Hrozí dominový efekt
Po teroristických úderoch na WTC a Pentagon mnohí politici, napríklad český prezident Václav Havel, vyhlásili, že šlo o útok proti celému Západu a jeho hodnotám, proti civilizácii. Zasvätení odborníci však zaujali oveľa opatrnejšie a nezriedka celkom odlišné postoje.
Americký analytik William Pfaff je presvedčený, že cieľom útokov bolo "uškodiť Spojeným štátom a nikomu inému". Podľa neho boli útoky odvetou za konkrétne kroky, ktoré podnikli Spojené štáty a za konkrétnu, roky uplatňovanú americkú politiku. Ešte presnejšie sa vyjadril jeho kolega Jim Hoagland: "Útoky smerovali nie na Západ a demokraciu, ale na Spojené štáty, a ich príčinou boli špecifické a prepletené dôvody, ktorých korene sú v Perzskom zálive."
Zakonzervovanie unipolarity
Jeden z nich je zapustený v Saudskej Arábii - neuznáva sa tam listina základných ľudských práv, vynášajú sa prísne a často svojvoľné tresty na základe práva šaríja, moc a rozhodovanie sa sústreďuje vo veľmi úzkom kruhu petromonarchistických vládcov. A práve to je soľou v očiach nielen bin Ládinovi, ale miliónom prostých moslimov, ktorí nenávidia toho, kto káže o skromnosti a pokore, a pritom vedie rozmarný svetský život v honosnom prepychu. Ešte závažnejším dôvodom je prítomnosť desaťtisícového amerického vojenského kontingentu. To, že jeden arabský štát, na ktorého území sa navyše nachádzajú dve z najuctievanejších islamských svätýň (Mekka a Medina) prijal pred desiatimi rokmi vojakov iného vyznania, aby ho ochraňovali proti inému arabskému štátu (Iraku), sa v arabskom svete považuje za obrovskú zradu. Americké vojská sú spolu s rozsiahlymi nákupmi amerických zbraní hlavnou oporou režimu, ktorý sa v arabskom svete nesmierne sprofanoval. Hlavným cieľom bin Ládina je preto donútiť Američanov, aby stiahli svoje vojská z krajiny, ktorú svojím pobytom znesväcujú.
Ďalší koreň sa odvíja od dôsledkov operácie Púštna búrka. Po jej skončení sa USA sústredili na zvýrazňovanie vlastného strategického primátu a na zakonzervovanie unipolarity. Nastala rozsiahla remobilizácia ozbrojených síl USA a uprednostňovanie vojenských nástrojov bezpečnosti. Steve Clemons, riaditeľ Japan Policy Research Institute, uvádza, že Bill Clinton nakoniec postupne rezignoval na svoj pôvodný zámer obmedziť vplyv Pentagonu a "rozhodol sa byť s Pentagonom veľmi zadobre". USA potom zohrávali rozhodujúcu úlohu v kritických situáciach, keď európske krajiny neboli schopné nájsť spoločné stanoviská, predložiť spoločné riešenia a presadzovať spoločnú vôľu. Zároveň s tým sa však nedokázali vyhnúť úskaliam spojeným s dominantnou pozíciou vo svete: stupňovali tlak, aby sa ich hodnoty a záujmy stali hodnotami a záujmami ostatných krajín, posilňovali svoje vojenské schopnosti (predovšetkým na základe využitia najnovších technológií), rozhodovali o sankciách medzinárodného spoločenstva voči nepriateľským štátom.
Politika sankcií a intervencií
USA využívali Svetovú banku a MMF ako páky svojho ekonomického vplyvu, zdvojnásobili podiel na svetovom vývoze zbraní, presadili zmenu na poste generálneho tajomníka OSN, na konferencii G 7 v Denvere vydával Bill Clinton USA za príklad pre ostatný svet, Madelaine Albrightová neskôr vyhlásila, že Američania sú "nepostrádateľným národom", USA svojvoľne rozhodli o nových členoch NATO či o tom, ktorý štát je "darebácky" (rogue state) a ako sa proti nemu zakročí. USA čoraz výraznejšie hovorili menom celého medzinárodného spoločenstva a vydali sa cestou globálneho unilateralizmu - v rade medzinárodných konfliktov sa prikláňali na jednu stranu a druhú démonizovali. Hlavnými nástrojmi ich stratégie boli ekonomické sankcie a vojenské intervencie, na ktoré najčastejšie doplácali nevinní - napr. niekoľkonásobným nárastom detskej úmrtnosti v Iraku, alebo ďalším zbedačením prostých Afgáncov. Profesor Michael Mandelbaum to vyjadril slovami, že USA svoje pohoršenie nad skutočnými previnilcami dávali najavo trestaním nevinných a ďalším zhoršením ich už beztak ťažkého údelu. Tak sa vytváralo podhubie pre masovú podporu tých, čo navrhovali extrémistické riešenia.
Na konci 90. rokov S. Walt varoval, že USA si až nadmieru vychutnávajú pozíciu jednotky a sú odhodlané udržať si prevahu, "vnucovať svoje prednosti všade, kde to je možné, a to aj za cenu popudenia radu dlhoročných spojencov a pohŕdania OSN či WTO, kedykoľvek ich akcie nezodpovedajú záujmom USA". To všetko sa umocnilo po nástupe G. W. Busha do funkcie prezidenta USA - do vysokej politiky sa vrátili D. Cheney, C. Powell, D. Rumsfeld, P. Wolfowitz, R. Armitage, J. Kelly či J. Negroponte. Začalo sa hovoriť aj o návrate k tzv. štátu národnej bezpečnosti vyznačujúcemu sa najmä nárastom vojenských rozpočtov, usilovnou a sústredenou mobilizáciou najnovších vedeckotechnických požiadaviek v prospech vojenských záverov. Zároveň s tým svoje postavenie a vplyv ďalej upevňovali generáli na postoch veliteľov jednotlivých vojenských zásahov až do tej miery, že sa stali aktérmi zahraničnej politiky USA. Prestížny francúzsky mesačník Le Monde diplomatique vo svojom augustovom čísle napísal, že v USA "sa vrátilo studenovojnové vládnutie bez studenej vojny".
NMD terorizmus nezastaví
Jednou z hlavných starostí amerických stratégov a politikov bol pritom nárast počtu štátov disponujúcich jadrovými zbraňami. Kládli si otázku, čo by bolo, keby sa jadrové zbrane dostali do arzenálov krajín, ktoré voči USA zaujímajú krajne nepriateľské stanoviská. Keby bol Irak mal v roku 1991 jadrové zbrane schopné zasiahnuť ciele v západnej Európe alebo dokonca v USA, potom by sa akcia Púštna búrka v žiadnom prípade nemohla uskutočniť. Ťažko by sa našiel politik, ktorý by na seba vzal riziko jadrovej apokalypsy svojej krajiny kvôli slobode Kuvajtu. A tak sa robilo všetko, len aby sa zabránilo nelegálnemu vstupu Iraku, Iránu, Sudánu (letecký úder na farmaceutickú firmu), či ďalších štátov tejto kategórie do jadrového klubu. Hlavnú túžbu vládcov týchto krajín to však nezmenilo. Naďalej sa usilovali, aby mali niečo, čo by im umožnilo vyrovnať sa Západu a jeho ústrednej mocnosti. Naďalej túžili po nástroji, ktorým by Američanom mohli takpovediac vytrhnúť pažu. Dnes už vieme, že takým nástrojom je terorizmus, ktorý kruto útočí proti bezbrannému a nevinnému civilnému obyvateľstvu. Keď úlohu vyrovnávacej sily nemohol hrať atóm, bude ju hrať terorizmus! Proti nemu nepomôže ani NMD.
