Jazdci formule Pegas
Symbolicky cez celú republiku, od hraníc s Rakúskom takmer až po hranice s Ukrajinou, viedla na prelome augusta a septembra cesta našej redakčnej výpravy autom za mladou poéziou a prózou. Cieľom bola dedinka Rokytov pri Humennom, kde sa v tamojšej škole v prírode zišlo 40 chlapcov a dievčat, ktorí si aj v dnešných uponáhľaných časoch našli čas na čítanie básní a poviedok, ba sami sa pustili do písania.
Na "konci sveta", takmer na kraji ospalej dedinky, nás privítalo ticho a vôňa. Celé osadenstvo podlhovastej jednoposchodovej, no pomerne rozsiahlej budovy bolo totiž v jedinej miestnosti - v jedálni. Bol čas obeda. Dobrého, ako sme mali možnosť ochutnať. Ostatne, na nástenke v blízkosti jedálne bolo pripevnených aj niekoľko detskými rukami písaných básničiek oceňujúcich miestnu stravu a šikovnosť i ochotu kuchárok.
Chvíľka spomienok
Kým sme sa s básnikom Vojtechom Kondrótom zložili do pridelenej izby s nápisom Izolačka a porozprávali sa s "pedagogickým dozorom" o príprave podvečerného programu spojeného s vyhlasovaním víťazov v jednotlivých kategóriách, budova sa sčasti vyprázdnila. "Na druhom konci dediny pri rieke je hať, určite šli tam, k vode," odporúčal mi iniciátor a realizátor celého projektu Martin Štunda. Nechcel som rušiť mladých ľudí vo chvíľach oddychu a dal som sa do reči so spolubývajúcim. Vojtech Kondrót je zhovorčivý. Debatujeme o programe, pozeráme si súťažné príspevky, podchvíľou hľadáme vo vzduchu zopár rýmov pre báseň, ktorá mi začala chodiť po rozume a tiež si trochu spomíname.
"Pred tými 15 - 20 rokmi, keď bol štátny systém distribúcie, sa nové knihy dostali o krátky čas do kníhkupectiev po celom Slovensku, až sem vedľa do Humenného," hovorí básnik. "V Šuranoch, kde som učil v rokoch 1963 až 1970, malo tamojšie bežné kníhkupectvo skoro všetko. Dnes v mnohých mestách, aj tu v Humennom, o knihe, ktorá vyšla pred dvoma-troma mesiacmi nič nevedia. Kníhkupectvá, česť výnimkám, sa vykašľú na pôvodnú tvorbu a predávajú len ziskové knihy. Ani tie náklady už nie sú, čo bývali. V Kruhu milovníkov poézie vyšlo z jedného titulu 10 až 14 tisíc kusov, z mojich kníh tak tisíc až dvetisíc výtlačkov. No dnes? Sme radi, keď vyjde pár stovák. Problém je i s cenami. Kedysi taká knižočka stála azda desať-pätnásť korún. A kto dnes dá za básnickú zbierku 120 korún? Za niektoré románové braky však pokojne zaplatia aj dvesto-tristo. Ani s tou výchovou k čítaniu kníh to nie je slávne. Bolí ma to, ako sa literatúra učí v niektorých školách. Učia ju častokrát ľudia, ktorí vlastne ani sami veľa nečítajú a používajú sa staré učebnice…".
Bolo toho veľa, čo mi chcel roztrpčený básnik povedať, no volali nás dole, kde sa robili posledné prípravy na slávnostné odovzdávanie ocenení. Pripravené sú televízne kamery, rozhlasové mikrofóny, zastúpená je i tlač... Program konferovali dve dievčiny, ktoré boli predtým tiež účastníčkami tvorivej dielne Martina Štundu. Talentovaná Denisa Križanská publikovala aj v Slove mladých, no s o rok mladšou Luciou Paraličovou dnes už študujú na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a podľa regulí musia stáť na vlastných nohách. Celoslovenská literárna súťaž Múza je určená len pre tých, ktorí navštevujú základnú či strednú školu.
Ocenili všetkých
Denisa a Lucia čítajú literárne príspevky prvých ocenených. V kategórii Poézia - základné školy zvíťazila Nina Kollárová, ktorá je pre Martina Štundu a jeho brata Jána "starou známou". Toto je už tretí ročník Múzy, na ktorom sa zúčastnila. Bola tiež na Literárnom Kežmarku, na škole sa zapojila do známej "európskej" literárnej a výtvarnej súťaže. Je zo Starej Ľubovne a, ako mi neskôr povedala, píše už od prvej triedy. Dostala sa k tomu tak, že keď bola malá, rozprávali si s mamou rýmy a potom skúsila sama... Druhou ocenenou v tejto kategórii bola Eva Uhrinová z Novej Vsi nad Žitavou a tretím Lukáš Jancuško z Košíc.
