Je čas na vyvetranie
Súčasný ľavicový politik, ktorého politická a spoločenská situácia po roku 1989 nečakane zvesila z klinca v čakárni na politickú kariéru a vyzdvihla do jej hviezdnych výšok, dnes nechce vidieť, ako zničujúco pôsobí konflikt medzi ľavicovou osobnosťou a ekonomickými i sociálnymi vzťahmi v reformujúcej sa spoločnosti.
Napojený na masmediálne transfúzie, na systematicky a dôsledne riešené pravicové koncepcie, v galimatiáši hodnotových, etických a estetických premien a rokmi vypestovaným pudom sebazachovania si nedovoľuje ani len verejne pripustiť, že to, čo sa okolo neho deje, nemá nič spoločné so záujmami väčšiny členov spoločnosti. O to zreteľnejšie sa potvrdzuje absencia ľavicovej teoretickej práce, výskumu a serióznej anylýzy. A tak sa záujem ľavicového politika dostáva do protikladu so záujmom tých, čo by v zmysle svojho politického programu mal hájiť.
SDĽ zostala nálepka "komunistická". Samozrejme, že je to iba politické synonymum a nik zo serióznych politikov to dnes neberie vážne. Ale faktom je, že hektická klíma majetkového a politického prevratu v roku 1989 zrodila nové ľavicové osobnosti práve preto, že boli komunistami, že stáli vo svojich "červených trenírkach" na ulici.
Proti prúdu času sa nedá ísť. No živelnosť politických krokov bez teoretických koncepcií, praktická realizácia ľavici cudzích doktrín a následné dopady systémových zmien, na ktorých sa dnes strana i jej osobnosti reálne zučastňujú, na bedrá práve tých, pre ktorých boli existenčnou nádejou v pekle ekonomickej a spoločenskej traumy, to je elixír, po ktorom sa ľavicové osobnosti, ale i celá strana stávajú menšími a menšími... To všetko umocňuje aj politická bezbrehosť minulých i súčasných vyjadrení ľavicových politikov, ich ignorácia základných vnútrostraníckych noriem a etiky. Ľavicová strana sa, podľa nich, musí vzdať svojho politického programu, lebo je v zákonitom rozpore s ekonomickou doktrínou realizovanou od 90. rokov, ale predovšetkým preto, že jej pokračovateľom je aj súčasná vláda. Presne tak ako musela zabudnúť na sľuby, ktoré dala občanom a ktorým občan uveril. Tie sú dnes pre ňu iba príťažou. Musí si s väčšou chuťou a hlasnejším erdžaním navliecť neoliberálny chomút. Nekritizovať vládu, ale ťahať a ťahať. Kam, to je už druhoradé. A tak sa defenestrovaní spasitelia vracajú mediálnymi oknami a namiesto vízie im stačia televízie. Už nepočujú a nechcú počuť volanie zdola. Aj to o niečom hovorí. Ohluchli. Ale nie každý je Beethoven.
Politik, ktorému chýba spätné zrkadlo a sebareflexia, ktorý v politike chytračí a pritom má bohorovný pocit, že všetci okrem neho sú iba druhotriedni politici, si sám nepovie: "Bolo toho dosť!" Ale ten čas je naozaj tu. Je to čas pre novú ľavicovú politiku. Čas na vyvetranie hrobárskeho zápachu. Je to čas nových tvárí, nových názorov, nového, povedané slovami klasikov, "revolučného zápalu". Intelektuálne tárajstvo ľavicovú politiku nespasí a nepriblíži ju k občanovi. Pomôže jej iba teoretické poznanie a praktické činy, ktoré sa nebudú rozchádzať so slovami.
