Vládnu tu populistické smery

Aké je podľa vás súčasné postavenie ľavice na Slovensku? Dokáže sa na politickej scéne presadiť? - Ľavica, ktorá vie, o čo jej ide, by sa dokázala presadiť. Mám pocit, že dnešná slovenská ľavica je tam, kde je v súčasnosti francúzska pravica.
Počet zobrazení: 2163

Ivan Štefunko, predseda Mladej demokratickej ľavice (MDĽ)

Narodil sa 4. marca 1977 v Poprade. Po ukončení tamojšieho gymnázia študoval na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde založil Asociáciu frankofónnych študentov (EFPOLIT). Neskôr absolvoval ročný študijný pobyt na Inštitúte politických vied a štúdií v Paríži. V rokoch 1999 až do apríla 2001 bol viceprezidentom MDĽ, od apríla 2001 je jej predsedom. Na čele MDĽ aktívne spolupracuje najmä s neziskovými organizáciami a subjektami tretieho sektora zameranými na boj proti rasizmu, chudobe a intolerancii, za ľudské práva a trvalo udržateľný život.

Aké je podľa vás súčasné postavenie ľavice na Slovensku? Dokáže sa na politickej scéne presadiť?

- Ľavica, ktorá vie, o čo jej ide, by sa dokázala presadiť. Mám pocit, že dnešná slovenská ľavica je tam, kde je v súčasnosti francúzska pravica. Chýba jej jasný projekt do budúcnosti. Za posledných desať rokov mala veľmi málo projektov, sústredí sa - a možno aj preto stráca podporu mladých - na pozeranie do minulosti. Ľavica pritom musí v prvom rade zaručiť lepšiu budúcnosť a nie obhajovať minulosť.

Nestratila sa ľavicovosť súčasných ľavicových strán pôsobením v tejto vláde?

- V dnešnej vláde sa nemohla žiadna ľavicovosť vôbec presadiť. To bolo podľa mňa od začiatku jasné. Uspieť mohla jedine v tom, že sa tu zaručili štandardné demokratické podmienky. Ľavicové strany sa všade na svete sa usilujú prehlbovať demokraciu. Len na Slovensku sa to vníma tak, že demokratizácia či tretí sektor sú výsadami pravice. Demokratizácia ale je pritom vyslovene ľavicovou hodnotou, lebo práve tá umožní čo najširším vrstvám ľudí participovať na spravovaní vecí verejných. Bolo jasné, že táto vláda nemôže robiť veľké ľavicové projekty. Napríklad otázka ľudských práv v 60. - 70. rokoch bola otázkou nových progresívnych síl, ktoré sú teraz väčšinou v sociálnodemokratických alebo zelených stranách v strednej Európe. Pritom sa nechápe tak, či niekto môže voliť alebo nie, ale skôr napríklad v participácii žien vo verejnom živote. Nie je cesta "nasunúť" do politiky tridsať žien, avšak denno-denne presadzovať túto myšlienku. Ide teda o praktickú realizáciu. Ľavica na Slovensku zostáva len pri princípe a aj ten sa niekedy neaplikuje v praxi. A toto sa napríklad MDĽ podarilo. Štyri roky sme mali na čele ženu, a keď sa aj konštituuje nejaký orgán, tak sa na to podvedome prihliada. Slovenská ľavica dnes nie je integrátorom nových myšlienok.

Prečo si to myslíte?

- V štandardnej spoločnosti prinášala ľavica vždy nové veci. Pre terajších jej predstaviteľov na Slovensku však nie je nevyhnutnou prioritou budovať budúcnosť, ale skôr rehabilitovať minulosť. A to už nie je ľavica, ale konzervativizmus. Verejnosť za posledných desať rokov vníma, že novátormi boli pravičiari.

SDĽ má dvoch mladých podpredsedov, čo by mohlo byť určitou predzvesťou inovácie myšlienok. Neprichádzajú s novými riešeniami?

- Prichádzajú, ale je veľmi ťažké preraziť múr vnímania slovenských občanov, že práve ľavica predstavuje potenciál modernosti. Preto hovorím potenciál, lebo v skutočnosti sa dnes ľavica na Slovensku nie veľmi moderne vníma. Neprerážajú jej nové témy.

Ktoré?

- Nové témy neznamená zabudnúť na staré. Sú akousi nadstavbou starých. Často, keď niekomu spomeniem ekologickú tému alebo práva rôznych spoločenských menšín, odpovie mi, že najprv treba vyriešiť akútny sociálny nedostatok a potom sa venovať iným problémom. Som presvedčený, že ak zabezpečíme trvalo udržateľný rozvoj v našej spoločnosti, naše mamy nebudú umierať na rakovinu a každé druhé dieťa nebude mať pľúcnu chorobu, bude sa nám oveľa lepšie zamýšľať nad sociálnymi nerovnosťami. Nemyslím si, že to má mať nejakú postupnosť. Problémy treba riešiť paralelne.

Rozprávali ste o participácii žien vo verejnom živote. Znamená to, že ste za určenie kvót počtu žien v tejto oblasti?

- Kvóty sú potrebné na prebúranie určitých predsudkov. Pozitívna diskriminácia je strednodobý spôsob ako zabezpečiť žiadaný výsledok. Príklad beriem zo Švédska, čo je veľmi puritánska krajina a v minulosti tam ženy nemali na ružiach ustlaté. Sociálnodemokratická vláda postupne objavovala, že ak chceme presadzovať rovnosť do dôsledkov, mali by sme sa zamýšľať nad tým, prečo aj ženy nespravujú túto spoločnosť. V niektorých oblastiach preto zabezpečili kvóty. Teraz sú kvóty zrušené a vo švédskej vláde pracuje desať žien a desať mužov, parlament je rozdelený na polovicu. Niektorí ľavičiari môžu namietať, že chcem obnovovať to, čo bolo za komunistov - miestečko pre murára, dojičky. Nie je to pravda. Nechcem, aby sa presne špecifikovalo, akí ľudia by mali byť v parlamente, lebo to koniec - koncov už nie je demokracia. Ženy predsa nie sú menej múdre alebo schopné. Povinnosťou ľavičiara, ktorý ide do dôsledkov, je zamyslieť sa nad tým, prečo pretrváva taký stav a usilovať sa mu zabrániť. Nejde pritom o dojičku či murára, ale o to, že určitá časť spoločnosti, ktorá je nejakým spôsobom odlíšená, napríklad ženy alebo menšiny, majú svoje špecifické potreby. Samozrejme - ak tie potreby nevedia obhajovať, tak ich nedosiahnu.

Ste teda aj za kvóty pre mladých ľudí?

- Nie. Mladý človek je ten, ktorý je v skutočnosti predurčený, aby to o desať až pätnásť rokov prebral. Nemal by mať žiadne zábrany. Jedine, ak by žil v spoločnosti vyslovene starých, kde by boli nejaké legislatívne alebo spoločenské zábrany. V niektorých krajinách tomu tak bolo, ale nie na Slovensku. Tu majú mladí toľko príležitostí uplatniť sa ako málokde inde. Myslím v profesionálnej oblasti. V máloktorých krajinách je napríklad toľko mladých novinárov. Keď som svojim bývalým spolužiakom v zahraničí rozprával, že mám kamaráta, ktorý má 25 rokov a robí niekde riaditeľa, povedali mi, že u nich by to nebolo možné. Napríklad vo Francúzsku by bolo nepredstaviteľné, aby nie dvaja, ale aspoň jeden podpredseda strany mal menej ako 35 rokov. Oni nazývajú mladými štyridsiatnikov. Nemyslím si, že je to dobré. Trend je totiž taký, že mladí ľudia dozrievajú skôr a majú iný pohľad na svet. Mladí v súčinnosti so "starými" by mali skôr hľadať kompromis medzi skúsenosťami a ideálmi. Človek, ktorý je ustálený, má rodinu, väčšinou nechce niečo meniť, lebo mu už chýba potrebný nadhľad. Práve mladí by mali do našej politiky prinášať mladé myslenie. V tom som sklamaný z mladej politickej elity na Slovensku. Neprináša mladosť. Nemyslím v tom, že by mala zavádzať diskotéky. Ale nie sú tu žiadne nové iniciatívy napríklad zo zahraničia.

V čom vidíte príčinu tohto stavu?

