Nie pomsta, ale spravodlivosť

Po porážke nacistického Nemecka a militaristického Japonska sa konal medzinárodný súd nad podpaľačmi Druhej svetovej vojny, procesy v Norimbergu a Tokiu. Verejnosti sa často podával ich čiernobiely obraz ako triumf síl absolútneho dobra nad silami absolútneho zla.
Počet zobrazení: 975

Po porážke nacistického Nemecka a militaristického Japonska sa konal medzinárodný súd nad podpaľačmi Druhej svetovej vojny, procesy v Norimbergu a Tokiu. Verejnosti sa často podával ich čiernobiely obraz ako triumf síl absolútneho dobra nad silami absolútneho zla.

Britský historik David Irving, ktorý od úsilia podať vlastný výklad dejín Druhej svetovej vojny prešiel postupne k propagácii neonacizmu, napísal v roku 1997 knihu o Norimberskom procese, ktorá vyšla aj v českom preklade. Je pozoruhodné, že kým v krajine našich západných susedov vypukol veľký škandál okolo vydania českého prekladu Hitlerovej knihy Mein Kampf, vydávaniu Irvingových kníh sa venuje minimálne pozornosť a v tejto záležitosti sa neangažovali príslušné orgány, hoci práve diela šíriace neonacistické názory sú oveľa nebezpečnejšie.

Tribunál presadzoval Stalin

Irving v úvode svojej knihy opakuje známe historické fakty, ktoré sovietski autori píšuci o tejto téme nezabudli zdôrazniť: že kým Churchill a Roosevelt si skôr želali, aby nacistických pohlavárov fyzicky zlikvidovali ihneď po ich zatknutí a identifikácii, Stalin trval na tom, aby sa nad nimi konal medzinárodný súd. Aj ten, kto nečítal Irvingovu knihu, sa istotne dovtípi, ako britský historik s týmto faktom nakladá.

Na konci 30. rokov sa v ZSSR naozaj odohrali zmanipulované "divadelné" procesy. Stalin však nemal ilúzie, že by jeho západní spojenci boli schopní a ochotní pripravovať niečo podobné spolu so sovietskymi orgánmi. Ostatne, sovietski autori dostatočne objasnili príčinu jeho postoja: na procese mal byť skompromitovaný imperializmus. Pravda, Stalin musel predpokladať, že nedôjde k rozkolu medzi vedúcimi štátmi protihitlerovskej koalície. Možno má Irving pravdu, že spojenci dospeli k dohode, že na procese sa nebude spomínať pakt medzi Ribbentropom a Molotovom, sovietska okupácia pobaltských krajín, či sovietsko-fínska vojna.

Lenže po Churchillovom prejave na univerzite v americkom mestečku Fulton v marci 1946 padol aj v Norimbergu, takpovediac, jeden z prvých výstrelov už bývalým britským premiérom signalizovanej "studenej vojny". Irving uvádza podrobné fakty, ako Američania sprístupnili obhajcovi Rudolfa Hessa Alfredovi Seidlovi neoverenú fotokópiu textu tajného protokolu k sovietsko-nemeckému paktu o neútočení. Ten ho potom na procese zverejnil. Britský historik tvrdí, že táto aféra stála hlavu sovietskeho generála Zorju, ktorý zahynul za záhadných okolností - nie je totiž jasné, či spáchal samovraždu, alebo ho zavraždili. Generál Zorja hovoril s dr. Seidlom pred zverejnením spomínaného dokumentu.

Pikantné je, že David Irving obhajuje istý naozaj sporný formálny aspekt procesu. Pri vypracúvaní procesných pravidiel ich autori neorganicky spojili princípy tzv. kontinentálneho práva (jeho zásady tvorili napríklad súčasť sovietskeho a ruského, francúzskeho, ale i nemeckého systému a sformulovali ich už starí Rimania) so zásadami tzv. anglosaského práva. Pre Irvinga je samozrejmé, že právny systém Britov a Američanov musí byť jednoducho ten najlepší na svete, hoci by bolo bývalo spravodlivejšie použiť kontinentálne právo vychádzajúce zo zásad rímskeho práva. Sovietske právo pri jeho kodifikácii na začiatku 20. rokov zase v mnohom inšpirovalo vtedy platné nemecké právo.

Spochybňovanie holokaustu

David Irving tvrdí, že "židovské organizácie v New Yorku presvedčili Roberta Jacksona (amerického žalobcu na Norimberskom procese) o šiestich miliónoch židovských obetí toho, čo sa neskôr nazvalo holokaustom... Celá nacistická kampaň na likvidáciu Židov a ďalších nežiaducich osôb prebehla v takom zmätku a dezorientácii, že je ťažké pokúšať sa tvrdiť s určitou dávkou istoty, čo sa naozaj stalo a čo nie".

