Kapitalizmus v znesiteľných medziach
V nejednom odchovancovi socialistických univerzít vyvolávajú výrazy ako politická ekonómia či marxistický model dejín nepríjemnú reminiscenciu na dlhé večery strávené nad nezáživnými učebnicami vedeckého komunizmu. Ponovembrová eufória a "kapitalizácia" slovenskej spoločnosti odsunuli Marxovu filozofiu na perifériu záujmu.
Pritom mnohé tvrdenia klasikov radikálneho socializmu, pozbavené revolučného pátosu a nánosov sovietskej spoločenskej vedy, majú aj dnes istý význam a osobitne sa sprítomňujú napríklad ako negatíva procesu globalizácie. Takouto "nadčasovou" kategóriou je i tzv. politická ekonómia, ktorej severoamerický, resp. sociálnoantropologický variant viac-menej ovplyvňuje bádania nielen v sociológii, politológii a medzinárodných vzťahoch, ale aj v histórii a archeológii.
Dve verzie marxizmu
Akademická obec v USA už od 70. rokov systematicky hodnotí marxistické prístupy k antropológii. Väčšina bádateľov aspoň v zásade súhlasí s členením marxizmu na "cerebrálny" a "viscerálny", ktoré už v roku 1972 zaviedol spoločenský vedec R. Firth. Cerebrálnymi alebo rozumovými (racionálnymi) marxistami rozumel najmä francúzskych antropológov, ktorí posúvali riešenie praktických sociálnych a politických problémov do roviny abstraktno-filozofických a teoretických úvah. Naproti tomu viscerálni, čiže útrobní marxisti zdieľali súhlasné stanoviská k Marxovmu učeniu o základni a nadstavbe, akceptovali existenciu triednych konfliktov a vyzdvihovali morálny význam "vylepšovania" dejinných formácií. Zaoberali sa takisto charakterom vyspelých západných ekonomík, politickým významom menej a málo rozvinutých štátov, problematikou pracovných migrácií v koloniálnych krajinách, genézou povedomia proletárov, triednou identitou a triednym konfliktom, politickou úlohou roľníctv a podobne.
Niektoré neskoršie vedecké práce stotožňujú cerebrálny marxizmus so štrukturálnou filozofiou. Antropologička S. Ortnerová v štúdii Theory in anthropology since the Sixties (1984) rozlišuje, podobne ako Firth, dve verzie marxizmu, resp. marxistickej antropológie. Útrobný marxizmus však definuje prijateľnejšie a dôslednejšie, označujúc ho ako politickú ekonómiu. Za hlavný zdroj poznatkov tejto interdisciplíny považuje náuku o rozdielnych svetových systémoch a teórie o zaostalých krajinách v rámci politickej sociológie, ako aj ekonomické analýzy prenikania kapitalistických pomerov do málo rozvinutých štátov.
Ortnerová vidí pozitíva modernej politickej ekonómie najmä v jej schopnosti vytvárať abstraktné modely a teoreticko-symbolicky vyjadrovať rozličné skutočnosti sociopolitického diania. Oceňuje aj preferenciu regionálnych výskumov a zdôrazňovanie historických súvislostí rozvoja danej krajiny. Na druhej strane však tvrdí, že samotná politická ekonómia je priveľmi "ekonomická" a materialistická, takže v konečnom dôsledku vypovedá len veľmi málo o tom, čo "skutoční ľudia skutočne robia" (real people doing real things). Pseudovedecky pôsobí aj priveľký záujem o kapitalizmus a jeho zhubné dôsledky, pretože takýto prístup je jednostranný a neobjektívny. Ortnerová napokon podčiarkuje potrebu zadefinovať antropologicky orientovanú politickú ekonómiu ako praktickú pomôcku pre spoločenských vedcov.
Reprezentatívne koncepcie
Veľa antropológov sa pokúša vysvetľovať, čo rozumejú pod pojmom politická ekonómia. V skutočnosti sa však len kriticky alebo bezvýhradne "hlásia" k niektorej politicko-ekonomickej náuke. A tých je viacero. Politickú ekonómiu interpretujú vzhľadom na vlastný konkrétny výskum, pričom absentuje všeobecnoteoretický prístup. Ten by mal obsahovať najmä definíciu pozície politickej ekonómie v rámci dejín ekonomického myslenia, ako aj jej identifikáciu a konfrontáciu s klasickou politickou ekonómiou a názormi fyziokratov, Smitha, Ricarda, Milla a ďalších. Radikálne učenie Karola Marxa súvisí s teóriami skorších učencov a je len jedným z variantov politickej ekonómie.