- Možno teraz počas rozhovoru mením názor na spomínané kvóty. Na Slovensku, ak sa chce mladý dostať do politiky, má tri možnosti: uspieť v inej oblasti, vyšliapať si chodník pri nejakom politikovi, alebo od štrnástich rokov chodiť po straníckych akciách. Ale to už nie je mladý človek, pretože stratí nadhľad a nevie, čo je inovácia. Ak by som mal dať ešte jeden prívlastok ľavici - je to o inovácii. Potláčanie bariéry, čo robiť pre tú spoločnosť ďalej, tvoriť projekty. To je rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Ľavica sa v prvom rade usiluje myslieť na budúcnosť, zatiaľ čo pravica žije z ruky do úst a na niektoré problémy reaguje veľmi jednoduchými riešeniami. Tie nikdy nie sú komplexné a nehľadia do budúcnosti. Robert Fico navrhuje veľmi jednoduché riešenia na zložité problémy, a tie môžu založiť predpoklady rasovej nenávisti, sektárstva alebo rôznych iných faktorov. V skutočnosti na Slovensku nevládne ani pravica, ani ľavica, ale skôr rozličné populistické smery, ktoré sa často chcú zaškatuľkovať do ideologických obalov.

Spomínali ste, že ľavica urobila v tejto vláde dosť. V čom?

- To sú moje neustále hádky s ľavicovými politikmi. Pýtam sa ich, čo urobili a oni mi začnú menovať mnoho vecí. To všetko je chvályhodné a keby sa tomu dal nejaký marketingový obal, dalo by sa to dobre predať. Problém je v tom, že sa to nerobí ako jeden súhrn, plán. Ľudia, voliči budú mať pocit, že ak sa aj niečo dobré urobí, je to nejaká nesúrodá aktivita na základe denných popudov daného politika. Keď Brigita Schmögnerová navrhne daňovú reformu, neprezentuje to ako pokrok v sprehľadnení platenia daní, ale ako svoju bežnú agendu. Ak sa ale pravica snaží u nás robiť nejakú reformu, vie tomu pripraviť potrebný marketing, vysvetľuje, prečo to treba urobiť.

Čiže ide o problém presadzovania a medializácie?

- To by som netvrdil. Mám pocit, že ľavica nebola na vládnutie dostatočne pripravená a teraz sa už len zachraňuje. Nejde o realizáciu nejakého konkrétneho projektu. Myslím, že mohla urobiť viac. Nie tým, že by sa viac usilovala, ale tým, že by si to dopredu premyslela. Najsmutnejšie ale je, že teraz akoby celá slovenská ľavica znova nepremýšľala nad ďalším programom.

Znamená to, že za jej neúspech môže slabé plánovanie?

- SDĽ neuspela v spoločnosti nielen preto, že nemala dostatočný projekt. Druhou príčinou je, že ľudia, ktorí v nej dnes sú, nevedia kooperovať. Členovia vlády za SDĽ vidia problém inak ako republikový výbor. Ten zase nemá efektívnu možnosť zaviazať k niečomu ministrov alebo poslancov. To pôsobí strašne nedôveryhodne. A tí, ktorí prispievali k tomu, aby sa tu ľavica pokladala za rozhádanú stranu, sa budú musieť najbližších desať až pätnásť rokov ospravedlňovať svojim deťom i politickým nástupcom, že dovolili, aby populisti rozvracali túto krajinu. Rovnako je to teraz vo Veľkej Británii. Tony Blair sa ospravedlňuje práve za to, že boli osemnásť rokov rozhádaní a nedokázali vytvoriť projekt spoločnosti. Pritom Labour Party bola rozhádaná na základe koncepcie a myšlienok, SDĽ na základe osôb.

A ďalšie chyby politiky SDĽ?

