier k poznaniu
Keď prorok Muhammad prišiel v roku 622 do Jathribu (neskôr premenovaného na Medínu), chcel najprv získať podporu židov. Zaviedol viaceré zvyklosti typické pre judaizmus. Bola to obriezka, rituálne zabíjanie zvierat na bitúnkoch, no i hlavný sviatok mal zodpovedať židovskému Dňu zmierenia - Jom Kipur.
Napriek očakávaniam prorok narazil na odpor židov. Rabíni ho upozorňovali, že jeho texty sú v skutočnosti nepresnou interpretáciou, ba skomolením toho, čo obsahuje Biblia. Odvtedy začal byť Muhammad voči židom ostro kritický. Keď islamské vojská dobyli bývalé územia Byzantskej ríše, mnohí kresťania vítali Arabov ako osloboditeľov. Nestoriánov, monofyzitov a príslušníkov ďalších siekt totiž byzantská moc tvrdo prenasledovala. Moslimskí inoverci im prinášali náboženskú slobodu. Príslušníci prenasledovaných siekt sa zhodli, že moslimský vpád bol spravodlivým božím trestom.
Moslimský uhol pohľadu
Islam predovšetkým odmieta kresťanské učenie o Svätej trojici, čo má byť vlastne prejavom monoteizmu. Podľa Koránu mal Ježiš dokonca vyhlásiť, že ten, kto bude o ňom tvrdiť, že je božou osobou, pôjde do pekla. Lenže učenie o Trojici podáva Korán veľmi svojrázne. Podľa súry - kapitoly Koránu Prestretý stôl - jej súčasťami sú Boh, Ježiš a Mária.
Tu treba dodať, že v islamskom podaní Boha nemožno označovať slovom "otec". Pojem otcovstva chápe iba v biologickom zmysle slova a nepripúšťa jeho prenesený význam. Voči ľuďom vystupuje Allah výlučne ako Pán. Pravda, v Koráne sa hovorí, že Ježišova matka Mária bola pannou a akt jeho splodenia možno považovať za zázrak. Podľa islamskej tradície aj Ježiš konal zázraky, no nie tie, ktoré popisuje Nový zákon. Vedel hovoriť už v kolíske, ako malý chlapček urobil z hliny vrabce, ktoré oživil.
Nepreklenuteľný rozpor medzi kresťanstvom a islamom je v otázke Ježišovej smrti. Podľa Koránu ukrižovanie bolo iba zdanlivé. Je to však vyjadrené slovami, ktorých presný význam je nejasný. Moslimskí učenci zväčša tvrdia, že ukrižovaný nebol Ježiš, ale ktosi jemu podobný.
Veľa nesprávností v islamskom názore na kresťanstvo je aj v predstave, čo sú vlastne posvätné texty. V Koráne sú označované slovom indžíl (zrejme zo slova evanjelium), čo mala byť kniha zjavená Ježišovi podobne, ako bol Korán zjavený Muhammadovi. Moslimovia nedokázali pochopiť, že Nový zákon tvoria nielen štyri evanjeliá, ale i Skutky apoštolské, epištoly a Apokalypsa. V polemike s kresťanmi potom moslimskí teológovia tvrdili, že Nový zákon je sfalšovaný text zjaveného indžílu. Tieto názory v moslimskom svete prevládajú v podstate dodnes.
Islamský pohľad na kresťanstvo sa v minulosti sústreďoval na teologické a inštitucionálne problémy a zabúdal na etické hodnoty kresťanstva. Teológovia si v polemikách neuvedomovali, že inštitucionálne rozdiely v oboch náboženských systémoch boli historicky podmienené. Kresťanstvo sa sformovalo vo vysoko vyvinutom štátnom a právnom systéme Rímskej ríše, kým islam plnil na Arabskom polostrove najprv štátotvornú úlohu. Ako štátotvorný činiteľ mohol potom ľahko kritizovať také inštitúcie, ako bolo mníšstvo alebo kňažstvo, ktoré sám nepotreboval.
Treba zdôrazniť, že v praktickom súžití islam kresťanské obce toleroval. Kresťania, podobne aj židia, mohli vyznávať svoje náboženstvo a mali obmedzenú samosprávu. Nesmeli však moslimov obracať na svoju vieru, ich svedectvo pred súdom v prípade sporu s moslimom neplatilo a nesmeli sa ženiť s moslimkami, kým moslimovia s kresťankami mohli.
Islam kresťanskými očami
Kým islamský pohľad na kresťanstvo pretrváva iba s nepodstatnými zmenami dodnes, kresťanský či neskôr európsky pohľad prešiel mnohými prevratmi. Stredoveká Európa islam ostro odmietala. Teológovia ho nechápali ako nové náboženstvo, ale ako akési kacírstvo. Prvé informácie boli veľmi nepresné. Presnejšiu predstavu získala Európa až po križiackych výpravách.