Prvé postuláty antropologicky, resp. historicky orientovanej politickej ekonómie sa objavujú už v 40. rokoch 20. storočia. Bádatelia S. W. Mintz a Wolf E. R., spočiatku spolupracovníci popredného amerického archeológa Juliana Stewarda, sa výrazne dištancovali od jeho koncepcie "kultúrnej ekológie" a prišli s vlastným prístupom. Nazvali ho "kultúrna história". Jej metodika spočíva v skúmaní efektov penetrácie kapitalistických pomerov do určitej komunity. Pritom sa neuspokojujú len s čírym konštatovaním, že dané politické prostredie má svoju históriu a sociálnu štruktúru. Na príklade 400-ročnej histórie Puerta Rica dokladajú, že formácia tamojších spoločenstiev je spätá so všeobecnými dejinami kolonializmu (teda napríklad aj s európskou históriou), vytváraním veľmocenských impérií, medzinárodným obchodom a procesom dekolonizácie.
Wolf a Mintz ďalej postulovali, že vývin lokálnych komunít možno správne interpretovať len v širších súvislostiach, s ohľadom na dejiny celého sveta a ich časti, napríklad politické dejiny. To však neznamená, že regionálnu históriu treba len jednoducho subsumovať globálnym procesom. Ide skôr o hľadanie a formovanie antropologického subjektu, teda skutočných ľudí robiacich skutočné veci. Ich konanie vyplýva z interakcií sociálnych, ekonomických, kultúrnych a politických faktorov, s ohľadom na dejinný kontext. Nachádza sa v priesečníku miestnych a svetových histórií.
Zblíženie so sociológiou
Antropologička E. Leacocková vniesla do bádania explicitný marxizmus. Vo svojich raných prácach obhajovala napríklad existenciu primitívneho komunizmu a rovnostárskych foriem vlastníctva v spoločenstvách prehistorických ľudí. Zaoberala sa i problematikou evolučných štádií, vznikom sociálnej nerovnosti a rozličnými aspektmi kolonializmu. Na rozdiel od Wolfa a Mintza, nezdôrazňuje globálny kontext miestnych dejín, ale vyzdvihuje dejinné transformácie, proces vytvárania štátov a spoločenských tried.
K neskorším bádateľom patrí J. Nashová. Politickou ekonómiou v antropologických súvislostiach sa začala zaoberať až koncom 60. rokov. V roku 1979 dokončila monografiu o zložitom živote bolívijských baníkov, ktorá sa považuje za jednu z najpôsobivejších etnografií na politicko-ekonomickej báze. Nashová sa výrazne angažovala i v tzv. feministickej antropológii, kde skúmala napríklad zamestnanosť žien vzhľadom na premenlivosť ekonomických trendov. Zaoberala sa rovnako pozíciou ženskej populácie v krajinách s málo rozvinutou ekonomikou.
Predmetom tradične chápanej kultúrno-sociálnej antropológie v USA a Veľkej Británii je systematické štúdium zaostalých etník napríklad z tropického prostredia, alebo výskum sociálnej organizácie rozmanitých spoločenstiev v krajinách tzv. Tretieho sveta. Závratné spoločenské zmeny a veľké globálne krízy po Druhej svetovej vojne však orientovali mnohých spoločenských vedcov k záujmu o dianie vo vlastnej krajine. Antropológia sa tak výraznejšie zblížila so sociológiou a politickou filozofiou. Tento stav sa reflektoval aj v spôsobe univerzitnej výuky. Študent antropológie sa v USA môže špecializovať nielen na etnológiu, ale i sociológiu, politológiu, lingvistiku, archeológiu, či dokonca na dejiny právneho myslenia.
Prepojenie vyspelých a zaostalých
"Kafranie sa" intelektuálov do politiky bolo príznačné pre 60. a 70. roky. Radikálne zmýšľajúci vedci založili v roku 1971 organizáciu Antropológovia za radikálnu politickú akciu (ARPA). V náplni práce "inštitucionalizovanej nespokojnosti antropológov so stavom spoločnosti a sveta" bolo najmä usporadúvanie vedeckých diskusných sympózií, na ktorých sa otvorene kritizovala vietnamská vojna alebo indiferentné a alibistické postoje reprezentantov vedy. Práve v tomto období badať jasnú tendenciu k prijímaniu mnohých myšlienok K. Marxa. Politická ekonómia bola vhodným prostriedkom na vyjadrenie sympatií národom oslobodzujúcim sa spod koloniálneho jarma, ktorých politická emancipácia celkom logicky vyplývala z marxistických úvah o kríze imperializmu.
