Slovenská literatúra je iba jedna

Ján Tužinský, predseda Spolku slovenských spisovateľov

Ján Tužinský je rodák zo Zlatých Moraviec (narodil sa 28. marca 1951). Po maturite na tamojšom gymnáziu začal síce študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, napokon však absolvoval štúdium teórie kultúry na Filozofickej fakulte UK. Prešiel redaktorskou prácou vo vydavateľstve Tatran a v Slovenskom rozhlase, aby sa v posledne menovanej inštitúcii stal na tri roky aj jej ústredným riaditeľom. Slovenskí spisovatelia si ho už dvakrát zvolili za svojho predsedu - prvý raz v roku 1993 a po pauze opäť v roku 1999. Predtým a medzitým stihol publikovať množstvo časopiseckých článkov a kníh ako Bičovanie koní, Straka nekradne, Čakanie na šarhu, Biliard na streche, Bastard v daždi, Kto hodí kameňom, Motiviáda, Mišov plač, či Bledomodrý svet. Vo vydavateľstve SSS mu práve vyšiel súbor poviedok Sklené oko. Ján Tužinský spolupracuje s rozhlasom, je autorom pôvodných dramatických útvarov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej i domácej literatúry.

Píšete? Na akú tému?

V myšlienkach píšem neustále. Avšak, poznajúc prostredie našej spoločnosti a tempo, akým sa šíria dohady, nezdôverujem sa, o čom píšem, premýšľam prv, ako je dielo hotové.

Práve vám vyšla kniha Sklené oko. Je zrodenie knižky podobné príchodu nového života na svet?

Pre mňa vždy.

Kde a kedy sa začalo vaše očarenie literatúrou?

Základom pre mňa boli Dobšinského rozprávky. Môj otec nám ich ako deťom čítaval nahlas. Avšak vnímal som ich aj sprostredkovane. Ľudia sa kedysi totiž na dedinách stretávali oveľa viac, nebola ešte televízia. Boli odkázaní na ľudskú skúsenosť a ľudský príbeh, čiže na to, čo niekto priniesol zvonka. Dobrá literatúra sa rodí z dobrého rozprávačstva. Zažil som veľmi dobrých rozprávačov, ktorí vedeli Dobšinského prerozprávať naspamäť. Televízia zatomizovala ľudské spoločenstvo. Kým existoval len rozhlas a tlač, bolo to v poriadku. Ľudia sa schádzali, rozprávali sa. Spoločnosť bola celistvejšia. Až keď prišli televízory, zostali izolovaní vo svojich domácnostiach a tak sa vlastne skončilo obdobie rozprávačstva.

Kto boli vaši detskí autori? Ktorých knižky sa vám ako prvé dostali do rúk?

Spočiatku som nečítal výberovo. U nás v dedine bola miestna ľudová knižnica, takže len čo som sa naučil čítať, ohlodal som ju na kosť. Čo prišlo, všetko som prečítal. Nebolo knižky, ktorú by som nemal v rukách. Počas môjho detstva, hoci to bolo po vojne, krajina trela chudobu a začínal sa budovať socializmus, aj na najbiednejšej dedinke knižnica existovala a dostávala neustále nové a nové veci. Pred knižnicou stával rad ľudí a čakal, či knihovník náhodou nedostal balík nových kníh. Myslím si, že taký hlad po literatúre, aký bol vtedy, asi už nezažijem. To som videl len v 60. a 70. rokoch, keď v Prahe vyšla nová kniha, tak ľudia stáli v rade. Ale ešte aj v Bratislave si pamätám, že existovali kníhkupci, ktorí nám schovávali a odkladali knižky pod pultom.

Vy ste, ako sa zdá, nepodľahli presile vizuálnych médií. Začali ste písať.

Začiatok písania je vždy zložitý. Vzniká z presily obrovskej radosti a šťastia, alebo z presily smútku a nešťastia. U mňa to bol ten druhý prípad. Keď mi zomrel syn, potreboval som sa s tou skutočnosťou nejako vyrovnať. Kládol som si otázky, prečo sa to stalo mne, až som nakoniec musel dospieť k takej otázke, prečo nie práve mne. Z toho, že sa človek uzavrie trochu viac do seba, začne premýšľať aj o takých veciach.

Detstvo bolo pre vás iste veľkou inšpiráciu. A ďalšie inšpiračné zdroje?

Vzhľadom na to, že som vyrastal na dedine a v malom meste, poznal som tam skoro každého. Vedel som, kto aký je, alebo som aspoň približne vedel, čo sa o ňom hovorí. To sú pre budúceho autora dôležité veci, pretože takto si jednotlivé typy a charaktery akoby ohmatal a neskôr sa k nim vracia. Zrejme neskonštruuje tie isté typy, no z mnohých urobí postavu, ktorá má vlastnosti troch, štyroch ľudí, ktorí sú charakteristickí. Táto typológia je pre autora podstatná. V slovenskej literatúre toto dosť autorov zažilo a je to i na nej vidieť.

A vy sám na akej slovenskej literatúre ste vyrastali?

Veľmi som miloval Gejzu Vámoša a jeho Atómy boha. Ani nie pre jazyk, ktorý nie je zvlášť dobrý, ale preto, že keby sme ho prerozprávali do súčasnej slovenčiny, ide hádam o najmodernejší román o krajných veciach života. Bol to obrovský majster, pokiaľ ide o ponor do hĺbky človeka. Ale taký je aj Gustáv Zechenter Laskomerský. Nevyhýbam sa ani tomuto typu literatúry, ktorú už označujeme za klasiku. U neho ma až zatriasla jedna veta, keď popisuje trh v Bystrici: "Bohatý trh začína sa žobrotou." Myslím si, že je to veľmi aktuálne poznanie. Taká je aj celá próza "Anjelských zemí" - Švantner, Červeň, Figuli. Ja však doslova milujem aj Timravu. To je Dostojevskij v sukniach. Ona poznala človeka vo svojom mikropriestore, nikde necestovala, a čo dokázala z neho vyťažiť, je neuveriteľné. Timrava sa ťažko číta, nie však pre svoj jazyk, no preto, čo hovorí. Ak jej text ako príbeh vnímame iba povrchne, jeho aktuálnosť nám uniká. Ale sám príbeh je pre spisovateľa len to, aby prostredníctvom neho povedal niečo iné. On hovorí o čomsi inom, aby niečo iné vypovedal.

Kolumbus objavil Ameriku. Čo ste vy objavili v knižkách?

Rozprávačské formy majú niekoľko tisíc rokov, tie som nevymyslel ja, ani nijaký súčasný spisovateľ. Naozaj sa nimi ľudstvo dlhoveko zapodievalo, a preto ony samy znamenajú istú ľudskú múdrosť a isté ľudské poznanie. Len čo začne človek hovoriť, dodržiava isté epické formy. Spisovatelia nastupujúcej generácie sa ich radi vzdávajú. Ale často ani sami nevedia, či nechcú vedieť. Samotné formy človeka dovedú k tomu, že začne rozprávať príbeh a dospeje k úplne inému poznaniu, aké si v počiatočnom štádiu myslel. To sú tie prekvapenia, ostrovy, ktoré človekom až zatrasú, pretože má o živote istú predstavu a aj istú životnú skúsenosť. Ak by sme nedodržiavali určité formy, tak by sme zvlčili. Mňa na rozprávaní fascinuje vždy to, že človek niečo začne s istou perspektívou i s presvedčením o nejakej pravde a forma mu rozbije prvotnú myšlienku.

Patríte medzi spisovateľov, ktorí majú začiatok a koniec svojho budúceho diela v sebe. Prvý riadok vám dajú bohovia a posledný si musíte vymyslieť sám.

Aj mnohí klasici to takto zjednodušovali, že len začiatok a koniec sú tie správne veci a to ostatné tam treba iba nejakým spôsobom uložiť. Pre mňa je v próze dôležitá každá veta.

Ktorých spisovateľov uznávate ako spoločensky užitočných? Ktorá literatúra naopak spôsobuje viac zla ako osohu?

Hovoriť o škodlivosti literatúry je zložité, je to však možné, lebo aj umenie môže vraždiť. Umenie ako celok môže totiž doviesť vedomie človeka do takého stavu, že sa začína pohybovať v takých hraničných situáciách, ktoré by nemusel zvládnuť. Medzi spisovateľov, ktorých uznávam, patrí Faulkner a Dostojevskij. Milujem autorov, cez ktorých neprevidím. Keď nevidím, ako sú veci urobené. U Dostojevského ma vždy fascinovalo, že úplne v pokoji zabudne na svojho hrdinu a rozpráva o niekom inom. A čitateľ si to pri prvom, druhom, treťom čítaní vari ani nevšimne. Zabudol naňho autor, zabudol naňho čitateľ. Je tam čosi dôležitejšie, čo Boris Pasternak nazýva prítomnosťou umenia v diele. Nevieme definovať, čo je to, ale vieme, že je tam. Že je dokonca hlbšia ako celá ideová osnova románu. U Dostojevského nenájdete jednu jedinú vec o tom, že by svojho vraha, zločinca odsúdil. Preňho je vždy človekom. Naopak, on akoby vždy upozorňoval, že aj toto je človek. Nehodnotí, iba pred nás predkladá túto skutočnosť. U Faulknera ma zase veľmi zaujalo, napriek tomu, že je Američan - Južan, že uňho nachádzam veľa slovanských prvkov. Ide hlboko do človeka. Mám rád autorov, cez ktorých neprevidím. Viem, ako je urobený Marquesov román, ale ako urobil svoj román Dostojevskij, neviem.

Príchod do Bratislavy znamenal pre vás nielen vysokoškolské štúdium, ale aj možnosť spoznať a preniknúť medzi slovenskú spisovateľskú obec. Ako vás formovala?

Do Bratislavy som prišiel v 70. rokoch. Tu som sa stretával s mnohými ľuďmi - jednak so žijúcimi klasikmi, ako bol Emil Boleslav Lukáč, či Ján Smrek. Pravidelne sme chodili s Štefanom Moravčíkom, Valérom Mikulom, Daniel Hevierom a Jánom Švantnerom do vinárne na bývalej Wolkrovej ulici, dnešnej Bielej, kde sme do noci diskutovali. Čítali sme všetko, čo vyšlo, navzájom si prednášali niektoré ešte nehotové veci, priamo za stolom písali recenzie.

Vstup mladých autorov do literatúry nie je vôbec ľahký. Bez rozdielu v ktorom období. Napriek tomu: Kedy si myslíte, že mal mladý poet väčšiu šancu preraziť a dostať sa do povedomia čitateľskej obce, v súčasnosti, či v minulosti?

Nie je pravda, ako sa dnes často vyslovuje, že do literatúry sa v minulosti vchádzalo akosi ľahšie. Myslím si, že to bolo ešte ťažšie ako dnes. Z viacerých hľadísk to majú mladí, pokiaľ ide o technické veci, určite ľahšie. Za predpokladu, že sú dostatočne finančne zabezpečení, môžu v pohode písať a nik im do toho nebude hovoriť. Na druhej strane to majú zase sťažené tým, že o mnohých kontextuálnych veciach veľa nevedia. Vstúpiť do literatúry je vždy ťažké, a nielen do nej, do umenia vôbec. Ide totiž o ťažký individuálny výkon, ktorý môže byť zaujímavý iba vtedy, keď je ťažký.

Máte teda pocit, že sú z profesionálneho spisovateľského hľadiska, na rozdiel od vašej generácie, o niečo ukrátení, či v istom zmysle pozadu?

Nevedia, do akej konfrontácie vchádzajú, keďže v súčasnosti neexistujú celoročné hodnotenia slovenskej tvorby. Mnohé dnešné knižky sa podobajú ako vajce vajcu. Nemajú sa jednoducho na čom konfrontovať. Majú to šťastie, že ich vydavateľ vydal, ale potom sa o nich dajako zvlášť nestará. Bol to trošku iný spôsob literárneho bytia ako teraz. Táto doba sama nepriniesla niečo také, o čom by sa dalo povedať, že je tu usadená stratifikovaná spoločnosť, že vieme, kto je kto. A pre autorov, ktorí vstupujú do literatúry, je ťažko tento fenomén prečítať, lebo nemajú predbežne inú skúsenosť.

Vyštudovali ste teóriu kultúry, píšete, prešli ste redaktorskou prácou vo vydavateľstve a rozhlase. Boli ste dokonca jeho ústredným riaditeľom...

Rozhlas je kultúrna inštitúcia, ktorá funguje. Vždy v ňom existovala kontinuita kvalitného manažmentu. Na svojho predchodcu nemôžem povedať nič negatívneho. Keď som prišiel, rozhlas nebol v rozklade, mal som na čo nadväzovať. Som rád, že po mne nastúpil Jaroslav Rezník, ml. Rozhlas sa odpolitizoval a skultúrnil. Slovenská televízia sa naopak spolitizovala a odkultúrnila.

V jednom rozhovore ste povedali, že kultúra je základným pilierom bytia a štát je povinný sa o ňu starať. Trváte na tom?

Kultúra malých národov je vyslovene závislá na štátnej podpore. Potvrdzuje to skúsenosť okolitých štátov západnej, aj východnej Európy. Ide o to, kde je ako prepracovaný systém dotácií na literatúru a umenie vôbec. Nemusí to však byť priamo štát, kto ich poskytuje. No musí to byť štát, ktorý vytvorí podmienky na to, aby sa takéto zdroje mohli akumulovať, aby bola podpora pre jednotlivých donátorov zaujímavá a výhodná. Dnešných sponzorov zaujímajú veci, ktoré sú viac na očiach. Subtílnejšie veci, ktoré sú súčasťou umeleckej kultúry, sa podporujú oveľa ťažšie. U nás nie je na to ani vytvorená legislatíva. Tí sponzori, ktorí podporujú kultúru, nemajú okrem dobrého pocitu z toho nič. Kultúra ako celok je ako geologická lavica, po ktorej sa šmykne všetko - ekonomika, politické zámery. Bola to práve kultúra, čo rozrušila jeden režim. Je najzraniteľnejším miestom akéhokoľvek bytia štátu. Ak si to neuvedomuje, je to jeho škoda, vráti sa mu to.

Peniaze investované do kultúry sú dlhodobo návratnou položkou. Napriek tomu došlo k zrušeniu galérie v Košiciach, osvetového strediska v Trenčíne. Budúcoročný štátny rozpočet nepraje ani literárnym časopisom. Ministra kultúry Milana Kňažka v umeleckých kruhoch označujú za hrobára kultúry.

Medzi ministerstvom kultúry (MK) a umeleckými zložkami ešte panuje isté napätie a ovzdušie bez väčšieho porozumenia. Pravdepodobne sa budeme musieť učiť hľadať cestu porozumenia aj na jednej, aj na druhej strane. Ak má mať MK opodstatnenie, musí byť v prvom rade kultúrny úrad. Žiaľ, práve mnohé iné ministerstvá si omnoho viac uvedomujú potrebu kultúry ako ono. Dialóg medzi MK a nami je v prípade Literárneho týždenníka možný. Vzhľadom na posledné rokovania s ministrom Kňažkom sa črtá šanca porozumenia a riešenia nahromadených problémov. Samozrejme, nie je to bezbolestné. Napriek tomu, že kultúra nemôže z vlastných zdrojov uživiť dva literárne týždenníky, musí si byť vedomá, že ich na druhej strane potrebuje, a to nielen ona, no najmä spisovatelia. Spisovatelia nemôžu predsa zostať bez svojho časopisu, prostredníctvom ktorého komunikujú s verejnosťou. To by malo byť kultúrnej verejnosti samozrejmé. My však ešte ani zďaleka nie sme kultúrna verejnosť, aby sme si uvedomovali tieto potreby.

Spolok slovenských spisovateľov (SSS) žiadal na vydávanie Literárneho týždenníka v tomto roku päť miliónov korún, dostal smiešnych 348 tisíc. Na porovnanie - Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) žiadala pre literárne časopisy vyše 5,5 milióna, dostala 3,5 milióna.

Som hlboko presvedčený, že na ministerskej úrovni došlo k závažnej chybe. Keď sa vypisoval tender na podporu Literárneho týždenníka a iného literárneho časopisu, mali sa kritériá, na ktorých základe bolo možné tento tender dostať, zverejniť vopred. Nestalo sa tak. Všetky pravidlá majú byť dopredu jasné, nedá sa dodatočne hodnotiť, čo zodpovedá alebo nezodpovedá kritériám MK. Tie by som, pochopiteľne, za normálnych okolností rešpektoval. V opačnom prípade sa o grant nebudeme uchádzať. To, že boli kritériá dodatočne zverejnené na internete, nepatrí k pravidlám čistej hry.

Po roku 1989 došlo k rozdeleniu dovtedy celistvej spisovateľskej obce na viacero organizácií. Prečo taká diferenciácia inteligencie?