Britský historik si ďalej sťažuje, že bol potrestaný za tvrdenie, že plynovú komoru v osvienčimskom vyhladzovacom tábore dodatočne postavili Poliaci až tri roky po vojne. Ďalej tvrdí, že svedkov, ktorí na procese v Norimbergu potvrdzovali fakt holokaustu, buď nejakou formou podplatili (napríklad dôstojník SS Wilhelm Höttl cifru šesť miliónov zavraždených Židov pred súdom potvrdil preto, lebo mu Američania sľúbili prepustenie zo zajatia a beztrestnosť), alebo dokonca k svedectvu donútili surovým mučením. Napríklad na veliteľa osvienčimského vyhladzovacieho tábora Hössa vraj Briti robili nátlak "kombináciou alkoholu a bitky".

Pred súdom v Norimbergu svedčil takisto Eichmannov spolupracovník Dieter Wisliceny, ktorý transporty Židov do vyhladzovacích táborov pomáhal organizovať i na Slovensku. Ten pred súdom vypovedal, že Adolf Eichmann odhadoval počet zavraždených Židov na päť miliónov, a neskôr mu povedal, že s vedomím tohto faktu pôjde aj rád do hrobu. Sám Irving však uvádza, že Eichmann skrývajúci sa v Argentíne najprv Wislicenyho svedectvo poprel ako vraj vynútené pod nátlakom, no neskôr si spomenul, že inkriminovanú vetu povedal. Nemala sa však týkať Židov, ale všetkých nepriateľov nacistického rajchu. Vari si britský historik neuvedomil, že sa tieto Eichmannove slová vlastne rovnali priznaniu?

Irving sa dokonca zastal najodpornejšej postavy spomedzi nacistických pohlavárov - hlavného protižidovského štváča, franckého gauleitera Júliusa Streichera. Ten, okrem iného, vydával nechutný časopis Der Stürmer. Podľa Irvinga, tento časopis Hitlera a Goebbelsa "uvádzal často do zúfalstva, ale bol naozaj mimo vplyvu strany". Túto okolnosť má dokazovať fakt, že Der Stürmer bol od 8. do 18. augusta 1934 zakázaný, lebo v ňom uverejnili článok českého fašistu urážajúci prezidenta ČSR T. G. Masaryka. Irving by mal rovnako vedieť, že Streicher neupadol do čiastočnej Hitlerovej nemilosti pre finančné machinácie počas tzv. arizácie židovského majetku (to mal na svedomí každý významnejší nacista), ale preto, že znásilňoval malé dievčatká. Trúfol si aj na také, ktorých otcovia si dokázali nájsť cestu k samotnému Hitlerovi. Preto sa vlastne zhnusil ostatným nacistom v Norimbergu, a nie preto, ako tvrdí Irving, aby sa zapáčili svojim väzniteľom.

Aj iní páchali zločiny…

Zásadou rímskeho práva je princíp, že žiadneho zločinca nemôže zbaviť viny okolnosť, že podobný zločin spáchali iní a za jeho spáchanie ich nepotrestali. David Irving píše: "Jedným z najnepríjemnejších aspektov súdu bolo, že na zozname trestných činov obžalovaných Nemcov, ako ho zostavili v októbri 1945, nebol jediný, ktorého by sa zároveň nedopustila niektorá zo žalujúcich strán. Kým Hitlera porazili, dopúšťali sa aj víťazné mocnosti na civilnom obyvateľstve ... bombardovania, vypaľovania, vrážd a brutality, zastrašovania, deportácií a zotročovania. Viedli útočné vojny, pod rozličnými zámienkami okupovali neutrálne krajiny a výrazne porušovali nedotknuteľné paragrafy medzinárodných konvencií... V tomto smere na tom boli Američania, keď sa končila vojna v Európe, zatiaľ relatívne dobre. Svet ešte neuvidel ničivú žiaru atómovej bomby."

Historik potom spomína hroby poľských dôstojníkov v Katynskom lese, kruté sovietske zaobchádzanie s nemeckými vojnovými zajatcami, masové deportácie z východného Poľska (presnejšie hádam zo západného Bieloruska a západnej Ukrajiny) a pobaltských krajín. Podobne vo Francúzsku údajné zločiny voči nemeckým zajatcom v rokoch 1940 a 1944 a vraj neúmerne tvrdý postup proti kolaborantom s nacistami.