Zdokonaľovanie náuky o demokracii, právnom štáte a prirodzenej spravodlivosti, ako aj potreba filozoficky zdôvodniť závažné politické napätia a globálne problémy ľudstva viedli niektorých spoločenských vedcov k akceptácií ľavicovo orientovaných analýz. Depedenčné teórie a náuka o rozdielnych svetových systémoch sa stávajú novým odrazovým mostíkom v antropológii a sociológii rozmanitých medzinárodných vzťahov. A. G. Frank sa počas dlhých rokov zaoberal vývinom latinskoamerickej ekonomiky a politiky. Za ohnisko vzniku depedenčných teórií v tomto regióne považuje stanoviská Ekonomickej komisie pre Latinskú Ameriku (ECLA). Tieto vychádzajú najmä z ľavicovo nasmerovaných analýz kapitalistických pomerov, ktoré v 60. rokoch produkovali intelektuálne centrá v Brazílii, Argentíne, Chile a inde. Leitmotívom sa stala idea systematicko-štrukturálneho prepojenia vyspelých a zaostalých krajín. Mnohí členovia komisie a domáci bádatelia sa domnievali, že vzostup určitého geopolitického regiónu má zákonite za následok pokles životnej úrovne v inom.
Teórie interdepedencie štátov a geopolitických zón nepredstavujú jednoliaty celok, ale skôr konglomerát viacerých vedeckých škôl. Z nich stoja za povšimnutie dve. Radikalisti, zastúpení Frankom, hlásali nevyhnutnosť prestavby kapitalistického zriadenia od jeho základov. Len tak by bolo, podľa nich, možné efektívne vyriešiť rozpory medzi vyspelými a zaostalými krajinami prejavujúce sa najmä v ekonomických krízach, nestabilite politických režimov a nedostatočne kontrolovanom boome moderných technológii. F. H. Cardosom reprezentovaná druhá škola zdôrazňovala dynamiku a transformácie v depedenčných štruktúrach.
Východiská depedenčných teórií
Za určitý variant Frankovej depedenčnej teórie môžeme považovať wallersteinovskú koncepciu teórie svetových systémov. I. Wallerstein sa - na rozdiel od radikálnych depedentistov - nezaoberá "perifériou", čiže zaostalými krajinami Tretieho sveta, ale štruktúrou vyspelého centra a dynamikou procesov v ňom prebiehajúcich. Ako jeden z prvých poukázal na historický aspekt depedenčných teórií a potrebu skúmať počiatky kapitalistického zriadenia.
Nedostatkom Frankovej a Wallersteinovej náuky je priveľká akcentácia štrukturálnej stability, resp. určitá historická statickosť a schematickosť. Obaja podávajú zjednodušený obraz kapitalistických vzťahov. Dynamický rozvoj centra je, podľa nich, len výsledkom zaostávania periférie, ktorá akoby permanentne stagnovala. Akúkoľvek iniciatívu a riadiacu činnosť pripisovali výlučne vyspelému jadru, ktoré spravuje svoje závislé "satelity". Spoločensko-ekonomické dianie tak smerovalo k rozvoju metropoly a k upevňovaniu sociálneho systému ako takého.
Neskoršie depedenčné teórie smerovali buď k marxistickej náuke, alebo reflektovali čoraz serióznejšie zdôvodňovanú ekonomickú závislosť, napríklad latinskoamerických krajín. Viacerí historici, sociológovia a antropológovia produkovali navyše vlastné koncepcie depedenčných teórií založené napríklad na výskume parciálnych sociálnych javov (otroctvo, apartheid, postkolonializmus a pod.). Mnohé zo vzniknutých teorém sú stavebnými kameňmi modernej politickej ekonómie a nemajú vždy výlučne marxistickú orientáciu. Dokazujú tak, že Marxom a jeho pokračovateľmi koncipovaná depedenčná teória a náuka o antagonizme politických systémov nie je jediným variantom politicko-ekonomickej teórie hospodárskeho rozvoja zaostalých štátov.
