Variácie Tretej cesty

Štúdium ideológií, rovnako ako analýza politických osobností, zostáva akosi na okraji záujmu slovenských a českých politológov. Napriek tomu, že niektorí autori hovoria o rozmachu pravicového populizmu, extrémizmu, prípadne o postfašizme v západnej Európe, alebo o tom, že proti tradičnej konzervatívnej pravici, liberálnym a sociálnodemokratickým silám sa formuje široké hnutie ľudového odporu, ktoré údajne ako jediné môže prerásť do pokusu o skutočnú alternatívu voči súčasnému vývoju spoločnosti.

Ak sú tu prítomné takéto fenomény, tak nepochybne naznačujú krízu doterajších dominantných ideológií. Nedostatočná pozornosť politológov voči zmenám v hodnotových sústavách občanov a politikov je tu napriek tomu, že európska sociálna demokracia (SD) ohlásila zásadnú reformu svojej ideológie, o ktorej viacerí hovoria, že ide skôr o radikálne opustenie ako pokračovanie SD. Zmena tejto ideológie je najznámejšia pod názvom Tretia cesta.

Začalo sa to Piom XII.

Tento výraz existuje najmenej od čias, keď pápež Pius XII. vyzval na konci 19. storočia na hľadanie tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom. Toto slovné spojenie sa začalo výraznejšie presadzovať v žurnalistike i v odbornej literatúre od konca minulého storočia, osobitne po volebnom víťazstve britských labouristov, ako aj ďalších ľavicových strán v Európe. Termín Tretia cesta nemá v súčasnosti jednoznačný, univerzálne akceptovaný obsah. Prebieha diskusia, či je naozaj treťou cestou, teda či je niečím zásadne novým, alebo či ide len o tradičnú SD prispôsobenú novým podmienkam.

Na Slovensku sa v podstate nerozbehla odborná diskusia o politike ľavice v súčasnosti, ak nepočítame istý pokus o definíciu socialistickej, resp. ľavicovej politiky v SLOVE na jar roku 2000 a niekoľko článkov publikovaných v tomto týždenníku počas tohto roka. Až ministerka financií Brigita Schmögnerová prišla s dôkladnejšou úvahou o novej politike ľavice v slovenských podmienkach, pričom sa inšpirovala známym britským sociológom Anthonym Giddensom, ktorý rehabilitoval pojem Tretia cesta.

Na Slovensku je pritom ľavica v hlbokej kríze. Aj to je dôvod, a vari ten hlavný, prečo u nás neustále dominujú ideologicky amorfné a pragmatické, politologicky ťažko zaraditeľné zoskupenia obviňované z populizmu, alebo široké koalície, ktoré, nevyhnutne, takisto uplatňujú politiku pragmatizmu. Takýto prístup nevedie k dobrým výsledkom, ba dokonca v mnohých smeroch k horším ako v prípade prvej skupiny politických strán. Je to tak preto, lebo, ako napísal profesor ekonómie László Csaba, pragmatické prístupy odrážajú veľmi krátkodobé a úzko zamerané záujmy rozličných druhov, alebo parafrázujú neudržateľné utopické ilúzie, napríklad udržanie existujúcej úrovne verejnoprospešných služieb pri súčasnom znižovaní daní. V konečnom dôsledku pragmatický postoj hrozí rizikom straty orientácie a prispôsobenia sa v zásade nezreformovanému status quo. Preto je dôležité analyticky zhodnotiť možnosti obrody sociálnodemokratickej politiky na Slovensku cez prizmu skúseností zo zahraničia.

