Ľavicová politika v epoche globalizácie
Programová komisia nemeckých sociálnych demokratov - vedie ju Rudolf Scharping - má v novembri tohto roku predložiť text programu Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) pre nové storočie. Orientovať sa v radikálne sa meniacom svete je možné iba na pozadí úvah o základnom smerovaní doby a o hodnotách, ktoré budú určovať naše konanie.
Svoj program znovu formulujú nielen vládnuci sociálni demokrati, ale aj ich vládni partneri v strane Zelených. I tí v auguste predložili verejnosti 80 návrhov do nového programu. Už začiatkom tohto roku to urobila aj druhá ľavicová strana Nemecka - Strana demokratického socializmu (PDS). S najpremyslenejším príspevkom vystúpil zatiaľ R. Scharping. Jeho slová odzneli v rámci podujatia Nadácie Fridricha Eberta Základné programové idey sociálnej demokracie pre začínajúce sa 21. storočie 1. augusta v Berlíne. Prvá časť nášho príspevku sa zaoberá miestom a úlohou ľavicovej politiky v procese globalizácie, druhá kladie do popredia hodnotový aspekt programovej diskusie, v ktorej zohráva kľúčovú úlohu vzťah slobody a občianskej spoločnosti.
Scharping začína svoje úvahy naozaj tým základným. Pýta sa, čo vlastne je dnes, v čase globalizácie, politika, aké ciele si má klásť. Demokratická politika, podľa neho, nemôže byť ničím iným ako hľadaním súladu slobodných vôlí. Ten sa dá dosiahnuť jedine tak, že hľadáme záväzné normy. Politika si ako dohodnutá vôľa väčšiny musí uchovať sebaurčujúci charakter, nesmie sa dostať do vleku ekonomiky. Problémy 21. storočia budeme schopní riešiť len vtedy, keď sa nám podarí obhájiť samostatnosť politiky voči neustále rastúcej sile globálneho trhu. Kľúčovým problémom diskusie je teda otázka: "Ako musí vyzerať politika, ktorá vie v perspektíve rizík, záťaže a neistôt vplývajúcich z procesu globalizácie ponúknuť jednotlivcovi potrebnú mieru orientácie a istoty, bez toho, aby sa sloboda a otvorenosť šancí nepremenili na zneistenie alebo dokonca strach z budúcnosti?" Takto sformulovaný problém je výzvou pre všetkých, najmä však pre sociálnu demokraciu. Pre ňu totiž - zdôvodňuje Scharping - "koreňom európskej a nemeckej demokracie je sociálna spoločnosť".
Na konci éry neoliberalizmu
Nevyhnutnosť politiky ako takej sa ohlasuje práve tam, kde dynamicky sa rozširujúca produktivita trhu naráža na svoje vnútorné - sociálne a ekologické - hranice. Ich nerešpektovanie alebo prekročenie by malo negatívne dôsledky nielen v sociálnom, ale i v ekonomickom zmysle slova. Proces globalizácie sprevádza oslabenie pevných a tradičných normatívnych väzieb v spoločnosti. Scharping sa odvoláva na aj u nás známeho poľského sociológa Zygmunta Baumanna, ktorý hovorí o elementárnom zneistení ako o jednom z najvážnejších dôsledkov tohto procesu. Častá polovičatosť a nejasnosť politických rozhodnutí túto neistotu iba zväčšuje. Dnes ide preto o stanovenie ekologických a sociálnych hraníc v rámci globalizácie trhu na národnej, európskej a celosvetovej úrovni. V mene zodpovednosti za nasledujúce generácie treba prekonať ideu "nevyčerpateľnosti" energických zdrojov a ľudského potenciálu a uvažovať o dnešných možnostiach očami budúcnosti.
