Stratený raj Kašmír
"Ak je niekde raj na zemi, tak je to tu," tvrdil ešte v 17. storočí o himalájskom regióne vládca z dynastie Veľkých Mughalov Džahángír. Dnes je však toto malebné himalájske zákutie, ktoré si už ani nepamätá turistov, presiaknuté krvou. Z prekvitajúceho raja sa stal raj stratený. Denne sa totiž stane priemerne 15 ľudí obeťami vojnového besnenia medzi Pakistanom a Indiou, ktoré nanovo, aj keď v miernejšej podobe, prepuklo opäť minulý týždeň. Bombové útoky vyše desiatky najrozličnejších skupín bojujúcich za nezávislosť Kašmíru či pripojenie tejto "pakistanskej krčnej žily" k Pakistanu striedajú denné zásahy indickej armády chrániacej "korunu Indie". Keď americký prezident Clinton označil svojho času južnú Áziu za možno "najnebezpečnejšie miesto v dnešnom svete", naznačoval tým konflikt, ktorý sa môže svojou lávou nenávisti vyrovnať s izraelsko-palestínskou eskaláciou napätia, ba ďaleko ju prerásť.
Napriek trom vojnám medzi oboma krajinami, z toho dvoch pre Kašmír a napriek mierovému dialógu začatému v roku 1997, pravda, každý rok prerušeného v dôsledku ozbrojených zrážok, sa Kašmír stále nedostal na medzinárodný rokovací stôl. Nehovoriac už o záujme USA, ktoré akoby mali zviazané ruky. Ale dá sa tento konflikt, v ktorom padlo za 11 rokov 30 tisíc, a podľa neoficiálnych štatistík až 80 tisíc obetí, dnes spravodlivo vyriešiť? A je spravodlivejší terorizmus či genocída? Možno to znie tvrdo, ale Pakistanci obviňujú Dillí, že zvolila genocídu moslimského obyvateľstva v Kašmíre a India zas obviňuje Islamabád, že pozná ako nástroj boja len terorizmus proti hinduistom. Z 220 tisíc km2 rozsiahleho územia pripadá asi 139 tisíc km2 na indický štát Džammú a Kašmír a 83 800 km2 na Kašmír pod správou Pakistanu. No kým rezolúcia BR OSN a mierová zmluva z rokov 1948-49 stanovili, že budúcnosť Kašmíru určí tamojší ľud v referende pod dohľadom OSN, už dohoda zo Simply (1972) nanovo potvrdila, že osud Kašmíru bude len otázkou dvojstranných, teda nie medzinárodných vzťahov. Žeby práve toto ležalo na srdci USA, ktoré sa dnes nechcú do konfliktu viac angažovať?
Dá sa povedať, že minulotýždňové prepuknutie ozbrojených zrážok nadväzuje na neúspech júlového summitu v indickej Ágre. Už po Láhaurskom summite v roku 1999 (kde sa riešilo aj napätie po precvičovaní jadrových svalov oboma krajinami) sa hovorilo o tom, že Pakistan nesmie poľaviť v požiadavke Indie vzdať sa svojej tretiny Kašmíru. Pritom Ágra stroskotala práve na neschopnosti aspoň sémanticky sa zhodnúť, ako sa postaviť k otázke Kašmíru. Pakistan čelí hospodárskym ťažkostiam, no hovorca americkej diplomacie už vtedy poznamenal, že USA nezablokujú 100 mil. USD pomoci z MMF pre Pakistan, aby na neho vyvinuli tlak. "Snaha dostať akúkoľvek ekonomiku na kolená je veľmi vážna vec," odznelo vtedy. Proti tomu sa skutočne nedá nič namietať, aj keď realita dnešného sveta ukazuje, že na iných miestach na zemeguli je práve táto taktika veľmi obľúbená a vskutku účinná. Nechce sa veriť, že by účelom takéhoto postoja bolo udržiavať vyváženosť jadrových síl v regióne, a tým držať ruky preč od už takmer odistenej rozbušky.
Hocako, indický premiér Vádžpéjí a samozvaný pakistanský premiér Mušaraf by sa mali stretnúť o mesiac. Už na pôde OSN. Protesty a ozbrojené zrážky dovtedy budú pravdepodobne pokračovať. Je zrejmé, že sa západný svet nemôže spoliehať na to, že "hospodárstvo Pakistanu je veľmi slabé, aby si mohlo dovoliť novú vojnu s Indiou". Sila moslimského sveta prerastená do nenávisti totiž môže vypáliť inak, než aby sa ju už dalo udržať pod kontrolou.