Neúspech populistických vodcov

Výraz Tretia cesta mal až donedávna po prevažne negatívnych skúsenostiach zlú povesť. O "tretiu cestu" v ekonomike a politike sa pokúsili dvaja pravdepodobne najznámejší populisti druhej polovice 20. storočia - argentínsky prezident Juan Domingo Perón a grécky premiér Andreas Papandreou. Obaja politici napriek čiastkovým prvotným úspechom v konečnom dôsledku zlyhali. Príčiny neúspechu populistickej ekonomickej politiky sú v zásade tie isté: priveľmi expanzívna fiškálna a úverová politika spolu s nadhodnotenou menou v záujme urýchlenia rozvoja, reštrukturalizácie hospodárstva a úsilie o rozdelenie blahobytu medzi čo najširšie vrstvy. Populistickí politici odmietajú varovania ohľadom existujúcich domácich a medzinárodných ekonomických obmedzení.

Číňania sa pokúšajú o tretiu cestu tým spôsobom, že aspoň na určité obdobie uplatňujú kombináciu svojej verzie komunizmu s postupným uplatňovaním trhových prvkov v ekonomike. Ak sa dá odhliadnuť od masakry na Námestí nebeského pokoja v lete roku 1989, tak sa dá povedať, že ich experiment bol až doteraz prekvapujúco úspešný. Jeho koniec je ešte otvorený. Podobne úspešný je singapurský model demokraticky opakovane zvolenej vlády, ktorá zaručuje prosperitu a bezpečnosť na úkor istých obmedzení občianskych práv a slobôd. Vo Veľkej Británii existuje strana Third Way, ktorej politické zámery sa zameriavajú na decentralizáciu moci prostredníctvom ústavnej reformy a vytvorení spoločnosti, v ktorej by sa bohatstvo rovnomernejšie rozdeľovalo. Táto strana hľadá skutočnú tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom, pričom odmieta koncept Tretej cesty premiéra Tonyho Blaira ako nedostatočný. Jej postavenie v britskej spoločnosti je však okrajové.

Stará ľavica a Nová pravica

Súčasná Tretia cesta nie je to isté ako tretia cesta SD v medzivojnovom období, ktorá vo viacerých európskych štátoch úspešne presadzovala štátne zásahy do ekonomiky a protokeynesiánske podporné programy na zmiernenie hospodárskej krízy. Na rozdiel od ortodoxných marxistov a klasických liberálov, ktorí hlásali pasivitu a ekonomický determinizmus, vtedy nová politika SD použila štát na skrotenie sily kapitalizmu. Terajšia sociálnodemokratická Tretia cesta nie je to isté ani ako Nová ľavica, ktorá predstavovala neomarxistické hnutie v 60. rokoch a viac slovne ako v praxi presadzovala libertariánsky socializmus. V našej histórii sme zaznamenali intelektuálny pokus o tretiu cestu v ekonomike počas Pražskej jari roku 1968. Dnešná Tretia cesta je odpoveďou ľavice na výzvu Novej pravice, čo je označenie pre široké ideologické hnutie asociované s konzervatívnym obrodením zo 70. a 80. rokov. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patril prezident USA Ronald Reagan, britská premiérka Margaret Thatcherová a s istým oneskorením postkomunistický český predseda vlády Václav Klaus.

Nevyhnutnosť zásadnej zmeny

Koncept Tretej cesty má iba veľmi málo spoločného so spomínanými historickými či súčasnými prípadmi "tretej cesty". V princípe neexistuje ani jednotná európska sociálnodemokratická verzia Tretej cesty. Spoločné je asi len zdôrazňovanie významu sociálne spravodlivej spoločnosti. Rozdiely sú najmä v chápaní ako ju dosiahnuť. Tento historický cieľ SD zostáva, no vplyvom zmien v spoločnosti a ekonomike sa menia cesty k jeho dosiahnutiu. Nevyhnutnosť zásadnej zmeny sociálnodemokratickej politiky vyplýva podľa analýzy nemeckej SPD:

• zo zmien v ekonomických podmienkach posledných dvoch a najmä v ostatnom desaťročí, čo zásadne obmedzuje možnosti národných vlád,
• z krízy financovania sociálnych vymožeností zo štátneho rozpočtu,
• z potreby odstránenia "vnútorných zábran sociálneho štátu", ktorá vychádza zo skúsenosti, že finančná pomoc štátu ľuďom v núdzi často nie je najlepšie riešenie, ale lepšie riešenie je solidárna spolupráca s inými ľuďmi, súkromnými a štátnymi organizáciami,
• z potreby nájsť novú rovnováhu medzi štátom a občianskou spoločnosťou,
• z prechodu k spoločnosti znalostí a informácií,
• z potreby získať voličov z rozličných skupín, vrátane nových profesií a žien,
• zo zmeny v chápaní politiky a možností jej presadzovania.