Všetky tri "medailové" miesta v kategórii Poézia - stredné školy získali dievčatá. Víťazka je z Popradu a volá sa Katarína Smiková. Písať začala už na základnej škole - vždy, keď niečo pekné zažila, cítila potrebu vypovedať to písaním. Na Múze bola už vlani. Zúčastnila sa i na Braneckom Trenčíne, čestné uznanie si odniesla z Wolkrovej Polianky a Literárneho Zvolena. V tomto čase už študuje ako prváčka na "vysokej" v Bratislave, takže sa o svoj ďalší rozlet musí starať sama ako Denisa a Lucia. Na druhom mieste tohto roku skončila "múzacká stará známa" Martina Magicová z Vidinej-Lučenca a tretia bola Zuzana Fabiánová zo Štrby, ktorá študuje na gymnáziu v Revúcej.
Víťazkou v kategórii Próza - základné školy sa stala Dáša Krištofovičová z Nitry. Vždy rada písala listy "a nejako sa to vyvinulo tak, že som začala písať aj príbehy a poviedky". Najskôr sa vraj dosť hanbila a posielať svoje veci na súťaže začala až tohto roku, takže zatiaľ toho za sebou veľa nemá. O to väčším úspechom je pre ňu hneď víťazstvo v súťaži. Druhá v tejto kategórii bola Marcela Labantová zo Starej Ľubovne a tretí Peter Lukáč z Vranova nad Topľou. Poslednou kategóriou je Próza - stredné školy. Tu sa najvyššie umiestnila Michaela Rosová zo Senice, ktorá najskôr písala "do zásuvky". Pani profesorka literatúry však jej veci posielala na rôzne súťaže, ktorých takto absolvovala asi desať, no tento úspech si vraj váži najviac. "Striebornou" v tejto kategórii bola Lenka Ďurajková zo Žiliny a tretí chlapec spomedzi medailistov - Ivan Szabó z Veľkých Kapušian.
Nemôžu byť všetci najlepší, no ocenenými diplomom za úspešnú účasť boli aj tí, ktorí nestáli na pomyselnom "stupienku víťazov". Však práce do súťaže zaslalo tento rok 330 adeptov, takže dostať sa medzi štyridsiatku prítomných je v takejto konkurencii tiež pocta. Preto si zaslúžia, aby sme zverejnili aj ich mená. Boli to Lenka Dunková, Alena Hricíková, Amália Pompová, Ingrid Rusiňáková, Zuzana Greizingerová, Štefan Melkovič a Marián Dufala zo Starej Ľubovne (vyzdvihnúť tu treba záslužnú prácu s nadanou mládežou, ktorú odvádza mama Niny Kollárovej), ďalej Barbora Demčáková, Mária Džunková, Lívia Lévyová a Lívia Teigiszerová z Košíc, Alica Antašová, Radoslav Tomáš a Tomáš Sentpétery z Popradu, Miroslava Ondrušová a Sandra Palenčárová z Humenného, Oľga Gondárová a Peter Piatka z Trenčína, potom Daniela Babilová z Prešova, Veronika Bystrianská z Vidinej-Lučenca, Tomáš Gál zo Senice, Alena Kyselová z Plavnice, Ján Perďoch zo Šurian, Lenka Sčensná z Vyšných Ružbách, Ľuboslava Štofková zo Štrby, Katarína Tomková z Rimavskej Soboty, Anička Hudáková z Bernolákova, Maroš Nagrant z Veľkého Lipníka, Vladislava Plančíková z Čierneho Brodu, Margaréta Tomčáková zo Zalužic a Lenka Juríková z Nového Mesta nad Váhom.
Podali talentu ruku
Keď celá sláva skončila a všetci sa navečerali, sadli sme si s Martinom Štundom na pár slov k poháriku bieleho vína a mäsku z pečeného prasiatka, ktoré daroval organizátorom literárnej súťaže istý sponzor. Večne vtipný muž, ktorý je nielen dušou celého projektu a prílohy Slovo mladých, ale naši čitatelia ho poznajú aj zo sarkastickej rubriky Stalo sa a autorskej prílohy Virtuálny svet, mi na otázku, čo súťaži a stretnutiam predchádzalo, odpovedal: "Mnohí z našej generácie začínali publikovať v bývalom Novom Slove mladých a pamätáme si, aký význam pre nás mala existencia takejto prílohy a tiež to, že sme sa mali možnosť stretávať aspoň na tie víkendy. Bolo to dôležité v našej ďalšej tvorbe a živote. Keďže dnešná doba nepraje umeniu a literatúre ako takej zvlášť, zamýšľali sme sa nad tým, ako mladým autorom podať dnes pomocnú ruku. Tak vznikol aj nápad vytvorenia Letnej školy poézie a prózy. Tá sa prvý raz uskutočnila v škole v prírode pri Hranovnickom plese blízko Popradu, pre druhý a tretí ročník sme vybrali Rokytov. Z roka na rok badať viditeľný nárast kvantity aj kvality. Pribúdajú stále noví ľudia, dnes tu je z minuloročných pätina. Sme potešení tým, že účastníci našej školy sa pomaly pravidelne stávajú víťazmi rôznych iných literárnych súťaží. Väčšina z nich prebieha na princípe hodnotenia príspevkov zo strany poroty počas jednodňového stretnutia. Je to veľmi málo času a pozývajú sa väčšinou len tí niekoľkí najlepší. My sme sa snažili minimalizovať mieru subjektivity porotcov aj tým, že pozývame väčšie množstvo (40) mladých ľudí. Porotcovia a zároveň lektori, sa v priebehu jedného týždňa môžu detailne venovať každému mladému autorovi."
