Reklama
Reklama

Nevítaní hostia z juhu

Dvanásť časových pásiem od Bratislavy leží východný okraj Sibíri. Od západu sa začína Uralom a končí sa sedemtisíc kilometrov východne, na brehu Tichého oceána. Od severu na juh má 3500 km. S rozlohou desať miliónov štvorcových kilometrov je približne rovnaká ako USA.
Počet zobrazení: 696

 

Dvanásť časových pásiem od Bratislavy leží východný okraj Sibíri. Od západu sa začína Uralom a končí sa sedemtisíc kilometrov východne, na brehu Tichého oceána. Od severu na juh má 3500 km. S rozlohou desať miliónov štvorcových kilometrov je približne rovnaká ako USA.

V plánoch Kremľa mala byť krajinou zasľúbenou. Okrem prírodného bohatstva má aj zdravých, dynamických obyvateľov, ktorí sa vďaka životnému optimizmu líšia od obyvateľov centrálneho Ruska. Žiaľ, Sibír drasticky postihli problémy brežnevovskej stagnácie, potom Gorbačovovej perestrojky i Jeľcinovej postsovietskej éry. Obyvatelia subkontinentu, ktorý ukrýva veľké zásoby čierneho uhlia a ropy, už niekoľko rokov v zimných mesiacoch mrznú. Tohtoročné silné mrazy a nedostatok energie silno postihli najmä Prímorský kraj, a tak nie div, že už koncom leta sa pod priamym dozorom ruského prezidenta Vladimira Putina začali prípravy na blížiacu sa zimu.

Predsudky, ktoré sme si mohli odpustiť

Pred niekoľkými rokmi sa mi pošťastilo nakrúcať pri Nachodke v Japonskom mori. Pokým do Moskvy je to zo Slovenska len skok, vzdialenosť do Chabarovska, ktorú sme prekonali letecky, je päťkrát väčšia. Potom nás čakala poldňová cesta rýchlikom cez Ussuri - čosi vyše 800 km - a ocitli sme sa vo Vrangelovom zálive, kde za posledných dvadsať rokov vyrástli prekladiská supermoderného prístavu. Tu sa končí Transsibírska magistrála a vraj aj epopeja priamurských partizánov. Presne tak, ako sa spieva v známom Alexandrovom pochode "i na Tíchom akeáne svoj zakónčili pachód…"

Na samom okraji nekonečnej sibírskej tajgy nás teda privítala Nachodka, pekné prístavné mesto rozprestierajúce sa v prírodnom amfiteátri nad Tichým oceánom. Bol koniec septembra, hrejivé počasie a klíma pripomínali Azúrové pobrežie francúzskej Riviéry. Podľa smelých plánov i tu raz bude ruská, ďalekovýchodná riviéra. Na naše nepríjemné zistenie sme sem zavítali oblečení ako do sibírskych mrazov a neveriaco sme krútili glóbusom, či sme naozaj na zemepisnej šírke Barcelony alebo Cannes. Druhým prekvapením bolo akosi priveľa obyvateľov tmavšej pokožky a šikmých očí - potomkov tradičných pôvodných obyvateľov. A do tretice: nehovorí sa tu často po rusky, ale s nádychom ukrajinského jazyka, v ktorom nie je ruské "dobroe utro", ale "dobre ráno", nie "govoriť", no "hovoriť" atď. Toto je priamy jazykový dôkaz o kolonizácii Sibíri ukrajinskými kozákmi. Začiatkom tohto procesu bol pochod družiny atamana Jermaka na konci 16. storočia.

Tichá čínska expanzia

Ruský dvojhlavý orol ostražito hľadí na západ, ale aj na východ. Na európskych hraniciach sa mu doteraz nepodarilo nadviazať skutočné partnerské vzťahy so Západom. Práve na túto situáciu čakala Čína. Veľmoc, ktorá v súčasnosti veľmi intenzívne hľadá spojencov na latentný geopolitický zápas s USA. Rusko-čínske vzťahy zaznamenávajú vzostup. Ale na rozdiel od demonštrovanej srdečnosti, ktorá sprevádza všetky stretnutia na najvyššej úrovni, medzi Moskvou a Pekingom existujú tiché rozpory, o ktorých sa nehovorí. Medzi tie hlavné patrí problém spoločných hraníc, ktoré merajú vyše 4000 km. Je to vôbec najdlhšia hranica na svete a čas od času na nej býva horúco. Spomeňme si na dávnejší konflikt na Ussuri, na ostrove Damanskij (1971). Svojho času som videl u šéfredaktora APN Novosti v Moskve prestrelené prilby sovietskych pohraničníkov. O obetiach na čínskej strane sa taktne mlčí. Na miestach pohraničných šarvátok sa dnes čulo obchoduje so štatútom rozličných ekonomických výhod.

