Malá šachovnica

Parafráza názvu knihy Z. Brzezinského nevystihuje celkom presne situáciu v regióne strednej a južnej Ázie po udalostiach z 11. septembra. Na rozdiel od šachovej partie tu stojí jeden "čierny" proti koalícii "bielych", každá figúrka má svoje vlastné záujmy a predstavy o vývine hry a nie všetky biele sú si svojou farbou úplne isté.
Počet zobrazení: 884

 

Parafráza názvu knihy Z. Brzezinského nevystihuje celkom presne situáciu v regióne strednej a južnej Ázie po udalostiach z 11. septembra. Na rozdiel od šachovej partie tu stojí jeden "čierny" proti koalícii "bielych", každá figúrka má svoje vlastné záujmy a predstavy o vývine hry a nie všetky biele sú si svojou farbou úplne isté.

Už krátko po útokoch na Svetové obchodné centrum a Pentagon sa v Spojených štátoch začali ozývať obvinenia voči islamským fundamentalistom. Hlavným podozrivým sa stal takmer úplne prirodzene Osáma Bin Ládin - človek, ktorý vyhlásil súkromnú vojnu superveľmoci a svojimi prostriedkami ju aj viedol. Tým sa, samozrejme, pozornosť obrátila na Afganistan, kde sa Bin Ládin ako "hosť" Talibanu už od druhej polovice 90. rokov skrýva. Keď v roku 1998 zabili útoky na americké ambasády v Afrike vyše 200 ľudí, odpoveďou boli raketové útoky na Sudán a Afganistan. V Afganistane umrelo pár mudžahedínov, no hlavný cieľ, Bin Ládin, unikol. V Sudáne zničil útok farmaceutickú továreň, o ktorej Spojené štáty tvrdili, že sa podieľala na vývoji biologických zbraní. V konečnom dôsledku táto odpoveď len posilnila extrémistické skupiny, urobila z bin Ládina všeobecne známeho hrdinu a ospravedlnila pre mnohých teroristicky vedený džihád proti USA, hoci v ňom umierajú nevinní ľudia.

S kým možno rátať

Po 11. septembri bolo jasné, že bombardovanie nebude stačiť. Radikalizácia americkej verejnosti a vlna solidarity s USA vytvorila priaznivú situáciu pre spojenie širších cieľov s potrestaním Bin Ládina. Takým je aj zvrhnutie vlády Talibanu a nastolenie priateľského režimu. Na dosiahnutie týchto cieľov je potrebné vybudovať koalíciu štátov spolupracujúcich s USA. Mediálnym tlakom sa podarilo globálne presadiť imperatív - nevyjadriť solidaritu s USA znamená nebyť členom klubu "civilizovaných štátov", a teda byť "teroristom". Vyjadriť solidaritu znamená podporiť kroky, ktoré USA uznajú za potrebné.

V mnohom špecifické je v prebiehajúcej kríze postavenie Iránu. Vláda v Teheráne je protiamerická aj protitalibanská. Už od začiatku 80. rokov vedie Irán na hraniciach s Afganistanom nevyhlásenú vojnu proti pašerákom drog. Vzájomné vzťahy komplikujú aj ideologické rozdiely medzi šiítskym režimom v Teheráne a sunnitským Talibanom. Z týchto dôvodov Irán podporoval a podporuje Severnú alianciu. Napriek tomu, že sa kategoricky stavia proti útoku vedenému Spojenými štátmi (inštalácia režimu pod kontrolou USA v susednej krajine nie je pre Teherán o nič lepšou možnosťou, ako vláda Talibanu), jeho postoj nebude rozhodujúci.