"Sponzorské mäso" nám chladne a v súvislosti s ním mi nedá nepoložiť otázku, ako je to s finančným krytím týchto akcií. "To je asi najväčší problém," reaguje hneď Martin Štunda. "Literatúra nie je v našom štáte priveľmi propagovaná, firma a človek sa dá zviditeľniť skôr pri športových aktivitách, ako je futbal či hokej. Chceme sa poďakovať za podporu predsedovi NR SR Jozefovi Migašovi, ktorý má už dva roky záštitu nad touto súťažou a finančne nám pomáha. Vďační sme aj ministerstvu školstva vedenému Milanom Ftáčnikom, ktoré nám už tretí rok prispieva určitými sumami a rovnako klasickým súkromným sponzorom, ktorých je však z roka na rok menej. Niekedy ide len o symbolické dary, akým je aj toto prasiatko, ale aj za to sme vďační..."
Debata s lektormi
Na druhý deň sa začína hneď po raňajkách práca lektorov. PhDr. Marta Součková, PhD. je vyštudovanou literárnou kritičkou a prednáša na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, podobne ako druhý pedagóg Mgr. Peter Karpinský. Spolu s ďalším lektorom, ktorým je redaktor literárno-dramatického vysielania v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu Ján Petrík, sa neformálne usadia s nádejnými talentami v občasnom skladisku telocvičného náradia a školských lavíc a nechajú ma načúvať debate, ktorá tu prebieha. Najskôr sa hovorí o rýmoch. Marta Součková pripomína, že zvládnutie techniky ešte nespravilo človeka básnikom. Peter Karpinský dopĺňa, že rým niekedy celý obsah znásilňuje a upozorňuje tiež, že aj voľný verš má svoje pravidlá, na čo Marta Součková reaguje, že vytvorenie viazaného verša si vyžaduje dodržať rytmus, a to je umenie. Do besedy sa zapájajú svojimi názormi a otázkami aj dievčatá a chlapci, debatuje sa o surrealizme, o exhibiconizme a úprimnosti v umení, lektori odporúčajú autorov i konkrétne knihy...
Na inej besede básnik Vojtech Kondrót hodnotí jednotlivé príspevky do súťaže a poukazuje na to, čo ho zaujalo, na čo by si mala autorka/autor dávať pozor. Upozorňuje, že voľný verš nie je veršom lubovoľným, že treba uznávať nejaké zákonitosti. Ninu Kollárovú chváli za využívanie ťažkého sporadického verša, útle rómske dievčatko Lenku Dunkovú za to, aké sú jej verše z rómskeho prostredia prirodzené, Danielu Babilovú za to, že v troch riadkoch vyjadrila všetko o matke, Alenu Hricíkovú za peknú metaforu, Katarínu Smikovú za pekné básnické obrazy, u Štefana Melkoviča a Lenky Sčensnej filozofickú poéziu. Vojtech Kondrót všetkých upozorňuje, že poézia je tvrdá robota a konštatuje, že v príspevkoch býva dosť gramatických chýb, no to je - ako konštatuje bývalý pedagóg - aj chyba učiteľov…
Cestou v aute z Rokytova uvažujem nad tým, koľkí z tých mladých ľudí zostanú pri svojom terajšom koníčku, koľkí ešte o 20 či 30 rokov zasadnú za biely list a napíšu naň svoje pocity. Hádam týchto "jazdcov formule Pegas" nestihne cestou defekt a nevyfučí im duša, ktorú do svojich veršov aj poviedok dávajú. V každom prípade je práca Martina Štundu a ďalších lektorov s touto mládežou záslužným činom. Pestovanie ľudskej citlivosti v tomto cynickom svete, prebúdzanie vzťahu k umeniu a kultúre, prináša ľuďom viac, ako si možno mnohí uvedomujú.