Kresťanský postoj charakterizovala po stáročia polemika. Tá sa vyostrila najmä vtedy, keď postup Turkov na Balkáne a v Stredomorí začal ohrozovať Európu. Polemici vyhlasovali Korán za Mohamedom sfalšovanú Bibliu. Na islame im prekážalo najmä mnohoženstvo, ktoré sa malo zaviesť najmä pre veľkú Mohamedovu zmyselnosť.
Až porážka Turkov pri Viedni v roku 1683 znamená zvrat v postojoch voči islamu. Vychádzajú nielen prvé objektívne preklady Koránu, ale i práce, ktoré sa usilujú o vedecký výskum tohto náboženstva. Filozof Leibniz neskôr chváli prostotu islamu, politológ Montesquieu kritizuje pomery vo Francúzsku z hľadiska pozorovateľa z Perzie, básnik Goethe obdivuje poetické hodnoty Koránu. Od 19. storočia môžeme hovoriť o islamistike ako o naozaj vedeckej disciplíne. V 20. storočí aj kresťanské cirkvi deklarujú tolerantný vzťah k islamu, osobitne Druhý vatikánsky koncil.
Kresťansko-islamské vzťahy však zdeformovalo čosi iné - kolonializmus. Koloniálne mocnosti však nemožno obviňovať z násilného šírenia kresťanstva. Napríklad Francúzi vo svojich afrických kolóniách nebránili šíreniu islamu a Briti v Indii podporovali skôr moslimskú menšinu proti hinduistickej väčšine. Namiesto christianizácie podporoval európsky kolonializmus procesy sekularizácie. Pravda, boj proti európskemu kolonializmu sa často viedol pod zástavou obrany islamu (ako proti Britom v Sudáne, Rusom na Kaukaze či v strednej Ázii).
V 19. a najmä v 20. storočí v regióne, ktorý sa označoval za "kresťanský svet", sekularizačné procesy potlačili vplyv náboženstva. V islamskom svete sa však tento proces prejavil nebadateľne. Islam ostal nielen silným politickým činiteľom, ale i faktorom silno ovplyvňujúcim každodenný život tejto oblasti.
Podstata džihádu
Dnes sa často zdôrazňuje, že slovo džihád neznamená svätú vojnu, pretože je odvodené z arabského koreňa džhd, čo znamená "vyvíjať úsilie", "usilovať sa". V skutočnosti je význam tohto slova aj svätá vojna.
V predislamskej Arábii patrili vzájomné prepady kmeňov a boj medzi nimi k bežným zvyklostiam. Panovalo presvedčenie, že je to obvyklý druh obživy v súlade s vtedy uznávanými mravnými princípmi. Islam sa nezriekol dovtedajších praktík a nehlásal nenásilie, iba ho zameral iným smerom. Z lúpežných beduínskych prepadov sa stal boj veriacich s neveriacimi a permanentná vojna za šírenie islamu.
Pravda, džihád mal v prvotnom období islamu existenčný charakter. Neskôr sa dobyvačná a koristnícka vojna začala meniť na boj, kde viac než zbrane rozhodovalo slovo a organizátorská práca. Kým v prvotnom období bol džihád základnou povinnosťou moslima, neskôr ho väčšina právnych škôl zatlačila do úzadia. Potom však jeho pôvodné chápanie začalo ožívať. Bolo to jednak počas tureckých výbojov, ale i neskôr. Za "svätú vojnu" sa vyhlasovali povstania proti kolonizátorom v 19. storočí, no takisto niektoré akcie Turecka počas Prvej svetovej vojny (napríklad genocída Arménov), ako aj teroristické činy Moslimského bratstva v minulom storočí.
Treba si však uvedomiť, že prekladať pojem džihád ako "svätá vojna" nie je presné aj z iného dôvodu. V islamskom práve šaria sa nerozlišuje štátne a náboženské. Za džihád možno vlastne považovať každú vojnu, na ktorej sa zúčastňujú moslimovia, hoci takáto interpretácia je extrém, ktorý sa zatiaľ nevyskytol. Džihád nemožno vyhlasovať za bezbrehé násilie. Väčšina islamských teoretikov tvrdí, že k násiliu sa možno uchýliť až vtedy, keď všetky ostatné formy úsilí, ktoré mali neveriacich presvedčiť o správnosti islamu a viery v Allaha, zlyhali. Ak sa práva moslimov obmedzujú, alebo politické násilie inovercov či bezvercov presahuje medze, tak je odôvodnené násilie. To sa môže prejaviť v masovej forme, ako i v podobe individuálneho teroru. Uplatnenie tohto princípu závisí iba od konkrétnych okolností.
Polygamia ako ustanovizeň materstva
Islam nariaďuje moslimom manželstvo ako Bohu milú ustanovizeň. Staromládenectvo sa chápe ako etický prehrešok, kým staropanenstvo ako zločin, pretože základnou povinnosťou ženy je stať sa matkou. Predpokladom sobáša je súhlas ženy, no za prejav súhlasu sa považuje rovnako jej mlčanie.