Čínska zahranično-politcká línia sa však po stáročia nemení. Pekinskí vládcovia sa nikdy nevzdávali územných nárokov voči svojmu severnému susedovi. Ak o nich v súčasnosti nahlas nehovoria, to neznamená, že neexistujú. Čína uplatňuje voči Rusku tzv. malé nároky - na ostrov Sachalin a časť Sibíri. Na niektoré ruské ďalekovýchodné mestá majú aj čínske názvy. Chabarovsk je Po-li, Vladivostok - Chang-šeng-wej, Ussurijsk - Šuan-čcheng...

Kým Čína už pred rokmi vypracovala svoju geopolitickú koncepciu, Rusko sa zatiaľ výrazne nerozhodlo, či je európskou alebo eurázijskou mocnosťou. Na ministerstve zahraničia Ruskej federácie pred piatimi rokmi vytvorili skupinu na tvorbu celkovej stratégie v ázijsko-tichomorskom regióne. Rusko sa doň začleňuje pomerne málo rozvinutou Sibírou a Ďalekým východom, kde žije iba desať miliónov ľudí. Naopak, Čína má v tejto oblasti priemyselne najrozvinutejšie severovýchodné centrá so sto miliónmi obyvateľov.

Valiaca sa lavína

Čína sa trvalo usiluje o to, aby sa v najbližších desaťročiach stala ekonomickým a kultúrnym centrom celého tohto regiónu. Všimnime si pomer desať a sto miliónov obyvateľov. Podľa čínskych meradiel nejde o husto osídlené provincie. Tieto územné celky však uplatňujú voči susedovi samostatnú, dobre organizovanú politiku s ďalekosiahlymi dôsledkami. So súhlasom Pekingu sa severočínske provincie usilujú vyžmýkať z Ruska, čo sa len dá.

Príliv Číňanov do RF umožnili dve medzivládne dohody, z ktorých posledná z roku 1992 umožňuje občanom ČĽR pracovať v Rusku. Tu sa v tomto období začalo hovoriť o lacnej pracovnej sile. To bol začiatok lavíny Číňanov, ktorá sa začala valiť na ruský Ďaleký východ. V roku 1992 ich cez dva hraničné prechody Prímoria pricestovalo vyše 200 000, o rok neskôr bolo v prevádzke päť prechodov a dnes ich je podstatne viac. Doslova ohromila dynamika rozrastania sa spoločných podnikov, v ktorých majú prevahu Číňania. Hlavným zdrojom ich bohatstva sú až stonásobné zisky z predaja ruského tovaru do tretích krajín. Napríklad ak sa nákladné auto KAMAZ svojho času v Rusku predávalo za 10 000 amerických dolárov, v Thajsku alebo Indii stálo 40 000 USD. Za strategicky dôležité suroviny a vynikajúce zemné stroje, predávané často pod svetové ceny, sa do RF dováža tovar nepredstaviteľne nízkej kvality.

Žobráci alebo aristokrati?

Na ruský Ďaleký východ sa privalila taká nízka spoločenská vrstva Číňanov, že ruskí žobráci vyzerajú popri nich ako aristokrati. Číňan vezúci sa v električke vo Vladivostoku si pokojne odpľuje na hlavy čakajúcich. Spí natlačený v provizórnej ubytovni bez posteľnej bielizne, uprostred neumytého riadu a zhnitého mäsa na stole, po ktorom behajú myši. Veľká časť týchto počerných robotníkov má tuberkulózu. Najnebezpečnejšie vyzerajú dôsledky tejto invázie v budúcnosti. Jedného krásneho dňa sa východosibírski Rusi môžu prebudiť a zistia, že hosťov z Číny je viac ako ich. Dá sa potom vypovedať milión, či dva milióny cudzincov? Osobitne nebezpečnou tendenciou je snaha Číňanov rozptyľovať sa a usadzovať sa v neprístupných lesoch, ale aj prenikať do dedín a miest celej RF.