Nejde o mimoriadny jav. V štátoch usadených západných kultúr existuje viacero stavovských spisovateľských organizácií. Ani v štátoch bývalej východnej Európy som nenarazil iba na jeden spolok, či zväz spisovateľov. U nás po roku 1989 hrozilo, a z toho dôvodu aj SSS vznikol, že istá časť literátov si bude vybavovať vzájomné spory z minulosti. Slovensko však po každej takejto čistke stratilo veľkú časť svojej inteligencie. Ak máme v demokratickej spoločnosti právo na názor a presvedčenie, tak každý z nich, okrem extrémne fašizoidného, je legitímny. Nie všetci spisovatelia, ktorí boli za minulého režimu úspešní, posluhovali strane. Ak to robil ktosi z hlbokého presvedčenia, nemožno mu za to stínať hlavu ako spisovateľovi. Vo víre týchto udalostí sa odčlenila skupina spisovateľov, komunistov i nekomunistov, ibaže jedni akoby boli komunisti zlí a druhí dobrí. Takýmto spôsobom sa nedá pozerať na veci a už vôbec nie na dejiny literatúry. Slovenská literatúra napriek rozličným organizáciám bude vždy len jedna.

Na akej úrovni funguje vzájomná komunikácia medzi spolkom a asociáciou?

Už v rokoch 1993 a 1994 som bol predsedom SSS a nikdy som sa nestretol s neochotou spolupracovať na projektoch, ktoré sú nielen v záujme literatúry ako celku, no aj v záujme spolku či asociácie. Mali sme rozličné názory na štátnosť a jej utváranie, na realizáciu demokracie v praxi, na historický pohľad na literatúru. Ale v tom základnom a podstatnom všetci tvoríme slovenskú literatúru. Okrem toho máme aj spoločné ekonomické záujmy, v ktorých sa väčšinou podporujeme a zhodujeme. Spravujeme predsa spoločný majetok. I väčšinu medzinárodných zmlúv podpisujeme spoločne. No nemôžeme zakrývať, že medzi organizáciami existujú aj isté pnutia. A to z dôvodu, že na oboch stranách existujú silné osobnosti s vyhranenými názormi. Spolupráca závisí, samozrejme, i od toho, kto stojí na čele tej-ktorej organizácie. Ja mám šťastie na dobré vzájomné kontakty.

Okrem názorových, sú medzi SSS a AOSS aj iné odlišnosti?

My sme trvali na tom, aby autor, ktorý je členom SSS, mal za sebou aspoň dve, tri vydané knihy. Išlo o stavovskú česť. Neboli sme ochotní zobrať do spolku potenciálnych autorov, tých, ktorí iba budú písať. Môžu, ale nemusia. V prípade, že ide o výrazný talent, nemusí toto kritérium platiť. Musí však tiež prejsť členskou komisiou v súlade s našimi stanovami.

Spolok slovenských spisovateľov spolupracuje aj s viacerými stavovskými organizáciami v zahraničí?

V minulosti sa vzájomné zmluvy podpisovali dosť formálne. Slovenská literatúra sa rozširuje na jazykovo obmedzenom priestore. Preto má z praktických dôvodov prioritu spolupráca so slovanským svetom. Jeho priestor sa usilujeme zmapovať natoľko, aby literatúry o sebe navzájom aspoň vedeli. Dnes sa zo slovanských literatúr prekladá pomerne málo diel. To ale neznamená, že sa nevenujeme spolupráci aj s inými jazykovými oblasťami. Dohodu máme podpísanú so Zväzom španielskych spisovateľov, s kubánskymi spisovateľmi, s Poľskom, Chorvátskom, Juhosláviou, Bulharskom, Bieloruskom, Ruskou federáciou.

Na akých základoch a v čom spočíva vzájomná komunikácia?

V zmluvách je zakotvená aj výmena spisovateľov, no vzhľadom na financie, sú tieto možnosti značne obmedzené. Našu spoluprácu sme však postavili najmä na vydávaní literatúry. Zostavili sme antológie slovenskej prózy a poézie. Ide o výber najnovších diel autorov píšucich v posledných dvoch desaťročiach. Antológia vyjde v španielčine, angličtine, francúzštine a ruštine. Chceme, aby vo vzájomnej spolupráci nešlo iba o formálne kontakty. Preto potrebujeme spomínané jazykové mutácie týchto výberov, ktoré sa na trh dostanú v závere tohto roka.

Najbližšie jazykovo i kultúrne je Slovensku Česká republika. Ako vyzerá spolupráca na tomto poli?

V uplynulom roku založili českí spisovatelia novú organizáciu Úniu českých spisovateľov na čele s básnikom Karlom Sýsom, s ktorou sme podpísali vzájomnú dohodu. Pravidelne si vymieňame literárne časopisy, monitorujeme, čo sa deje na českej strane a naopak. Konečne majú v Prahe aspoň aký-taký prehľad o tom, čo sa deje v slovenskej literatúre. Doteraz sa všetky styky odohrávali na neoficiálnej úrovni, čo nebolo práve najvhodnejšie. Sme predsa dve blízke kultúry, dlho sme spolu žili a bolo by od nás naozaj hlúpe pripraviť sa o možnosť registrovať, čo sa v českej literatúre deje. A je viac ako samozrejmé, že by nemalo ísť iba o jednosmerný proces.