Moderné základy, ako i samotná renesancia pojmu Third Way, vyšli z Demokratickej strany (USA), tzv. New Democrats. V Európe sa táto filozofia etablovala najmä vďaka analýzam A. Giddensa, sociológa, analytika a poradcu T. Blaira. Jeho citovaná publikácia iniciovala labouristov k transformácii na New Labour. Malú knihu vydali od roku 1998 minimálne v deviatich dotlačiach! Autor zdôrazňuje štyri princípy: zahrnutie, vylúčenie, práca a blaho práce. Rovnosť definuje ako spoločenské zahrnutie, nerovnosť ako spoločenské vylúčenie. Zahrnutie v tomto kontexte znamená formálne a reálne priznanie občianskych a politických práv, na ktoré má právo každý člen spoločnosti. Reálne priznanie týchto práv vo veľkej miere vyžaduje vytváranie rovnakých príležitostí. Zahrnutie konkrétne znamená najmä zabezpečenie prístupu k vzdelaniu a práci. Giddens tvrdí, že sociálne vymoženosti nemôžu tento prístup nahradiť.

Práca, a nie sociálne dávky

Vylúčenie znamená dobrovoľné vylúčenie "horných desaťtisíc" a väčšinou nedobrovoľné vylúčenie ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Na rozdiel od doterajšej politiky SD sa má vylúčenie riešiť umožnením ľuďom pracovať, a nie sociálnymi dávkami. Zapojenie do práce sa má riešiť zvýšením kvalifikácie a schopností vylúčených, čo zvyšuje úlohu štátu aj jednotlivcov, ale i súkromného sektoru. Štát sa mení zo sociálneho na sociálne investujúci štát. Princíp "blaho práce" (welfare to work) znamená, že sa štát musí v prvom rade starať o reintegráciu vylúčených do pracovného trhu a nesmie pôsobiť opačne.

V Nemecku sa princípy Tretej cesty objavili po víťazstve SPD vo voľbách 1998, keď ich kancelár Gerhard Schröder predstavil verejnosti pod názvom Nový stred. Spolu s T. Blairom prezentoval svoje programové tézy v dokumente Europe the Third Way v júni 1999. Ako obaja napísali, jadrom Tretej cesty súčasných ľavicových strán je uznanie "potreby novej rovnováhy medzi dynamikou hospodárstva na jednej strane a sociálnou spravodlivosťou na strane druhej, pričom základné princípy sociálnej demokracie - sociálna spravodlivosť, sloboda, rovnosť príležitostí, solidarita a zodpovednosť za druhých - sú časovo neobmedzené a musia ostať zachované". Dilemu, ktorá vzniká, vyjadrili Schröderove a Blairove slová: "Chceme trhové hospodárstvo, a nie trhovú spoločnosť, teda nie liberalizáciu za cenu porušenia základných sociálnych princípov."

Inými slovami, Tretia cesta znamená významný ústup od ideológie "starej" SD - najmä v postoji k liberalizácii ekonomiky vzhľadom na zásadné zmeny v spoločnosti, ktoré sú odrazom transformačných schopností kapitalistickej ekonomiky, a súčasne vzhľadom na nemožnosť štátu saturovať všetky rastúce a čoraz nákladnejšie požiadavky občanov. Nová doba prináša nové trendy. Mení sa spoločnosť, politika a životný štýl občanov. Podľa Michaela Jacobsa nové trendy predstavujú individualizáciu, nerovnosť a spoločenskú fragmentáciu, chýbajúcu dôveru vo vlády, ekonomický internacionalizmus a úpadok životného prostredia.