Za niekoľko rokov pôsobenia na ruskom trhu si Číňania dokázali nazhromaždiť obrovský kapitál. Rybárske loďstvo vo Vladivostoku pred časom inzerovalo predaj niekoľkých starých trawlerov. Takmer ihneď sa prihrnuli šikmookí obchodníci, ochotní vzápätí vyplatiť na drevo vysoké sumy dolároch. V ruskom Prímorí si pomocou nastrčených osôb kúpili už vyše 200 000 bytov. A kto týchto čudných hostí spočíta v ruských mestách? Len v Moskve ich vraj býva viac ako 300 000.

Číňania do RF prenikajú niekoľkými spôsobmi. Najjednoduchším je ilegálny prechod hraníc. Solventnejší Číňan si môže zvoliť pohodlnejší spôsob. Podľa zdrojov z Pekingu si tam môže kúpiť pravý ruský pas za 10 000 dolárov a za vyše tisícku získa pozvanie, bez ktorého nie je príchod do RF možný. Ďalším spôsobom je odchod z turistickej skupiny. Potom sa treba v nekonečnom Rusku stratiť - pričom pomôžu čínske gangy. Číňania pritom investujú obrovské sumy peňazí do rozvoja ruskej ekonomiky. V krajine pôsobí vyše 2000 podnikov s účasťou čínskeho kapitálu. V podstate sú to firmy, vďaka ktorým sa dá rýchlo zbohatnúť: reštaurácie, či malé textilné dielne. Investovať do priemyselných projektov sa im už nechce.

Kórejčania v hlbokých lesoch

Augustová návšteva lídra komunistickej Kórey Kim Čong-ila v RF potvrdila známu skutočnosť vyplývajúcu z rusko-kórejskej hospodárskej spolupráce a vzájomného obchodu. Nedostatok platobných prostriedkov nahradí Severná Kórea prácou svojich robotníkov v sibírskych lesoch. Tisíce Kórejčanov ťažia na Sibíri drevo pre svoju krajinu. Mnohí z nich tam tajne zostávajú, hoci na nich policajné orgány doslova poľujú. Drevorubači majú najväčší strach zo severokórejskej polície. Kórejské firmy od konca 60. rokov disponujú licenciami na ťažbu dreva a na ruskom Ďalekom východe si zriadili akési tábory nútených prác.

Po rozpade Sovietskeho zväzu stiahla KĽDR zo Sibíri väčšinu zo svojich 20 000 lesných robotníkov. Teraz ich zase začne pribúdať. Život kórejských drevorubačov v drsnej tajge, kde v zime mrazy dosahujú 50 stupňov pod nulou a v lete sa v rozsiahlych močiaroch liahnu roje komárov, je veľmi ťažký. Pokým robotníci museli pravidelne roztápať sneh, aby sa mohli umyť, a len zriedkakedy mali dostatok jedla, nechali si noví ruskí zbohatlíci stavať vo svojich dačiach luxusné kúpeľne. Drevorubači dostávali biedne mzdy, zväčša namiesto peňazí poukážky na jeden pár filcových kapcov z domácej produkcie.

Pochopiteľne, preto sa množia úteky z podobných pracovných táborov. Polícia v Chabarovsku registruje stovky nezvestných kórejských robotníkov. Podľa Amnesty International v jednej dávnejšie publikovanej správe "severokórejská štátna bezpečnosť operuje aj na ruskom území, prenasleduje utečencov a pokúša sa ich uniesť alebo zavraždiť". Medzi ruskými policajtmi sa však vždy nájdu takí, čo sú podplatiteľní a v šíročiznom Rusku už ťažko určiť, kto je Číňan a kto Kórejčan. Črty ich tvárí sú veľmi podobné a väčšina z nich hovorí veľmi zle po rusky. Prílev takýchto nevítaných hostí na ruskom Ďalekom východe dosiaľ trvá.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama