Občianska spoločnosť a Kantova idea slobody
Odpriestorovanie tradičných ekonomických lokalít a ohrozenie súdržnosti sociálnej spoločnosti sme v predchádzajúcom príspevku predstavili ako hlavné trendy dnešného vývoja v programovej komisii SPD, ktorú vedie minister obrany Rudolf Scharping. Základná myšlienka jeho prednášky, o ktorú sa náš článok opiera, spočíva v návrate k sebaurčujúcemu charakteru politiky.
Len pod touto podmienkou sa dajú stanoviť normatívne rámce pre ekologicky a sociálne limitovaný vývoj globálneho trhu. Preto v diskusii výrazné miesto patrí reflexii základných hodnôt modernej ľavice. Sloboda, rovnosť, solidarita sú aj dnes kľúčovými pojmami v debate o modernizácii sociálnej demokracie. Jej cieľom je spravodlivá tvorba životných šancí v globálne orientovanej ekonomike. Zároveň sa mení kontext aktualizácie ľavicových hodnôt, najmä spôsob ich distribuovania. So zánikom tzv. rýnskeho kapitalizmu stráca národný štát spolu s tradičným daňovým prerozdeľovaním dominantnú funkciu. Pozornosť, ktorú venuje diskusia pojmu občianskej spoločnosti, nastoľuje mnohé otázky. Predovšetkým ide o novú tématizáciu vzťahu slobody a občianskej spoločnosti, o aktívnu spoluúčasť a zodpovednosť za tvorbu životných šancí.
Najdôležitejšou je sloboda
Za touto vetu sa skrýva zásadný politický odkaz Willyho Brandta pre modernú sociálnu demokraciu. Podľa Scharpinga sa v pochopení slobody najzreteľnejšie ukazuje rozdiel vo výklade procesu globalizácie medzi sociálnymi demokratmi a konzervatívnymi liberálmi: "Sloboda stojí v centre nášho programu, ale pritom ide - a v tom spočíva sociálnodemokratická pointa - o slobodné šance všetkých, teda o slobodu a spravodlivosť v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti."
Scharping odmieta abstraktný liberálny výklad tohto pojmu - slobody nezasahovania do života jednotlivca. Takto chápaná sloboda je priúzka na to, aby zahrnula problém otvárania a vytvárania životných šancí a zároveň podmienila tento proces riešením otázky spravodlivého prístupu k nim. Aj keď každé dianie v spoločnosti je súhrnom jednotlivých vôľových aktov ľudí, zdôraznil minister obrany NSR, základný charakter životných šancí a preferenciu tých alebo iných volieb determinuje stav spoločnosti. Práve tento súbor zadaných a indivíduom nevolených životných možností, ktoré bývajú prevažne späté s miestom a časom narodenia, je preto priestorom pre aktívnu politiku. Priorita individuálnej slobody spočíva v možnosti účasti jednotlivcov na spoluvytváraní a následnej spoluzodpovednosti za tvorbu životných šancí.
Možnosť účasti sa nedá dosiahnuť byrokratickou reglementáciou, ani zvyšovaním blahobytu spoločnosti. Predpoklady na ne obsahuje už Kantova formulácia idey slobody a spravodlivosti. Človek nesmie byť pochopený iba ako prostriedok na dosiahnutie ľubovoľných účelov, ale je účelom o sebe. Keďže schopnosť vážiť si seba samého je podmienená možnosťou pripísania tej istej hodnoty každému inému človeku, ide o recipročný vzťah. Kantov pojem slobody odhaľuje záujem slobodnej vôle človeka o seba samého v zmysle aktu uznania "osoby" v každom z nás. Uznanie ako forma sebapoznávania a spoznania iného ako seba samého, otázka intersubjektívnej identity, prekračuje privátny a egoistický charakter abstraktne pochopenej slobody. "Na základe pochopenia vôle ako vzájomného vzťahu spravodlivosti, solidarity a slobody," poznamenal ďalej Scharping, "chceme vytvoriť modernú spoločnosť šancí." Individualizácia spoločnosti nie je pre sociálnu demokraciu nebezpečenstvom, ale príležitosťou na väčšiu účasť na demokracii, a zodpovednosti za tvorbu šancí. "Pre ňu treba vytvoriť sociálne náväznosti."
Účasť na tvorbe šancí
Kantovský záujem o uznanie každého iného ako rovnocennej, a nie menejcennej bytosti, je súčasne východiskom jazyka ľudských práv. Jeho myšlienka svetového občianstva má byť naďalej platformou globálne orientovanej politiky za predpokladu, že sa naplní časovo primeraným obsahom. Skutočnosť, že základné ľudské práva v zmysle zabezpečenia ľudskej dôstojnosti, alebo budovania predpokladov našej fyzickej existencie v dnešnom rýchlo sa vyvíjajúcom svete závisia od rozhodnutí aj vzdialených krajín, vyžaduje nové formy kooperácie nielen v rámci OSN, no i prostredníctvom rozširovania politickej spolupráce, akú predstavuje napríklad EÚ. Iba svetová vnútorná politika spája a zaväzuje krajiny. Už Brandt uvidel, že tento pojem politiky predpokladá dvojitú stratégiu - globálne politické iniciatívy a súčasne posilnenie.
K téme slobody sa vrátil Scharping ešte raz v diskusii s profesorkou Európskej univerzity Schwahovou. Pri pozitívnom pochopení slobody ide o účasť na tvorbe šancí, o presadenie istého modelu tejto tvorby a o individuálne využívanie ponúknutých šancí. Moc, centrálna kategória politiky, sa môže v dôsledku priority slobody chápať ako spôsob presadenia rovnováhy v tradične protichodnom vzťahu medzi jej ekonomickou a politickou podobou. No podľa Scharpinga ide v programovej diskusii o viac ako moment rovnováhy.
Weberovský pojem moci ako násilia jednej vôle voči druhej alebo výkladu v zmysle Hannah Arendtovej ako dobrovoľne dohodnutého konsenzu slobodných indivíduí pri presadzovaní sociálnych záujmov nevyjadrujú rozhodujúcu dimenziu programovej diskusie. Politika v globálnom svete potrebuje získať dôveru. To je možné v konečnom dôsledku iba na základe dôveryhodnosti jej princípov a záväznosti hodnotových hľadísk, o ktoré sa zasadzuje. Jednotlivé politické rozhodnutia nie sú iba situačne podmienené, nemajú zmysle samé v sebe. Či už ide o pragmaticky motivovanú dôchodkovú reformu, o imigračnú kvótu, alebo o reformu Bundeswehru, jednotlivé riešenia vyplývajú v dlhodobej perspektíve z celkových orientácií a hodnotových priorít.
Program predovšetkým
SPD zostáva programovou stranou: dlhodobosť politickej perspektívy a záväznosť predstáv o ich očakávaniach sú podmienkou vytvárania "dôveryhodného, priehľadného a súhlasu schopného obrazu", v ktorom "sa dajú rozoznať očakávané problémy spätne pôsobiace na spoločne akceptovaný pokrok k dobrému životu". Kantov pojem slobody zahŕňa v sebe okrem intersubjektívne pochopenej zodpovednosti aj smerodatnú a do budúcnosti orientovanú víziu spravodlivej tvorby životných šancí. Táto idea obsahuje v sebe aj vždy prítomnú nevyhnutnosť vytvárania spoločenských rámcov, ktoré túto tvorbu motivujú, umožňujú a legitimizujú. Aby sa predišlo nedorozumeniu, upozorňuje minister obrany, zo základných hodnôt nevzniká automaticky praktická politika. Jej predpokladom je realistický obraz skutočnosti, ktorý vymedzuje charakter možného.
Sociálnodemokratický program nechce zdôvodňovať to, čo sa deje aj bez neho. Jeho cieľom bola a je "tvorba sociálnych a ekologických pomerov tým spôsobom, že realistická analýza pomerov a základné hodnoty sú v nej v rovnakej miere dôležité". Práve v tomto bode spočíva duchovný odkaz osvietenectva a humanizmu. V druhej moderne, v tomto pojme Ulricha Becka a Antonyho Giddensa, ide o zvládnutie celkových vzájomných závislostí. "Aby sme neohrozili nacionálne dosiahnutú mieru demokracie, musíme ju rozšíriť na transnacionálnu úroveň a vytvoriť protiváhu voči koncentrácii hospodárskej moci." Globalizácia celosvetového hospodárskeho priestoru a regionalizácia politiky kladú veľký nárok na koordináciu a vyžadujú nové formy riešenia a vytvárania kooperácie.
Strategická idea udržateľnosti
Kľúčový moment programovej modernizácie predstavuje najmä strategická idea udržateľnosti, ktorá na svetovom summite v Rio de Janeiro (1992) zožala všeobecný súhlas. Jej politika rozširuje rozhodovací proces v spoločnosti a v hospodárstve o moment dlhodobej časovej perspektívy. Umožňuje tak ekologicky znesiteľné a pritom úspešne zaobchádzanie s prirodzene alebo sociálne obmedzenými zdrojmi. Reformná stratégia trvácnosti preberá úlohy, ktoré riešil v minulom storočí sociálny štát.
Ekologická znesiteľnosť a hospodárska súťaživosť spolu so sociálne spravodlivou distribúciou produkovaných hodnôt presahujú problematiku ochrany životného prostredia alebo vývoja zamestnanosti. Ich úspešné prepojenie vyžaduje investície s dlhodobým časovým zámerom na národnej i nadnárodnej úrovni. Zvyšovanie produktivity práce, produktívne využívanie energie spolu s ekologickou motiváciou podmieňujú vývoj "zeleného" priemyslu. Preto sú príležitosťou na tvorbu nových pracovných miest a podnetom na vývoj najmodernejšej technológie. Možnosti budúceho ekologického biotrhu sú zároveň výzvou pre celosvetovú hospodársku súťaž.
Najväčší blok výdavkov v Nemecku predstavuje oblasť dopravy, energie a odstraňovania odpadov. Podľa výskumov Arthura D. Littlea ide o 1,6 bilióna DM. Pri zvýšení ekologickej efektívnosti využívania materiálnych energických zdrojov by sa celkové náklady dali znížiť o štvrtinu a dosiahnuť väčšiu úsporu, ako sa to podarilo vo vlaňajšej daňovej reforme. Celosvetová výzva prepojenia trhu práce a životného prostredia sa stáva obrovskou šancou, ale aj rizikom. Menej ako štvrtina ľudí má dnes k dispozícii čistú, nezávadnú vodu. Podľa vyjadrenia nemeckého ministra obrany, 50 zo 70 vojen v minulom storočí malo charakter etnických alebo regionálnych konfliktov, pri ktorých išlo najmä o získanie prístupu k životne dôležitým zdrojom. Priestor na ekologickú modernizáciu je rozhodujúcim pre tvorbu budúcich trhov a zároveň šancou pre Európu.
Primát demokracie pred trhom
Občianska spoločnosť je výsledkom slobodných rozhodnutí a združovania. Tvorí sa na báze dobrovoľných záujmov v intersubjetktívnom priestore. Je to miesto každodenných volieb a preferencií, ktorými sa udržuje a vytvára kultúrna identita. Sociálna demokracia má v tomto smere bohatú tradíciu - odbory. Ako už centrálny pojem "občianskej spoločnosti" naznačuje, dnes nemožno vychádzať z predpokladu, že národný štát je inštitúciou, ktorá je v stave dať adekvátnu politickú odpoveď na proces globálnej koncentrácie ekonomickej moci. Vývoj globálneho trhu vyžaduje stanovenie nových regulatívnych rámcov pre pôsobenie ekologických a sociálnych faktorov. Na to, aby politika bola schopná riešiť jeho dnešné výzvy, je dôležité aktivizovať jej demokratickú bázu, umožniť účasť jednotlivcov na procese tvorby svojich životných šancí. Prekonanie naivného ekonomického liberalizmu, ktorý tradične neberie ohľad na sociálnu sféru, znamená pokus o nové prepojenie trhu s občianskou spoločnosťou, o jeho sociálne ukotvenie.
Takto pochopená občianska spoločnosť je jedným z primárnych zdrojov na "zabezpečenie primátu demokracie pred trhmi". V sociálnodemokratickom jazyku preto neznamená tento termín krajší výraz a dôvod na privatizáciu či likvidáciu štátneho sektoru. Zároveň v "občianskej spoločnosti" nejde v prvom rade o štát, ale o slobodných jednotlivcov: Sociálne istoty na starý spôsob, ich garancia štátnym reglementarizmom sú nenávratne preč. Tradičný etatizmus národného štátu bol len etapou vo vývoji budovania siete sociálnej súdržnosti a solidarity. Hoci tradované prepojenie sociálnej demokracie so štátnym etatizmom malo v určitých historických chvíľach svoje oprávnenie, dnes sú prekážkou, ktorá stojí v ceste slobodnej iniciatíve, inovácií a solidarite občianskej spoločnosti. Podľa Scharpinga "niet pochybností o tom, že si aj v budúcnosti štát zachová centrálnu úlohu pri zabezpečovaní slobody a tvorby spravodlivých životných pomerov, aj keď táto sa bude od tej dnešnej výrazne líšiť".
Občianska spoločnosť nie je výzvou na odstránenie národného štátu, ale spôsobom jeho reformy, je stanovením nových hraníc medzi štátom a trhom. Jej zmyslom sa stáva politika rovnováhy, ktorá umožňuje občiansku solidaritu a zároveň uchováva iniciatívnosť a invenčnosť jednotlivca pre trh. K obrazu sociálnodemokratickej politiky patrí pochopenie spoločnosti ako spoločnosti šancí. Ekonomická globalizácia a sociálno-kultúrna individualizácia sa podmieňujú navzájom, hoci z rozličných dôvodov, a to spôsobom, ktorý z rutinných biografických vzorov, platiacich kedysi ako pravidlá, robí výnimky. Individuálna účasť na tvorbe životných šancí a spravodlivý prístup k nim sú dnes pragmatickými veličinami hospodárskeho vývoja. Podľa ministra obrany NSR ide o vyššiu kvalitu účasti na tvorbe životných šancí.
Úplná zamestnanosť - ale inak
V podmienkach spoločnosti modernej práce a techniky sa zásadne mení charakter pracovného pomeru. To však neznamená potvrdenie negatívne či pozitívne mienených utópií o "konci práce". V tejto súvislosti upozornil Scharping na nevyhnutnosť zotrvávania ideálu úplnej zamestnanosti, ktorá patrí ku kľúčovým hodnotám sociálnodemokratickej politiky. Myšlienka modernej práce súvisí s pozitívnym výkladom pojmu slobody: "Práca má rozhodujúci význam pre nezávislosť a sebaúctu človeka, ako aj pre súdržnosť spoločnosti." Pritom nejde o ľavicovú ilúziu. Približne o desať rokov môžeme očakávať akútny nedostatok pracovných síl v dôsledku poklesu demografickej krivky, ktorá sa dnes znižuje asi o pätinu v jednom desaťročí.
Z hľadiska týchto prognóz pôjde v sociálnodemokratickej politike o adekváne zmeny v rodinnej politike a v reforme vzdelávacieho systému. SPD sa nemôže uspokojiť s odporúčaním konzervatívcov, aby ľudia, predovšetkým ženy, zostávali doma a mali viac detí. Takto sa vývoj zamestnanosti a trhu práce nedajú progresívne riešiť. Pozitívnym príkladom sú v tomto smere severské štáty. Najmä v Dánsku sa podarilo, ako jednej z mála európskych krajín, dosiahnuť zvýšenie pôrodnosti súbežne so zväčšením kvóty účasti žien vo vedúcich pozíciách. Naproti tomu v Španielsku, Taliansku a NSR funguje zastaralá koncepcia: len päť percent žien sa podieľa na riadiacich zložkách a má prístup k štandardnej kariére. Praktická sloboda jednotlivca a možnosti jej uplatnenia sú prepojené s otázkou plnohodnotnej zamestnanosti. Jej riešenie ostáva potom záležitosťou triezvej politiky a adekvátnej sociálnej siete, ktorá ju umožňuje realizovať.
(Spracované na základe živého online prenosu z Berlína a uverejneného textu Scharpingovho prejavu, ktorý možno nájsť v origináli na webovej stránke www.grundwerteforum21.de)