Z hľadiska hmotného zabezpečenia predpokladá manželstvo v islame rovnosť medzi mužom a ženou. Muž musí zložiť pred sobášom istú sumu, ktorá však nepatrí rodine nevesty, ale má zabezpečovať manželke slušnú životnú úroveň. Táto suma jej v jej výlučnom vlastníctve a ak dochádza k rozvodu z mužovej iniciatívy, musí žene zabezpečiť až do smrti dôstojný život.
Možnosť polygamie bola jedným z hlavných argumentov proti islamu. V skutočnosti je to zložitejší problém. I v moslimských krajinách je počet žien a mužov približne rovnaký. Narušoval sa iba v prípade vojen, keď začal počet žien prevažovať. Mnohoženstvo bolo vtedy skôr formou ako uplatniť príkaz islamu, aby mohli byť legálne matkami.
Moslimské študentky vo viacerých rozhovoroch potvrdili, že v islamskej rodine nie je postavenie ženy také úbohé, ako si myslia Európania. Často sa stáva, že úspešný starší muž sa zapletie do vzťahu s mladým dievčaťom. Kým v Európe zapudí svoju manželku, v islamskej krajine sa s priateľkou môže oženiť, no zároveň musí zvládnuť spolužitie s niekoľkými ženami v jednej rodine. Moslimky takisto tvrdia, že polygamia fakticky existuje aj v Európe, no má iné formy. Napríklad, keď si muž vydržiava milenku.
Príčiny stagnácie
Už sme naznačili, že dôvodom antagonizmu medzi európskou kresťanskou kultúrou a islamom bola predovšetkým expanzia Tureckej ríše. Inak to však bolo v prípade kontaktu Európy a arabského sveta. V druhej polovici 1. tisícročia arabská kultúra prevažovala nad európskou. Veď slová hazard, admirál, algebra, alchýmia, či algoritmus sú arabského pôvodu. Arabi sa zároveň stali sprostredkovateľmi antickej kultúry. Už na základných školách nás učili o kultúrnom šoku, ktorý utrpeli križiaci, keď sa dostali do kontaktu s orientálnou kultúrou.
Je tu však iný problém - čo zapríčinilo stagnáciu moslimského sveta v období, keď sa začal rozkvet Európy? Bolo by možné vysloviť viacero teórií. Napríklad: kým arabská civilizácia sa mohla hádam ďalej rozvíjať, typ tureckého feudalizmu bol bezperspektívny. Turecká ríša predstavovala len akýsi mohutný vojnový stroj zameraný na expanziu.
V 20. storočí sa v moslimských krajinách prejavili pokusy o moderné chápanie islamu, o zosúladenie jeho interpretácií so súčasnou civilizáciou. Dnes nie je ľahké odpovedať na otázku, prečo niekedy v 80. rokoch minulého storočia začali v islame prevládať fundamentalistické tendencie nad modernizačnými. Okrem teologických argumentov však islamskí teoretici kritizujú Západ za reálne existujúce problémy: konzumné zameranie spoločnosti, morálny relativizmus a hazardovanie s osudmi sveta v záujme vlastného prospechu.
Možnosti kultúrneho dialógu
Dialóg medzi kresťanstvom a islamom nemôže prebiehať na úrovni konfrontácie teologických doktrín, ale sa musí sústrediť na etické problémy a uvedomenie si spoločnej zodpovednosti za osudy nášho sveta. V súčasnosti začína ožívať mýtus, že Európu ohrozuje moslimský útok. Je to nezmysel, pretože moslimský svet by sa musel najprv zjednotiť. Dnes taká sila, ktorá by to dokázala, neexistuje. Teror moslimských fanatikov je zameraný nielen proti Západu, ale i proti inakšie zmýšľajúcim moslimom. Cieľom útoku na newyorské mrakodrapy nebola iba Amerika či Západ vo všeobecnosti, ale takisto modernisticky založení moslimovia. V súčasnom islamskom svete totiž existujú aj dnes sily, ktoré si uvedomujú, že treba prekonať stagnáciu a že tento cieľ sa nedosiahne porážkou Západu.
Nemecký dramatik a mysliteľ Lessing napísal podobenstvo o Múdrom Nathanovi. Prsteň so zázračnou mocou sa stratil medzi dvoma podobnými. Iba každodenný život mohol dokázať, ktorý z bratov ho vlastnil. To, podľa Lessinga, platilo aj pre judaizmus, kresťanstvo a islam. Žiaľ, patrí medzi trpké historické skúsenosti, že najviac sa nenávideli frakcie. Aj spoločné korene týchto troch náboženstiev viedli namiesto porozumenia ku konfrontáciám. Pokiaľ však myšlienková konfrontácia neprerastie do násilia, môže priniesť užitočné plody. Už sa to predsa vo vzťahu arabskej a stredovekej kresťanskej kultúry stalo.
