Politický zemepis časť 16.
Moldavsko
V krajine žije 4,458 milióna obyvateľov, z toho tvoria 64,5 % Moldavčania, 13,8 % Ukrajinci, 13 % Rusi, 3,5 % Gagauzi (turkické etnikum - potomkovia Seldžukov), 2 % Bulhari a ďalší. 35 % obyvateľstva sa hlási k rumunskému, 9,5 % k ruskému pravosláviu, 1,7 % k protestantom. 49,6 % sú ateisti.
V roku 1989 začali legálne existovať spoločenské hnutia a zárodky budúcich strán, medzi ktorými dominoval Ľudový front Moldavska. V júni 1990 vyhlásilo Moldavsko zvrchovanosť v rámci ZSSR a v máji 1991 zakotvilo zmenu názvu na Moldavskú republiku. V auguste potom deklarovalo plnú samostatnosť a v decembri sa stalo zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov. Parlament však ratifikoval zväzovú zmluvu až po voľbách v apríli 1998. Osamostatňovanie Moldavska sprevádzali konflikty v Gagauzsku a Podnestersku. Postupné zbližovanie s Rumunskom sa zastavilo po referende v roku 1994, kde ideu zjednotenia dvoch jazykovo aj kultúrne blízkych území väčšina občanov nepodporila.
V Moldavsku sa nevytvorilo tradičné stranícke spektrum. Mnohé strany sú skôr personálnymi zoskupeniami, ktoré si dodatočne deklarujú svoju hodnotovú orientáciu. Väčšina lídrov patrila k vysokej štátostraníckej nomenklatúre. V roku 1997 nastúpila vláda pravého stredu, zložená zo strán CDM, SMDP a PFD. Po posledných parlamentných voľbách sa vrátili k moci nepremenovaní komunisti presadzujúci oživenie vzťahov s Podnesterskom a Gagauzskom. Vyhrali s výrazným náskokom aj vďaka požiadavke multikulturalizmu a proruskej kampani, vrátane snahy o uzákonenie ruštiny ako druhého úradného jazyka.
Moldavsko je prezidentskou republikou. Hlava štátu má rozsiahle právomoci. Navrhuje premiéra, ktorého musí schváliť parlament. Ak sa tak nestane dva razy, má právo najvyšší zákonodarný zbor rozpustiť. V lete r. 2000 schválil parlament ústavnú zmenu, podľa ktorej sa zrušila priama voľba prezidenta. Nová hlava štátu musí získať aspoň 61 hlasov zo 101-členného parlamentu. V apríli 2001 parlament zvolil za prezidenta komunistu Vladimira Voronina.
Z politických strán k ľavici patrí predovšetkým PCM (Komunistická strana Moldavska), ktorú po zákaze z roku 1991 o tri roky neskôr obnovili, o ďalšie 3 roky sa stala najsilnejšou stranou v Moldavsku a o ďalšie 3 roky v parlamentných voľbách získala absolútnu väčšinu a ujala sa vlády. Na báze ľavocentristického PMDP (Bloku za prosperujúce demokratické Moldavsko) vznikla sociálnodemokratická PD (Demokratická strana Moldavska). Úsilie o nezávislosť krajiny podporovala od svojho vzniku PSDM (Sociálnodemokratická strana Moldavska). K ľavému stredu sa radí aj AFM (Asociácia žien Moldavska). Pravý stred zastupuje mierne nacionalistická PRCM (Strana obnovy a súladu Moldavska) exprezidenta Mirceu Snegura. Pravicu reprezentuje predovšetkým FPCD (Kresťansko-demokratický ľudový front), ktorý sa pretvoril na prorumunskú PPCD (Kresťansko-demokratickú ľudovú stranu). Spomenúť treba aj PNLD (Národno-liberálnu stranu Moldavska).
Parlament má 101 členov, ktorí sa volia raz za 4 roky pomerným spôsobom. V posledných voľbách, ktoré opäť ignorovali obyvatelia Podnesterskej republiky, sa uchádzalo o dôveru 17 subjektov, no iba tri prekročili požadovanú hranicu 6 % hlasov a dostali sa tak do parlamentu: PCM (71), AFM (19) a FPCD/PPCD (11 mandátov). Pod hranicou zostali PRCM (5,72), PMDP/PD (5,05), PNL (2,83) a PSDM (2,49 % hlasov).
Gagauzská republika
Ide o autonómnu republiku na juhu Moldavska od decembra 1994 s vlastným parlamentom, vládou a na čele s guvernérom. Republika má 153 000 obyvateľov, z čoho 2/3 tvoria christianizovaní gagauzskí Turci. Turkov a Slovanov nelákali zámery Moldavska zlúčiť sa s Rumunskom. Referendom z roku 1991 sa rozhodlo o osamostatnení, ale Kišiňov ho neakceptoval. V auguste 1994 doplnili v Moldavsku ústavu o článok, ktorý zaručuje Gagauzsku širokú etnicko-teritoriálnu kultúrnu autonómiu. Autonómne územie má právo na oddelenie v prípade spojenia Moldavska s Rumunskom. Gagauzské ľudové zhromaždenie má 35 členov. K hlavným stranám patria V (Vlasť) a GH (Gagauzský ľud). Gagauzsko je doménou komunistickej ľavice. Pravica a stred získali spolu iba štyri percentá hlasov.
Podnesterská moldavská republika
Ide fakticky o nezávislú separatistickú republiku, vyčlenenú z Moldavska, ležiacu na ľavom brehu Dnestru. Zo 750 000 obyvateľov je najviac Rusov a Ukrajincov. Hlavné mesto Tiraspol. V roku 1990 v súvislosti s osamostatňovaním sa Moldavska sa začali v Podnestersku nepokoje. Prevažná časť obyvateľstva patriaca k slovanským národom odmietala tento proces. Obavy v nej vzbudzovali návrhy na zlúčenie krajiny s Rumunskom. V auguste 1991 vyhlásili v Tiraspole jednostranne nezávislosť. Napätie vyústilo do ozbrojených bojov. V roku 1992 zasiahla do nich 14. ruská armáda na čele s generálom Alexandrom Lebeďom, ktorému sa podarilo krviprelievanie zastaviť. Medzi Kišiňovom a Tiraspolom sa vedú mierové rokovania, ale na štatúte Podnesterska sa obe strany ešte nedohodli. Na čele krajiny je prezident Igor Smirnov. Posledné parlamentné voľby sa konali v decembri 2000. Hlavnou proprezidentskou stranou je O (Obnova) a hlavnou opozičnou silou zas J (Jednota), ktorá má úzke vzťahy s ruskou Jednotou, vedenou Jevgenijom Primakovom.
(V upravenej a skrátenej forme prebraté z publikácií Svetozára Krna, ktorých reedícia sa práve pripravuje)