Už v roku 1930 sformuloval britský časopis The Economist východiskový problém predchádzajúceho a nadchádzajúceho storočia. Pokrok v hospodárskej sfére ďaleko napreduje pred politickým vývojom, moderná spoločnosť nedokáže držať krok s hospodárstvom a úspešne čeliť problémom, ktoré produkuje dynamika ekonomického rastu. S touto disproporciou sa spája fenomén rastu svetového hospodárskeho priestoru na jednej strane a rozdrobovania politickej sféry na strane druhej. Tento vývoj vyústil postupne do vzniku globálnych problémov a vyvolal obrovské otrasy. Disfunkcionalita - "rastúca nerovnováha medzi dynamikou hospodárstva a techniky", ako ju charakterizoval bývalý americký vicerpezident Al Gore, je aj dnes vhodnou metaforou na vyjadrenie stavu modernej spoločnosti. Základná Scharpingova téza znie: "Sme svedkami konca éry neoliberalizmu." Tento koniec sa dá ilustrovať štyrmi príkladmi z oblasti globalizácie, a to tým spôsobom, že v nich dnes ide o stanovenie nových politických rámcov pre ich vývoj a normatívnu reguláciu.
Priestor stráca určujúcu silu
Fungovanie trhových vzťahov v dôsledku globalizácie je čím ďalej, tým menej viazané na konkrétne definované politické priestory. V dôsledku tohto pohybu nastáva oslabenie všetkých tradičných väzieb a sociálnych prepojení. Nárast technickomateriálnych možností v prepojení s touto stratou atomizuje spoločnosť a rozrušuje jej súdržnosť a identitu. Bez intersubjektívnych väzieb nie je možná ani zodpovednosť ľudí, a preto ani demokratická politika. Tá znamená aj dnes starosť o to, čo ľudí začleňuje do spoločnosti a zároveň robí za jej vývoj spoluzodpovednými.
Scharping pokračoval parafrázujúc Ralfa Dahrendorfa: "Ak sa nepodarí globalizáciu sociálne regulovať v najširšom slova zmysle, možno sa obávať autoritatívneho storočia." Bez nových väzieb hrozí v dôsledku oslabenia identity nebezpečenstvo vyčlenenia celých skupín a vrstiev z oblasti politiky. V tomto zmysle hrá vytváranie a udržiavanie občianskej spoločnosti primárnu úlohu v programovej diskusii. Orientujúca myšlienka občianskej spoločnosti - idea spoluzodpovednosti ľudí za vývoj svojich životných šancí, ako aj charakteru spoločnosti, ktorá tieto šance umožňuje - vytvára celostný rámec sociálnodemokratickej politiky v začínajúcom sa storočí.
Klimatická katastrofa a výzva genetiky
Reálne nebezpečenstvo klimatickej katastrofy, otázka znečisťovania ovzdušia a otepľovania pozemskej atmosféry predstavuje dnes najzávažnejšiu civilizačnú výzvu pre medzinárodné spoločenstvo štátov. Tu sa rozhoduje podľa znenia dohody z Kjóta o osude generácie ľudí o 50 rokov. Na pozadí tejto bezprostrednej hrozby vystupuje fenomén zodpovednosti a stratégia udržateľnosti v ovzduší naliehavosti, ktorá dáva šancu demokratickej politike. Ohrozenie ochrannej ozónovej vrstvy alebo škandál s BSE boli už dostatočným varovaním. Aj tu vychádza programová komisia SPD z koncepcie vízie budúcnosti, ktorú Willy Brandt prezentoval na summite v Rio de Janeiro v roku 1992. Udržateľnosť, podľa neho, predstavuje programové zastrešenie pre ďalší vývoj globalizácie.
Sebaurčujúca sila politiky sa bude konfrontovať so stanovením nových noriem a hodnotových vzťahov v oblasti vied o živote, v biogenetike. Vývoj v genetike a biotechnológách sa nedá dogmaticky zakázať, ani scientologicky zaslepene podporovať. Genetická technológia nielenže radikálne mení sebachápanie človeka, ale táto zmena sa odohráva v spoločnosti, ktorá v dôsledku globalizácie trhu prechádza hĺbkovými premenami. Nielen sebachápanie človeka, ale aj sebapochopenie modernej spoločnosti sa mení. Preto je nevyhnutné dosiahnuť "nové pochopenie pokroku, ktorý využíva svoje možnosti bez toho, aby narušil ľudskú dôstojnosť".