Pakistan stratí spojenca

Počas studenej vojny bol najbližším spojencom USA v južnej Ázii Pakistan. Po jej skončení dôležitosť krajiny relatívne poklesla. Nukleárne testy v roku 1998 a vojenský prevrat terajšieho prezidenta Mušarafa viedli dokonca k zavedeniu hospodárskych sankcií zo strany USA. Pakistan mal vždy blízke vzťahy s Talibanom. Bolo prioritným záujmom Islamabádu mať na svojej severozápadnej hranici spriatelený režim, čomu Taiban úplne zodpovedal. Preto už v čase bojov proti sovietskym vojskám poskytoval vtedajšej opozícii logistickú aj materiálnu pomoc a bol zároveň bránou, ktorou prúdila pomoc z USA. Keď sa ZSSR stiahol a medzi rozličnými skupinami v Afganistane sa rozhorel boj o moc, aj podpora Pakistanu pomohla Talibanu získať rozhodujúce postavenie.

Pakistan je jednou z mála krajín, ktorá uznáva legitimitu kábulskej vlády. Je tiež jej advokátom vo vzťahu k ostatným štátom, keď presadzuje prístup, podľa ktorého sú dialóg a spolupráca s Talibanom výhodnejšie ako sankcie a izolácia. Je preto ťažké vzdať sa 20 rokov investícií do budovania spriateleného režimu. Okrem toho, Spojené štáty sa spolu s Ruskom, v úsilí vnútorne oslabiť Taliban, rozhodli podporovať Severnú alianciu ako najväčšiu opozičnú skupinu kontrolujúcu územie na severe Afganistanu. Vzhľadom na vzájomné vzťahy je pravdepodobné, že ak by mala byť Severná aliancia základom, na ktorom sa bude budovať posttalibanská vláda, stratí Pakistan dobrého suseda.

Podpora za oddlženie

Dôležitú úlohu zohrávajú aj ekonomicke otázky. Hospodárstvo Pakistanu je v úpadku a sankcie Spojených štátov túto situáciu ešte zhoršujú. Aj keď sa to oficiálne popiera, prípadná podpora Pakistanu pre kroky USA by bola v podstate obchodom. Cenou, o ktorej sa zatiaľ hovorí, je reštrukturalizácia obrovského zahraničného dlhu, nová pôžička MMF na oživenie ekonomiky a, samozrejme, zrušenie sankcií. V jednom zo svojich vyhlásení vyjadrila vláda v Islamabade svoje očakávanie: "Dostaneme väčšiu pomoc z USA a Washington ukončí hospodárske sankcie voči nám..." Navyše sa vraví o technickej pomoci, ktorej cieľom je zvýšiť bezpečnosť pakistanského jadrového potenciálu. V záujme USA je urobiť všetko pre to, aby sa jadrové strely nedostali počas prípadných nepokojov do "nesprávnych rúk".

Zdôrazňovanie hospodárskej výhodnosti podpory Spojeným štátom slúži Mušarafovej vláde aj na upokojovanie domácej opozície. Islamské politické strany sú proti útoku na Afganistan a pre mnohé z nich je režim Talibanu vzorom, ktorý by mal nasledovať i Pakistan. Navyše, verejná mienka radikalizovaná tiež zhoršujúcou sa sociálnou situáciou je tiež z veľkej časti proti podpore USA. Ak by sa mal útok na Afganistan uskutočniť, bude Pakistan platiť zvýšením vnútorného napätia.

Problémy s Kašmírom

Svoju úlohu zohráva aj otázka Kašmíru. Práve tu sa generál Mušaraf dostáva do delikátnej situácie, keďže Pakistan tu oficiálne podporuje separatistické islamské skupiny. Priamo na jeho území sa nachádzajú mnohé výcvikové tábory. Na nedávnom pakistansko-indickom summite v Agre napríklad Mušaraf odmietol označiť tieto skupiny za teroristov, lebo z hľadiska konečných cieľov ide, podľa neho, o bojovníkov za slobodu. Pre pakistanskú vládu je v každom prípade dôležité, aby Kašmír nebol zahrnutý do ohlasovaného "ťaženia proti terorizmu". Predpoklady na to existujú - mnoho afgánskych mudžahedínov bojuje v Kašmíre, skupiny v oboch krajinách úzko spolupracujú (samozrejme, s podporou Pakistanu).

