Moderný preklad stredovekej kroniky
Slovenská kultúrna verejnosť sa konečne dočkala úplného vydania, čiže slovenského prekladu s paralelným latinským textom, tzv. Anonymovej kroniky. Kniha vyšla na konci roku 2000 vo Vydavateľstve Rak Budmerice. Gesta Hungarorum anonymného notára kráľa Bela vznikli okolo roku 1200. Stoja na začiatku vývinového radu početných uhorských "kroník", aj keď tento názov nie úplne presne vystihuje charakter stredovekých textov, ktoré označuje.
Bez zbytočnej predpojatosti
Uhorské kroniky totiž zobrazujú príchod Maďarov do Podunajskej nížiny prispôsobený prebúdzajúcemu sa nacionálnemu cíteniu maďarskej šľachty. Z konfrontácie s historickými faktmi vyplýva, že ich nemožno prijímať jednoznačne ako historické dokumenty. Prejavuje sa v nich typická dobová tendenčnosť: fakty sa podriaďujú celkovej ideovej koncepcii diela.
Tvorca kroniky zobrazoval časovo rozsiahly a na udalosti bohatý materiál. Nemal však ešte novovekú predstavu historickej udalosti ani dejinnosti, a tak sa mu oboje rozpadlo na množstve výjavov z rozmanitých individuálnych príbehov. Text teda nezjednocuje ani historická chronológia, ani epická logika rozprávania, ale jednotný ideologický rámec. Tento však vyjadruje stav maďarského povedomia z čias autora kroniky, nie z čias odohrávania sa udalostí.
Toto by si mal uvedomiť aj dnešný čitateľ stredovekej kroniky, aby k textu pristupoval sine ira et studio, čiže bez zbytočnej predpojatosti a s vedomím, že číta text starý okolo 800 rokov. Je pravdou, že v mnohom mu pomôže, keď si prečíta odborne fundovaný úvod prekladateľa Vincenta Múcsku i jeho poznámky k edícii latinského textu a slovenskému prekladu.
Napĺňanie edičnej koncepcie
Preklad Anonymovej kroniky vyšiel ako tretí zväzok edičného radu vo Vydavateľstve Rak. Prvý a druhý zväzok majú však podobu výberu zo stredovekých kroník a legiend. Zjavná je tu teda tendencia prispôsobiť vydanie knihy aj prísnejším odborným kritériám, o čom svedčí aj "odvaha" vydať jeden celý text s jeho originálnou latinskou podobou i s podrobnými vysvetľujúcimi a doplňujúcimi poznámkami. Ostáva nám len veriť, že edičná koncepcia bude mať aj svoje ďalšie články, ktoré umožnia poznávať diela dávnej minulosti v ich úplnosti a originálnej autentickosti. Možno by stálo za pokus vrátiť sa aj k niektorým dielam z predchádzajúcich výberov. Máme konkrétne na pamäti Uhorskú kroniku Jána z Turca, ktorá predstavuje vrchol dobovej kronikárskej spisby druhej polovice 15. storočia.
Prekladateľ Anonymovej kroniky urobil z diela časovo, esteticky i názorovo vzdialeného zaujímavé čítanie. V texte, na rozdiel napríklad od českého prekladu z roku 1988, dopĺňa nevyhnutné slová a slovné spojenia, ktoré ho robia plynulejším a zrozumiteľnejším aj dnešnému čitateľovi, ktorý má špecifické nároky na zrozumiteľnosť textu. Čo však treba obzvlášť oceniť, robí to citlivo, so zmyslom pre zachovanie rozprávačskej a štylistickej patiny textu.
Ak prijmeme spôsob Anonymovho rozprávania, jeho štylistické "finesy", jeho dobovým spôsobom písania i vnímania textu podmienené opakovanie, keď si uvedomíme, že jeho snahou bolo väčšmi čitateľa pobaviť, než spoľahlivo informovať a poučiť, zároveň oceníme aj obrovskú prácu jeho editora a prekladateľa.
Orientáciu v texte uľahčuje mapa na rube prebalu knihy, ktorú pre čitateľov Anonymovej kroniky vytvoril v roku 1772 Maximilián Hell zo Štiavnických Baní.
Nie všetko bez chyby
Už v prvom zväzku edície (Kroniky stredovekého Slovenska, 1995) sa vyskytol nedostatok, ktorý sa zopakoval aj pri Anonymovej kronike. Sotva možno považovať za správne uvádzať meno prekladateľa, editora, prípadne autora úvodnej štúdie ako autora celého diela na prebale knihy i na knihe samotnej. Nevedno, či je to len prax Vydavateľstva Rak, alebo ide o "moderné" tendencie vo vydávaní kníh, ale vydavateľský úzus pri prekladoch i pri výberoch či antológiách nepozná prisudzovanie autorstva ich zostavovateľom (prekladateľom, editorom). Napríklad uhorské legendy a kroniky poznáme aj v českom výbere Legendy a kroniky koruny uherské, ale meno editora, autora štúdii a poznámok i mená oboch prekladateliek nájde pozorný čitateľ len v tiráži knihy, nie na titulnej strane.
Na záver stojí za povšimnutie jedna možno maličkosť, ktorá by sa však v diele s vysokými odbornými ambíciami nemala stať. Na strane 16 unikla pozornosti autora či redaktora chyba v datovaní panovania jednotlivých kráľov, čím sa Bela II. dostal časovo pred Belu I.
