Nenaplnená Brandtova výzva
Strana zjednotenej ľavice so zodpovedajúcim programom zatiaľ na Slovensku žiaľ nejestvuje. Naopak, ľavica sa naďalej drobí, na jej existujúcich subjektoch sa neustále rodia nové výrastky, ktoré sa časom oddelia od materskej strany, prifarbia populistickými šminkami a v takejto maske sa im potom darí strhávať na seba časť sympatizantov.
Napriek tomu, že život takýchto subjektov býva obyčajne podenkový, majú pre náš politický život neblahý vplyv - sila ľavicového cítenia našich občanov vzrastajúca nepriamo úmerne s klesajúcou životnou úrovňou naďalej nemá adekvátne zhmotnenie v silnom parlamentnom zastúpení. Pritom je najvyšší čas, aby sa konečne aj u nás vytvorilo štandardné politické spektrum, aké existuje vo vyspelých demokraciách a aké očakáva svet i na našej politickej scéne. Teda silná ľavica, silná pravica a medzi nim slabší liberálny stred. Podľa viacerých náznakov sa dá usudzovať, že sa pravica začala zjednocovať. Tomuto procesu by malo automaticky odpovedať zoskupovanie ľavicových síl, avšak nič tomu nenasvedčuje.
Podstatne iná situácia by nastala, keby sa voličom predostrel fundovaný a zrozumiteľný program, dávajúci im nádej na lepší a dôstojnejší život, a keby sa pod garant jeho realizácie podpísala zjednotená ľavica. Prirodzene, v nej by existovali viaceré prúdy, odzrkadľujúce názorové rozdiely medzi jednotlivými subjektami. To však neznamená nemožnosť vytvorenia ľavicovej únie. Veď znakom každého väčšieho zoskupenia je jeho mnohoprúdová štruktúra, čo vidieť i vo väčších stranách na Západe a formovanie SDKÚ tiež naznačuje vznik takejto štruktúry.
Ako absolútne nezmieriteľný názorový rozpor sa obyčajne považuje rozdiel medzi radikálnymi marxistami (vyznávajúcimi ostrý triedny boj a diktatúru proletariátu) a liberálnejšími bernsteinovcami (uprednostňujúcimi zákonný a parlamentný spôsob boja). V podstate však ide iba o dve navzájom sa doplňujúce taktiky z arzenálu ľavice. Pritom žiadna z nich nemá absolútnu platnosť a len okolnosti určujú oprávnenosť použitia jednej či druhej. Ak sa sociálne nožnice otvárajú neustále viac a chudobní sa prepadávajú do čoraz väčšej biedy, potom je namieste taktika "Marx". Pri zatvárajúcich sa nožniciach zase platí taktika "Bernstein". Narážkou na to bol svojho času i medializovaný prvomájový výrok Jozefa Migaša z roku 1996, že u nás asi budeme musieť "zo špajzy vybrať a oprášiť Marxa".
Za každú cenu by sa naši ľavicoví politici mali usilovať o hľadanie cesty k sebe. Všetky matematické výpočty o tom, ako si jednotlivé prúdy rozdelia mandáty, by mali ustúpiť do pozadia. Willy Brandt nám pri návšteve Bratislavy v máji 1990 v neformálnej diskusii vyslovil svoju nádej, že sa v postkomunistických štátoch čoskoro zjednotí celá ľavica. V týchto krajinách sú vraj pre tento proces najlepšie podmienky. Potom bude nasledovať odstránenie rozštiepenia robotníckeho hnutia zapríčineného vznikom Tretej internacionálny aj v celosvetovom meradle. Žiaľ, doteraz sa Brandtova vízia ešte nezačala uskutočňovať.