Kríza tradičnej politiky

Geoff Mulgan tiež tvrdí, že ide o krízu tradičnej politiky, a nielen o krízu ľavice. Ide o zmenu dvestoročnej dichotómie ľavica-pravica, pokrok a reakcia. Mulgan je presvedčený, že "industriálna logika" SD-hnutia sa stala zastaralou v nových podmienkach. Spotreba začala dominovať nad výrobou, a to nielen v rámci ekonomiky, ale aj v kultúre. Podnikateľské subjekty sa zmenili na fragmentovanejšie a pružnejšie firmy. Nastal ústup ľudí do privátnej sféry či do menších organizačných foriem. A najmä, informácie sa stali hnacou silou, no nie ako centrálna jednotka, ale ako čosi, čo sa nachádza všade v spoločnosti. V 80. rokoch minulého storočia výsledný intelektuálno-ideologický zmätok a úpadok vyústili do porážky SD-strán. Ale ani pravicové vlády vedené ideológiou neoliberalizmu nezvládli potrebnú reformu bez otrasov spoločnosti. Podľa Milibanda, desaťročie liečenia pravicou výrazne znížilo jej príťažlivosť.

Ľavica, poučená krízami, tvrdí Mulgan, znovu objavila svoje predindustriálne hodnoty, svoje spoločné dedičstvo s hnutiami orientovanými na spoluprácu a rovnosť. Umožnil to aj pád komunizmu, a teda strachu, že komunizmus naozaj reprezentuje podstatu SD dovedenej do logického konca. Preto, podľa Mulgana, by sa moderná SD mala chápať ako prejav alebo odraz oveľa starších tradícií. Znamená to návrat etiky namiesto historických netolerantných ideológií, teda odmietnutie antimorálneho, vo svojej podstate hyperracionálneho socializmu. Mení sa doterajšia politika, ktorá zdôrazňovala triedne záujmy, úlohu národného štátu a vychádzala z univerzálnych ideológií. Demokracia sa pritom stala sekulárnou verziou kresťanskej ideológie, nahradzujúc vôľu boha vôľou človeka, ktorý sa stal vlastným tvorcom. Prichádza čosi, čo nahrádza Novú ľavicu i "starú" sociálnu demokraciu a ponúka alternatívu Novej pravici.

Alternatívne pohľady

Andrew Gamble a Gavin Kelly (Political Economy Research Centre, University of Sheffield) ponúkli tri pohľady na možné koncepty modernej Tretej cesty:

• Ide o strednú cestu medzi dvoma možnými alternatívami, napríklad medzi systémami ekonomickej a spoločenskej organizácie (kapitalizmus a socializmus), princípami prerozdeľovania zdrojov (trh a štát), modelmi kapitalizmu (USA verzus Európa), alebo ideológiami (Stará ľavica a Nová pravica).
• Tretia cesta by nemohla byť nič viac ako prehodnotená SD, ktorá ponúka jasnú alternatívu neoliberálnym projektom z 80. rokov prostredníctvom aktuálneho uplatnenia princípov SD na súčasné podmienky (David Marquand, Mansfield College, Oxford).
• Mohla by znamenať signál k vytvoreniu nového a heterogénneho prepojenia ideí, ktoré uznávajú, že nastal ostrý zvrat v politickej kontinuite. To môže znamenať, že mnohé bývalé politické istoty už zastarali. To si myslí napríklad prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť Eduard Chmelár, podľa ktorého "je jasné, že to, čo sa prezentuje ako Nová ľavica, nie je nič iné, ako ústup z klasických socialistických pozícií a rezignácia na historické ciele ľavicového hnutia smerom k modifikovanej forme politického a ekonomického liberalizmu". Ak berieme do úvahy socialistické hnutie, tak autor môže mať pravdu. Lenže ak berieme do úvahy SD-hnutie, tak Chmelárova kritika ide akosi mimo, pretože zostáva základný cieľ - sociálne spravodlivá spoločnosť.