Korelácia lokálneho so svetovým
Trochu iným smerom sa uberala francúzska kvázimarxistická antropológia. Od 70. rokov ju výrazne ovplyvňovali myšlienky Althussera a jeho pokračovateľov, z ktorých sa však nie všetci dôsledne pridŕžali koncepcie svojho učiteľa. Tá vychádza z chápania marxizmu ako spojenia Firthovho cerebrálneho a útrobného marxizmu alebo Ortnerovej štrukturálneho marxizmu a politickej ekonómie.
Hádam najvýznamnejším prínosom Althussera je jeho interpretácia rozličných spôsobov produkcie, ktorá má ďaleko od zjednodušeného extrémizmu depedenčných teórií. Na rozdiel od Franka a Wallersteina volia althusserovci metódu skúmania spôsobov a možností výroby ako základnú kategóriu na analýzu počiatkov kapitalizmu. Neoperujú s pojmom globálny kapitalizmus a viac vyzdvihujú regionálne rozdiely v rýchlosti prijatia kapitalistických pomerov.
Koexistenciu dvoch antagonistických modov produkcie - kapitalizmu a nonkapitalizmu - chápu ako komplex vzťahov medzi socioekonomickou dynamikou oboch systémov. Pripúšťajú teda simultánny rozvoj centra a periférie, hoci s rozdielnou intenzitou. Odporúčajú obrátiť pozornosť na tie súčasné krajiny, resp. etniká, ktoré ešte neakceptovali striktné medzinárodné kapitalistické relácie a žijú podľa vlastných ekonomických pravidiel a predstáv.
Althusser sa domnieva, že vyspelý svet môže s takýmito zaostalými regiónmi "artikulovať" (rozumej komunikovať, kooperovať) napríklad na základe analýz dejín lokálnej kapitalizácie a jej korelácie s ostatným svetom. Skúmanie "artikulácie" konkrétnej kapitalistickej krajiny a nekapitalistickej populácie by malo v sebe zahŕňať viacero čiastkových analýz. Osobitne si treba všímať vytváranie komoditného trhu, zavádzanie koloniálneho režimu a koloniálnej administratívy, rozličné formy cudzích kapitálových investícií atď.
Vplyvným teoretikom procesu kapitalistickej transformácie bol francúzsky bádateľ P.-P. Rey, ktorý načrtol tri štádiá prechodu do kapitalistického zriadenia. Svoje vnútorne uniformné schémy vytváral ako súhrn všelijakých možných prechodov, z ktorých každý ovplyvnila regionálna a lokálna sociálna história. Zároveň sledoval spektrum konzekvencií prvých kontaktov nekapitalistického spoločenstva s kapitálom vyspelých a rozvinutých krajín.
Dehumanizovaný obraz štruktúry
Staršie prístupy k antropologickej politickej ekonómii, reprezentované najmä kultúrnou históriou, komunitnými štúdiami, teóriou evolučných štádií a náukami o socioekonomickej depedencii krajín, ako aj metóda skúmania spôsobov výroby obsahujú prinajmenšom dva podobné prvky. Prvým je úsilie o transpozíciu antropologického subjektu do širšieho politicko-historického kontextu s ohľadom na daný ekonomický trend. Druhým typickým znakom je utváranie určitých stabilných štruktúr a kategórií, napríklad obchod s otrokmi, kolonizácia, vývin postkoloniálnych štátov, cyklicky sa meniace trendy na svetovom trhu, plantážnictvo ako forma koloniálneho podnikania atď.
Nedostatkom učenia depedentistov a zástancov teórie o rozličných spôsoboch výroby je chápanie antropologického subjektu v intenciách procesov kapitalistického sveta. Charakteristické črty tej-ktorej nekapitalistickej komunity sa často podávali s ohľadom na ich možný prínos pre rozvoj tamojšieho kapitalistého hospodárstva. Skúmalo sa, akým spôsobom by ich bolo možné efektívne využiť na akumuláciu kapitálu, hľadali sa zdroje lacnej pracovnej sily a lacné výrobné prostriedky.
Vznik štruktúr, ktoré sa kreovali v rozvíjajúcom sa svete, podávali mnohí antropológovia zjednodušene a odôvodňovali ho napríklad politickou podmienenosťou. Absentoval dôslednejší pohľad na aktivity antropologického subjektu, teda obyčajných ľudí, ktorí konajú nielen ako masa, no aj ako individuálne bytosti. Najmä hlásatelia rôznych spôsobov výroby skĺzavali k dehumanizovanému obrazu štruktúry, ktorá akoby pozostávala iba zo striktných ekonomicko-právnych vzťahov medzi kapitalistickým a nekapitalistickým spoločenstvom.