Poslednú zmluvu ste spečatili s Bieloruskom, odkiaľ ste sa nedávno vrátili.

Táto zmluva sa rodila pomerne ťažko. V Bielorusku vychádza časopis Vsemirnaja literatura, určený všetkým slovanským literatúram. Vychádza v ruštine a je rozširovaný do celého bývalého Sovietskeho zväzu. Vlani sme na vzájomnom stretnutí založili organizáciu Poslovia slovanstva, ktorá by mala rozširovať literatúru po celom slovanskom svete.

O Bielorusku máme predstavu ako o nie veľmi rozvinutej postkomunistickej krajine. Je to správne?

Všetky obavy a dohady pramenia z veľkej neznalosti. Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sa hádžu do jedného vreca. Bielorusko je nádherná krajina, svojou zeleňou veľmi podobná Záhoriu, plná príjemných a dobrých ľudí. Čistota, poriadok, disciplinovanosť akoby sa zamieňali za diktatúru. Z môjho poznania vyplýva len jedno, že ide o ťažko skúšanú krajinu, v ktorej ľudia na mnohé veci ešte nezabudli, najmä na nemecký fašizmus počas Druhej svetovej vojny. Zaujímavé je, že tu naďalej prosperujúco fungujú kolchozy. Ľudia nie sú síce bohatí, sú však šťastní. Štát drží pevne v rukách i zahraničný obchod a veľké štátne podniky. Myslím si, že je to dobre.

Krajinu ste navštívili práve v čase prezidentských volieb. Európski politici mali obavy o ich demokratický priebeh a výsledok. Čo vy na to?

Nevidel som nič mimoriadneho, čo by nebolo bežné aj v normálnych civilizovaných krajinách. Žiaden rozdiel. Všetci traja kandidáti mali rovnaké možnosti. Pred každou volebnou miestnosťou viseli ich plagáty s volebnými programami, stála ozbrojená stráž. Sedemdesiatpäťpercentný výsledok volieb v prvom kole v prospech Alexander Lukašenka je neoddiskutovateľný. Ľudia sú pravdepodobne spokojní s politikou, ktorú vykonáva. Výsledok sa nepáči zrejme tým, ktorým sa nepodarilo investovať na úkor krajiny.

Úvahy nad výsledkom bieloruských volieb úplne zatienil teroristický útok na Spojené štáty americké. Počas krízy v Kosove ste odsudzovali poskytnutie nášho vzdušného priestoru vojskám NATO. Ako sa na to pozeráte dnes, keď vláda odsúhlasila jeho poskytnutie v prípade útoku na Afganistan?

V tejto chvíli mi pripadá trochu smiešne, že vláda poskytne letecký vzdušný priestor, ale ešte nevie proti komu. Samozrejme, v tomto prípade ide o celkom inú situáciu. Je komické, že sa poskytuje priestor, keď o to zatiaľ nik ani nepožiadal. Chápem, že sa vláda chcela pripojiť k rezolútnemu postoju krajín NATO. Nemyslím si, že pôjde o klasickú vojnu. Nemôžeme za niekoľkých teroristov pokladať vinný celý národ. Ako nemôžeme povedať, že všetci Američania sú iba dobrí, alebo zlí, nemôžeme to povedať ani o moslimoch. Medzinárodnému zločinu sa treba postaviť, no nerobí sa to vojenskými prostriedkami. Kde však boli všetci predstavitelia európskeho spoločenstva, keď Spojené štáty bombardovali civilné obyvateľstvo v Juhoslávii? USA by sa mali v tejto súvislosti, nech to vyznie akokoľvek drsno, začať pýtať, prečo sa im to nestalo aj skôr? Demokraciu nemožno vyvážať do celého sveta zbraňami. To je tiež svojho druhu terorizmus.

Udalosti posledných dní nie sú práve najradostnejšie. Koniec-koncov ani ľudský osud. Vyjadriť životné krédo niekoľkými slovami nie je jednoduché. Napriek tomu...

V živote sa najviac proti nám obracia to, čo najviac milujeme, ako keby nielen kone, ale aj láska mala kopytá.

S hosŤom SLOVA sa zhovárali Martina Pavlíková a Miro Procházka