Príležitosť pre všetkých...

Väčšina analytikov pravdepodobne bude súhlasiť, že Tretia cesta podľa Blaira a Schrödera prestavuje kombináciu najmä druhého a čiastočne tretieho variantu. Preto má čiastočne pravdu Ehrke, podľa ktorého "Tretia cesta je buď prvá alebo druhá". Čiastočne preto, lebo ide o takú zásadnú zmenu kurzu, že stará SD je naozaj "stará", no nejde o tretiu cestu v zmysle hľadania úplne novej alternatívy kapitalizmu a socializmu. Stuart White tiež oprávnene tvrdí, že za konceptom Tretej cesty sa takmer určite neskrýva žiadna veľká myšlienka, ako to bolo pri predchádzajúcich ideológiách. To je síce pravda, ale napriek tomu tento koncept predstavuje dôležitú reakciu na zásadne zmenené spoločensko-politické podmienky.

Politiku Tretej cesty sa usilujú alebo plánujú uplatniť viaceré politické strany v Európe. Okrem trhovo orientovanej New Labour vo Veľkej Británii je to konsenzuálne orientovaná Strana práce v Holandsku, etatisticky orientovaná Socialistická strana vo Francúzsku a reformovaná sociálna demokracia štátu blahobytu vo Švédsku. Členovia americkej Demokratickej strany, stúpenci Tretej cesty, sa držia hesla: Príležitosť pre všetkých, zodpovednosť všetkých a spoločnosť všetkých. Ide, samozrejme, o zjednodušenia v podstate komplexnejších predstáv, ktoré nevylučujú akceptovanie vyzdvihnutých prvkov inými stranami, tiež stúpencami Tretej cesty.

Britský a nemecký variant

Podľa analýzy Juliana Le Granda, politika súčasnej britskej labouristickej vlády sa riadi štyrmi princípmi: spoločenstvo, zodpovednosť za seba a voči druhým a príležitosť. Zdá sa teda, že tieto termíny naozaj nahrádzajú vyše dvestoročné ideály európskej civilizácie - sloboda, rovnosť a bratstvo. V praxi to znamená hľadanie ciest k zabezpečeniu kvality života, väčšieho ocenenia demokracie a uvedomenie si zodpovednosti politikov voči spoločnosti, rozdelenie zodpovednosti medzi štát, spoločnosť a jednotlivcov, ako i túžba po väčšom zahrnutí do spoločnosti. Ak by sme sa však pokúšali kompletne presadiť takúto politiku, narazili by sme na problémy vyplývajúce z rozporov medzi jednotlivými princípmi. Podľa Granda, takto chápaná Tretia cesta je naozaj odlišná od neoliberalizmu i od tradičnej SD. Na rozdiel od neoliberalizmu nie je libertariánska. Ak sa niečím vyznačuje, tak skôr autoritárstvom. Na rozdiel od SD nie je egalitárska.

Britská vláda sa usiluje o presadenie sociálnej spravodlivosti, ale takej, ktorá sa opiera o zabezpečenie minimálnych štandardov a rovnosť príležitostí, a nie o redistribúciu a rovnosť výsledkov. V praxi sa potom riadi pragmatizmom. Teda najlepšou metódou je tá, ktorá najpravdepodobnejšie presadí hodnoty spoločenstva a zodpovednosti voči sebe a druhým. No pragmatizmus samotný nemôže definovať vládny program. Ciele sa musia stanoviť a rozhodnutia sa musia prijať. To je možno dôvod, prečo Blundell označuje politiku Blairovho kabinetu za zvláštnu zmes autoritárskeho zasahovania a slobody pre podnikateľov. Iný pohľad na politiku New Labour priniesla Sullyová. Podľa týchto analýz existujú jej štyri základné ciele a hodnoty: dynamická ekonomika slúžiacia verejnému záujmu, spravodlivá spoločnosť, ktorá hodnotí svoju silu podľa podmienok slabých, ako aj silných, otvorená demokracia, v ktorej rozhodnutia sa prijímajú do čo najväčšej možnej miery na čo najnižšej úrovni a zdravé životné prostredie.