Centrálnym bodom pre praktický dopad politiky, ako aj pre vnútornú jednotu nemeckej spoločnosti, je, podľa Scharpinga, hlbšia integrácia a "priestorové rozšírenie Európskej únie". Nestačí, aby sa členské a kandidátske krajiny zoskupovali okolo bánk alebo na základe menovej únie. Akokoľvek prospešné sa ukazujú byť pokroky v tejto oblasti, "európsky proces vyžaduje reformno-politickú identitu, aby sa Európa lepšie zhostila úlohy globálneho hráča". Aj Európska únia teda prechádza zmenou v sebachápaní. Už sa nemôže definovať z globálneho hľadiska ako hospodársko-finančné združenie v zmysle menovej únie, pretože proces integrácie zahŕňa v sebe hodnotové hľadiská: ideu individuálnej slobody, blahobytu a sociálnej spravodlivosti. Tieto sa prejavia v najbližšom čase - podľa Scharpinga už pri štrukturovaní európskej ústavy. Základná myšlienka udržateľnosti vytvára statiku pre novú rovnováhu medzi hospodárskou výkonnosťou, sociálnou spravodlivosťou a ekologickou znesiteľnosťou. V diskusii SPD nejde o revíziu jej kľúčových hodnôt. Sloboda, solidarita, sociálna spravodlivosť však vyžadujú aktualizáciu a zasadenie do dnešného civilizačného kontextu.
Základné charakteristiky súčasného vývoja
Ako sa dá čo najjednoduchšie definovať podoba dnešného kontextu programovej diskusie? Podľa Scharpinga možno dnešný svetový vývoj vyjadriť troma základnými charakteristikami: prekonaním doterajšieho úspešného modelu "rastu pre všetkých", regionalizáciou politiky a vplyvom médií na koncepčnosť politických stratégií. Prekonaním modelu rastu pre všetkých vzniká nebezpečenstvo, že sa zdroje rastu a odmeňovania koncentrujú iba vo vysoko produktívnych sektoroch a odvetviach, ktoré sa presadzujú výlučne na svetových trhoch a sú zároveň lokálne a globálne ekologicky škodlivé. Spravodlivosť a sloboda sú čoraz menej organizovateľné a predstaviteľné iba ako pasívne dôsledky vysokého kvalitatívneho rastu a rozdeľovania. Zotrvávanie na takejto stratégii by, podľa neho, "zničilo prirodzené základy života, vyostrilo globálne nerovnosti a viedlo predovšetkým k vyvolaniu značného napätia a konfliktov medzi Juhom a Severom".
Globálne politické a hospodárske inštitúcie ako UNO či Svetová banka sa tiež nachádzajú v procese diskusie o svojej funkcii a postavení v dnešnom svete. V tejto súvislosti sa dá hovoriť o zásadnej regionalizácii politiky. Jej fenomén súvisí s prekonaním úlohy národného štátu, ktoré sprevádza výrazné oslabenie jeho riadiacich kompetencií. Možnosti odpovedí na globálne problémy hľadajú sociálni demokrati na národnej a medzinárodnej úrovni - v európskom politickom priestore. Okrem zmeny a oslabenia úlohy národného štátu sa ukazuje nevyhnutnosť regionalizácie politiky v neustálom rozširovaní nožníc medzi chudobným Juhom a bohatým Severom. Pri predstave, že obyvateľstvo krajín prvého sveta reprezentuje iba 15 percent celkového počtu ľudí na Zemi, sa nedá očakávať, že sa problémy napríklad afrického kontinentu dajú riešiť len centrálne, bez účasti jeho vlastného politického potenciálu. Regionalizácia znamená preto nárok na väčšiu mieru sebaurčenia v globálne a regionálne orientovanej politike, ktorá si je vedomá zodpovednosti za celkový vývoj.