Pre konečné rozhodnutie vlády v Islamabáde bola dôležitá potreba reagovať na kroky Indie a nielen vo vzťahu ku Kašmíru. Pre Pakistan je viac než "absolútna hodnota" vzťahov s USA dôležitá ich "relatívna hodnota" v pomere ku vzťahu USA - India. Ostať v izolácii by znamenalo oslabiť si pozíciu v regióne. Po krátkom úsilí hľadať kompromis s predstavitelmi Talibanu a zistení, že Američanom nejde len o bin Ládina, vyjadril Pakistan plnú podporu USA. Popierajúce vyhlásenia sú určené na vlastnú nespokojnú verejnú mienku a na zlepšenie negociačnej pozície a zvýšenie ceny, ktorú Spojené štáty zaplatia.

Kto po Talibane?

Samotný Afganistan vyzerá byť v tomto príbehu skôr pozorovateľom. Keď koncom 70. rokov v krajine zvrhli kráľa a nastolili prosovietsku republiku, stratil Afganistan úlohu nárazníkového neutrálneho štátu medzi sférou vplyvu USA a ZSSR. Opozícia okamžite získala výraznú pomoc z USA. Po zvrhnutí prosovietskej vlády a bojoch medzi rozličnými skupinami sa k moci dostal Taliban. Pre svoju ideológiu sa tiež stal neprijateľným. Posledné útoky pripisované bin Ládinovi, ktorý má k režimu blízky vzťah, sa preto stali dobrou zámienkou na jeho zvrhnutie. Otázka znie, kto sa stane nástupcom Talibanu.

Najsilnejšou opozičnou skupinou je Severná aliancia kontrolujúca územie na hraniciach s Tadžikistanom a Uzbekistanom. Druhú skupinu reprezentuje tradičný parlament združujúci zástupcov rozličných etník a kmeňov Afganistanu (zatiaľ zasadá v exile v Pakistane) a spolu s ním bývalý kráľ, ktorého údajne môže skupina veliteľov Talibanu akceptovať. Zatiaľ čo pre Pakistan je prijateľnejší kráľ s parlamentom, Rusko presadzuje Severnú alianciu a USA sú vraj ochotné podporiť ho. Nová vláda získa krajinu zdevastovanú dlhotrvajúcim konfliktom, so silným radikálnym komponentom a masou zbedačeného, politicky apatického obyvateľstva. Jej jedinou šancou na prežitie bude preto spoliehať sa na hospodársku a možno i vojenskú pomoc zvonka, najskôr z USA.

Riziko odcudzenia

Po útoku na Afganistan bude platiť predovšetkým pre Pakistan, no tiež mnohé iné moslimské krajiny, ktorých vlády budú v tejto "križiackej výprave" podporovať USA, že ich vlády sa ešte viac odcudzia čoraz väčšej časti obyvateľstva, dosiaľ radikalizovanej neriešenou zlou sociálno-ekonomickou situáciou. Z antiamerikanizmu sa dnes stáva takmer ideológia. V mnohých prípadoch ho živili aj samotné politické elity v snahe budovať si popularitu na xenofóbnych náladach. V tejto situácii sa však môže obrátiť proti nim a podporu útoku proti "autentickému islamskému režimu" mnohí označia za zradu. Zvýšená nestabilita pripúta tieto režimy ešte viac k USA.

Konzervatívne režimy v okolitých krajinách spájajú krízovú situáciu s riešením vlastných vnútorných problémov separatizmu, terorizmu, či nábožensky orientovaného extrémizmu. Namiesto hľadania skutočnej cesty z bludného kruhu násilia sa chcú spoliehať na pomoc zvonku, čo tieto krízy vyriešiť nemôže a povedie to len k ďalšiemu porušovaniu ľudských práv, ticho prehliadanému ostatnými členmi "protiteroristickej koalície". Ak k tomu prirátame prílev afgánskych utečencov do okolitých krajín, zreteľne sa ukazuje, že zásah v Afganistane nebude zo strednodobého hľadiska znamenať pre región strednej a južnej Ázie zvýšenie stability. Vytvoria sa len ďalšie ohniská konfliktov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984