Dva týždne po teroristickom útoku už spomínaný W. Pfaff napísal: "My, Američania, si musíme jasne uvedomiť, čo sa stalo. Táto strašná skúsenosť by nás mala priviesť k vážnemu premýšľaniu o tom, čo sme robili v minulosti a čo by sme mali robiť v budúcnosti." Z tohto hľadiska môžeme za veľký klad považovať už to, že Bushova administratíva nereagovala unáhlene, že nesiahla k plošnej odvete a že sa skôr priklonila k radám francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, aby sa systematicky hľadalo dlhodobé politické riešenie spolupráci čo najširšieho medzinárodného spoločenstva, ktoré by nebolo také elastické ako v prípade leteckých úderov na Juhosláviu, ale zahrnulo by aj Rusko, Čínu, OSN a tie arabské štáty, ktoré chcú prispieť k eliminácii extrémizmu a terorizmu. Chirac navrhoval takisto odrezať teroristov od špinavých peňazí a týždeň nato k tomu USA skutočne pristúpili.
Ťažké rozhodovanie
Veľa sa diskutuje aj o vojenskom zásahu USA. Pri ňom však nie je možné spliesť sa vo voľbe cieľa, ten treba zasiahnuť čo najpresnejšie a na najnižšie možné minimum treba obmedziť počet nevinných obetí. Jedným z variantov je nasadenie väčšej jednotky, akou je napríklad 18. vzdušný výsadkový zbor vo Fort Braggu, pozostávajúci zo štyroch elitných divízií výborne vycvičených vojakov. Ich najmodernejšie zbraňové systémy sa však hodia predovšetkým pre klasický ozbrojený konflikt. Nasadenie jednej alebo dokonca niekoľkých divízií by mohlo znamenať dlhodobý a vyčerpávajúci konflikt vo veľmi ťažkom prostredí, navyše proti nepriateľovi, ktorý nemá konkrétnu podobu, vyhýba sa priamemu boju, útočí zo zálohy, používa pasce a nástrahy. Afganistan by sa tak pre USA mohol stať ešte ťažším bojovým poľom, ako bol pre Rusov v 80. rokoch.
Druhou možnosťou je tajná operácia špeciálneho komanda v rámci tzv. covert actions organizovaných CIA. Aj o príslušníkoch úderných kománd platí, že sú výborne vycvičení a vyzbrojení, ale prostredie hrá proti nim. Tí, po ktorých sa ide, poznajú terén a možnosti jeho využitia podstatne lepšie ako tí, ktorí tam prichádzajú prvý raz. Je veľmi ťažké nájsť úkryty v jaskyniach vysokohorských masívov. Tam nepomôžu ani delové člny, ani okuliare na nočné videnie. Nedá sa preto vylúčiť, že by mohlo nastať podobné sklamanie ako pri akcii komanda Delta v Iráne roku 1979.
Rozhodovanie o konkrétnej podobe akcie je asi najťažším rozhodovaním v živote všetkých členov súčasnej americkej administratívy. Nesprávne uskutočnená akcia proti bin Ládinovi by totiž nakoniec mohla viesť k tomu, čo americkí diplomati vždy pripravovali pre svojich nepriateľov - k dominovému efektu, k pádu im naklonených a nimi podporovaných režimov - najmä v Saudskej Arábii a Pakistane. Mohla by nastať aj nestabilita vo veľkej časti arabského a islamského sveta s nedoziernymi následkami pre medzinárodnú bezpečnosť v celosvetovom rozsahu. A to tým skôr, že popri bin Ládinovi sú ďalší radikáli v Egypte, Sýrii, Sudáne, Pakistane, či Alžírsku a tí len čakajú na príležitosť, aby mohli svojich arabských bratov povolať do "svätej vojny proti židovsko-križiackej aliancii". V hre je naozaj mnoho.