Nemecká SPD prehodnocuje koncept "sociálnej spravodlivosti" a na diskusiu ponúkla koncept "politiky sociálnej demokracie v čase globalizácie". Striedavo sa v ňom používa termín Tretia cesta a Nový stred, prípadne Nová politika. Konštatuje v ňom, že existuje viacero modelov tretej cesty, vzhľadom na miestne a historické podmienky, no súčasne je tu možnosť vzájomného poučenia sa. Za kľúčové tézy novej SD označuje schopnosť hospodárskej konkurencie na medzinárodných trhoch, ekologicky orientované hospodárstvo a sociálnu spravodlivosť.

Giddens upozorňuje na päť otázok, na ktoré sa musí nájsť odpoveď, ak chceme definovať spoločnú agendu sociálnodemokratickej politiky. Po prvé, čo je to a aké dôsledky prináša globalizáca? Po druhé, v akom zmysle sa stávajú moderné spoločnosti viac individualistické? Po tretie, má alebo nemá zmysel tradičné delenie na ľavicu a pravicu? Po štvrté, posúva sa politika preč od tradičných mechanizmov demokracií? Po piate, do akej miery zahrnúť ekologické témy do SD-politiky? Na tieto otázky sa Giddens usiluje nájsť odpoveď v knihe The Third Way, Renewal of Social Democracy.

Spoločné črty

Ak chceme zovšeobecniť spoločné črty rôznorodých súčasných tretích ciest SD, tak, podľa profesora ekonómie na Stanfordovej univerzite a bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Josepha Stiglitza, nachádzame tieto spoločné body: vyrovnaný prístup k vláde a trhom, ktoré sú dôležité a vzájomne sa dopĺňajú, uplatnenie správneho a fungujúceho regulačného rámca trhov zo strany vlád, zdokonaľovanie metód a postupov na zvýšenie výkonnosti, účinnosti a akcieschopnosti vládnych agentúr a úsilie o rovnosť.

Ideológia Tretej cesty je teda podstatnou zmenou vyše storočnej ideológie SD, ktorá sa výrazne odchyľuje od doterajších spôsobov riešenia spoločenských a ekonomických problémov uplatnením nových politík. Súčasne si však zachováva základný cieľ - úsilie o sociálne spravodlivú spoločnosť. Tretia cesta európskych SD preto výrazne prehodnocuje ideologickú paradigmu, ktorá reaguje na zmenené vonkajšie podmienky a osobitne na rýchlejšiu schopnosť pravice sa im prispôsobiť. Napriek významným zmenám v ideológii a praktickej politike, Tretia cesta nie je v skutočnosti ideológiou tretej cesty medzi kapitalizmom a komunizmom ako politicko-ekonomickými systémami, ale len zásadne modifikovanou sociálnou demokraciou, ktorá sa rozhodla modernizovať svoju ideológiu a politiku. Napriek tomu, že v praxi ide o rôznorodé politiky Tretej cesty, môžeme hovoriť o novom fenoméne SD-ideológie, keďže ani stúpenci neoliberálnej ideológie neuplatňujú úplne rovnaké politiky.

Nie všetky projekty rozličných tretích ciest sa realizujú v plnom rozsahu alebo bez problémov. To je však prirodzené, pretože žiadna ideológia nie je úplne konzistentná a prax núti k modifikácii ideálov. Rôzne variácie tretích ciest skrývajú v sebe okrem pozitív aj neriešené otázky. Napriek týmto výhradám sa zdá byť jasné, že viaceré SD strany Európy boli schopné úspešne čeliť výzvam doby. Otázka je, či toho budú schopné aj české a najmä slovenské ľavicové politické subjekty.