Príznačné je ďalšie Irvingovo tvrdenie: "Britské vojnové zločiny boli zväčša bezvýznamné a zbytočne pošpinili inak nepoškvrnenú povesť impéria - a nedostižné hrdinstvo britských jednotiek bojujúcich často proti značnej presile". Podľa neho sa mnohí britskí vojaci dopustili vojnových zločinov, ktoré ich nadriadení dodatočne sankcionovali. Irving, samozrejme, pripomína i spojenecké bombardovanie Hamburgu, Drážďan a Pforheimu. Britské letectvo 3. mája 1945 takisto neodôvodnene zaútočilo na nemeckú nákladnú loď Cap Arcona, za čo zaplatilo životom 7300 nielen nemeckých utečencov, ale dokonca aj väzňov koncentračných táborov.

Do určitej miery možno akceptovať Irvingovu argumentáciu, že vo vojne sa dopúšťajú zločinov obe strany a najväčším zločinom je vojna ako taká. Neuvažuje však ďalej nad tým, že najdôležitou je predsa otázka, kto vojnu rozpútal. Na Norimberskom procese žalobcovia preukázali, že útok na vysielaciu stanicu v sliezskom meste Gleiwitz, čo bola bezprostredná zámienka nacistického útoku na Poľsko, uskutočnila nemecká tajná služba Sicherheidienst.

Irving si nevšimol - asi úmyselne - jednu dôležitú paralelu. Hovorí síce o sovietsko-nemeckom pakte o neútočení, no už v roku 1934 nacisti uzavreli podobný pakt s Poľskom. Poľsko tu vystupovalo ako spojenec nacistického Nemecka proti ZSSR a v tejto úlohe sa angažovalo ešte na jeseň 1938 proti Československu. Hitlerovské Nemecko napriek všetkému, čo preň Poľsko spravilo, 1. septembra 1939 na tento štát zaútočilo. Podobne sa vyvíjali sovietsko-nemecké vzťahy po auguste 1939. Nech by sme si o vzťahoch Poľska a neskôr ZSSR k nacistickému Nemecku mysleli čokoľvek, ten, kto chce spochybňovať, že útočníkom tu nakoniec bolo nacistické Nemecko, je buď podlý klamár, alebo ctihodný britský gentleman - ako David Irving.

Genocída či inocencitída?

David Irving presviedča, že "hlavným vojnovým zločinom nie je genocída, ale inocencitída, vyvražďovanie nevinných ľudí". Tu však musíme britskému gentlemanovi položiť otázku, čím sa previnili obete nacistickej genocídy. V knihe Mein Kampf, ktorá je dnes dostupná v slovenskom i českom znení (Adolf Hitler veľmi dobre vedel, prečo za svojho života nechcel povoliť jej preklad do žiadneho slovanského jazyka), budúci führer píše nielen o "riešení" židovskej otázky, ale i o tom, že na európskom Východe, nebude germanizovať ľudí, ale pôdu.

Obeťami nacistickej genocídy boli nielen Židia a príslušníci slovanských národov - predovšetkým Poliaci, Srbi a Rusi, ale rovnako jehovisti, vrátane nemeckých, homosexuáli a duševne chorí, či zaťažení nejakou dedičnou chorobou. Čím sa vlastne previnili? Nebolo to predovšetkým tým, že sa vôbec narodili? Nacistická genocída Židov, Slovanov, Rómov a iných skupín bola predsa, irvingovsky povedané, inocencitídou. Irving veľmi dobre vie, prečo spochybňuje fakt, že sa konal židovský holokaust a iné formy genocídy. Inak sa totiž nedá proces v Norimbergu spochybňovať.

Norimberský proces mal, nepochybne, veľa nedostatkov podmienených viacerými faktormi. Po prvý raz v dejinách sa súdili zločiny proti medzinárodnému právu a základným princípom ľudskosti, čo predtým nemalo obdobu. Z toho vyplývali aj určité právnické problémy, ktoré navyše podmieňovala nesúrodosť antifašistickej koalície. "Studená vojna" zabránila tomu, aby sa vytvoril nejaký permanentný medzinárodný tribunál, ktorý by súdil zločiny podobného druhu. Proces v Norimbergu a neskôr v Tokiu nebol pomstou víťazov, ako to dnes tvrdia zástancovia podobných názorov, ako zdieľa David Irving. Predstavoval pokus o akt spravodlivosti, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa zločiny takého typu, aké páchali európski fašisti a japonskí militaristi, zopakovali.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984