- Istá skupina ľudí v SDĽ tvrdí, že chyba spočíva v tom, že nemá známe tváre a dobrú mediálnu politiku. Samozrejme, toto je potrebné pre volebný úspech, tvorbu kampane. Lenže, treba sa zamyslieť, či pre fungovanie politickej strany v slovenskej spoločnosti netreba aj vedieť, ako na to. Dobrú mediálnu politiku nie je totiž až také ťažké robiť, pokiaľ máte zázemie, peniaze, komunikujete s novinármi. Ide však i o to, či vaše návrhy budú novinári akceptovať, ak ste v minulosti robili niečo nedôveryhodné a či vašim sľubom ľudia uveria, ak ste už predtým nejaké nesplnili. Nejde tu len o atraktívne tváre, ale aj o obsah. V MDĽ sme sa dohodli, že podporíme toho kandidáta na funkciu predsedu SDĽ, ktorý bude mať jasnú obsahovú víziu ako ďalej nielen so stranou, ale najmä s touto krajinou. Ak bude ktosi kandidovať a povie, že chce byť mediálne atraktívny a nositeľom modernosti SDĽ, to nás tak veľmi nezaujíma.

Je kandidátom, ktorého by ste podporili Pavel Koncoš?

- Pavel Koncoš zatiaľ neprezentoval nijaký projekt. Viem ale, že je viacero skupín, ktoré v SDĽ začali pracovať. Sú tam však aj také, ktoré majú veľké ambície, no nerobia nič pokiaľ ide o programovú prípravu. Pritom nemyslím nejaký chabý text, ale skutočné riešenia, ktoré sú niečím podchytené.

Ste za spájanie ľavice, najmä SDĽ a SDSS?

- Samozrejme.

Prečo? Myslíte si, že to súčasnej ľavici pomôže?

- Nepomôže to percentuálne, technicky, finančne, ani iným spôsobom. Je ale nenormálne, aby existovali dve strany tej istej politickej orientácie bez toho, aby za posledných jedenásť rokov bližšie nekoordinovali svoje kroky - ak teda nerátam Spoločnú voľbu. Som za to a myslím si, že v integrácii ľavicových strán treba ísť ešte ďalej. Na Slovensku existuje mnoho kvázi ľavicových minizoskupení, ktoré absolútne nevieme integrovať pod jeden obal. Ide o intelektuálne kluby a mnohých z ich členov som sa už pýtal, prečo nie sú aktívni v SDĽ či vôbec v politike. Odpovedajú mi, že po prvé nevedia, či by SDĽ mala o nich záujem. Po druhé, nesúhlasia napríklad s politikou tejto strany. Nie s ľuďmi, ktorí sú tam, nie s ideovou orientáciou, ale s tým, čo dnes robia. Myslím si, že SDĽ bude ešte dlho vysvetľovať, prečo sa na činnosti tejto vlády zúčastnila. Na druhej strane, ak sa chcela zachovať zodpovedne, nemala inú možnosť.

Robia sa nejaké aktivity v súvislosti so spomínanou integráciou?

- Dnešné vedenie SDSS je veľmi mladé, ambiciózne a myslím, že si uvedomuje potrebu integrácie ľavicových síl. Chce však niečo dokázať samo. Myslím, že sa im to zatiaľ nedarí. Nie preto, že by na to nemali z intelektuálneho hľadiska, no na Slovensku sa nedá spraviť politika len marketingom či personálnym zemetrasením.

Ako vidíte budúcnosť ľavice na Slovensku?

- Ľavica musí najmä spraviť niečo vo svojej myšlienkovej podstate. Keď sa jej podarí inovovať jej politické témy, som presvedčený, že bude jednou z vedúcich politických síl v tejto krajine. Potom musia medzi budúcimi lídrami zavládnuť vľúdnejšie a kooperatívnejšie vzťahy. Vyžaduje si to ale ich uvedomelosť a hlavne vôľu .

Aká je spolupráca MDĽ a SDĽ?

- Najskôr treba povedať, že MDĽ nie je platená zo strany SDĽ, ale má samostatný rozpočet. Sme jednou zo 120 mládežníckych organizácií, ktoré sú financované z rozpočtu ministerstva školstva. Finančne sme teda od SDĽ nezávislí. Samozrejme, existuje tu určitá, napríklad technická pomoc. Vrátim sa však k otázke. V tomto smere, ale aj v obsahovom, je spolupráca veľmi dobrá. MDĽ mala v poslednom čase veľa príležitostí sa zúčastniť na tvorbe programového dokumentu. Škoda, že sa spolupráca realizuje tak dobre práve v období, keď ľavica nemá na ružiach ustlaté.

S hosŤom SLOVA sa zhovárala Jana Matúšová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984