Verejný tlak a vplyv masových médií s ich zmenami nálad, za ktorými sa neustále predpokladá spôsob ovplyvňovania cítenia veľkých častí obyvateľstva, prispieva, podľa Scharpinga, k tomu, že sa čoraz častejšie znehodnocujú i dobre a starostlivo pripravené politické koncepty len preto, že nevykazujú bezprostrednú verejnú podporu. Vo svete médií stačí málo, aby sa problémovo orientovaná koncepcia stala problematickou, a preto aj nezriedka ignorovanou víziou. Ako príklad možno uviesť nie práve najpopulárnejšiu ekologickú daň v Nemecku. Jednou z najdôležitejších úloh diskusie je preto obnovenie hodnovernosti a dôvery v koncepčnú politiku. Len dlhodobo orientovaná politika umožňuje riešiť problémy celosvetovej civilizácie.
Poznatková spoločnosť a vzdelanie
S premenou industriálnej spoločnosti na spoločnosť poznatkov a služieb sa spája pojem poznatkovej spoločnosti. Za poznatok v nej sa považuje, ako na to upozorňuje bývalý spolkový minister práce Erhard Eppler, iba ekonomicky zúžitkovateľné poznanie. Toto poznanie sa ako softverový kapitál modernej spoločnosti rapídne mení, a preto aj znehodnocuje do takej miery, v akej rastie dopyt po nových, rovnako rýchlo zúžitkovateľných informáciách. Obava, že sa s nárastom úžitkových informácií zvyšuje nevedenie o tom, v akom rozsahu a rámci sú tieto poznatky užitočné a potrebné, je dnes realitou. Politika, o ktorú v diskusii ide, nie je vedením ani produkovaním užitočných informácií, ale spôsobom presadzovania hodnôt a záujmov v ich preferenciách. O to viac platí táto skutočnosť pre formovanie politickej fikcie, kde dominuje iný poznávací aspekt ako bezprostredný dopad úžitkovej hodnoty. "Ekonomicky nezužitkovateľné poznanie, z ktorého žije Európa, je prevažne rozprávané a rozprávateľné poznanie, o ktorom poznatková spoločnosť nechce takmer nič vedieť." Otázka, ako bude vyzerať humánna spoločnosť po informačnej revolúcii, stavia problém pokroku a nárastu informácií do perspektívy, v ktorej sa mení zmysel a poslanie moderného vzdelania.
Trh práce sa štrukturálne mení. Vyžaduje, aby sa moderný človek nevychovával a pripravoval na jednu celoživotnú šancu. V blízkej budúcnosti pôjde o tvorbu prvej, druhej, tretej, alebo štvrtej životnej šance. Vzdelávací systém je kľúčom politiky druhej a tretej šance. Prístup k efektívnemu vzdelaniu a poznaniu sa preto stáva bezprostrednou podmienkou zvyšovania a udržiavania životných šancí. Sociálny štát zostane naďalej spoluzodpovedným za zabezpečenie kvalifikačných a rekvalifikačných možností. Aj keď nemôže jednotlivcovi garantovať individuálne využitie jeho šancí, musí mu dať istotu druhej šance. To je dôležitý predpoklad budúcej politiky celkovej zamestnanosti.
Pre politiku účasti je dôležitá podmienka, že nielen štát, ale i súkromné subjekty sa budú môcť spolupodieľať na tvorbe vzdelávacieho systému. Už preto je potrebná spoločnosť šancí. Technický vývoj je sám osebe slepý k ekologickým a sociálnym otázkam, a tým aj k využívaniu šancí na inováciu, ako to dokumentuje napríklad energetická politika. Až cielená podpora tvorby solárnej energie ukáže šance, ktoré prinesie pre zamestnanosť a zmenu hodnotných orientácií. Už v týchto očakávaných zlomoch a zmenách sú individuálna sloboda, solidarita a spravodlivosť hodnotovými ideami a preferenciami budúcnosti, v ktorej univerzálnosť jazyka ľudských práv umožní sociálnodemokratickej politike výrazne formovať vývoj európskej civilizácie vo svetoobčianskom zmysle. Dokončenie v ďalšom čísle