Chýba konštruktívny návod
Nová kritika antropologicky orientovanej politickej ekonómie sa sformovala na prelome 70. a 80. rokov. Vedci vyhrabali niektoré dosiaľ opomínané marxistické tézy a zaoberali sa aj štúdiom starších diel, ktoré nemožno jednoznačne subsumovať učeniu depedentistov a zástancov príbuzných teórií. V tomto období sa severoamerická antropológia bližšie oboznamuje s francúzskou, čo umožňovalo poučiť sa zo vzájomnej kritiky.
Osobitým prínosom sa stali práce anglického antropológa E. P. Thompsona, napríklad The Poverty of Theory and Other Essays (1978). Kritizoval abstraktné modely Althussera a požadoval obrátiť pozornosť na aktivity pracujúcej triedy a jej význam pre dejiny kapitalizmu. Teoretické štruktúry spájal s konkrétnymi socioekonomickým inštitúciami a ich historickou variabilitou. Zároveň otvoril antropológii nový horizont, pretože svojím dielom nadviazal na tzv. britskú školu marxistickej historiografie. Thompsonove štúdie o politickej kultúre a robotníckej triede 18. storočia a Hillov pohľad na politiku 17. storočia možno považovať za piliere antropologickej politickej ekonómie.
Začiatkom 80. rokov sa stali viaceré marxistické tézy populárne. Propagátormi marxizmu, hoci s určitými svojráznosťami, boli napríklad R. Williams alebo Gramsci. V literatúre antropologickej politickej ekonómie dominovali témy ako robotníctvo, roľníctvo, politikum, formovanie sociálnej komunity, vytváranie kultúrnych tradícií, či hegemónia a rezistencia. Do centra analýz sa dostáva záujem o človeka a jeho činnosť a výskum konkrétnych spoločenských skupín.
Viacerí vedci opúšťajú zjednodušujúci globálny kontext bádania a preferujú rekonštrukciu lokálnych sociálnych pomerov. Tento stav sa odrazil aj v charaktere vedeckých článkov, písaných väčšinou bez širších teoretických zovšeobecnení, štruktúr a často popularizujúcim spôsobom. Takýto prístup eliminoval schematické redukcie globalistov a depedentistov. Na druhej strane však postráda konštruktívny návod na riešenie lokálnych problémov, ktoré nie je možné odbúravať bez kontaktu s inými regiónmi.
Starším teóriám antropologickej politickej ekonómie možno vyčítať prehnané zdôrazňovanie determinizmu. Neadekvátne pôsobí aj romantizovanie antropologického subjektu, ktorého často štylizovali do pozície revolucionára, budovateľa, či človeka neskazeného západným štýlom života. Starší antropológovia - politickí ekonómovia tiež vytvorili veľmi vágnu a pomerne nepresnú terminológiu binárnych opozícií - napríklad protiklady lokálna a globálna história, závislosť a sloboda, teoretická schéma určitých vzťahov a ich praktické, inštitucionálne predvedenie.
Niektoré najnovšie prístupy
Serióznu koncepciu politickej ekonómie podala v polovici 80. rokov antropologička A. L. Stolerová. Opiera ju o vlastný historicko-etnologický výskum v Indonézii. Na východnej Jáve a na ostrove Sumatra zbierala údaje o vlastnej a koloniálnej histórii indonézskeho súostrovia, navštevovala archívy holandskej administratívy a diskutovala s jej predstaviteľmi. Okrem toho viackrát pochodila svoj výskumný areál a interviewovala domorodcov. Zaujímavo vykreslila dejiny roľníckej práce domácich pre kolonistov, respektíve natívnych statkárov a zbohatlíkov. Dospela k záveru, že spôsob organizovania prác sa menil podľa toho, aký veľký bol strach predstaviteľov štátu zo samotnej masy nádenníkov. Zároveň zdôrazňuje význam rôznych hnutí pracujúcich, ktorých počínanie môže mať nedozierne celospoločenské dôsledky.
Stolerovej štúdia má síce len regionálny charakter, no komplexnosťou pohľadu dokladá, ako to treba robiť, aby bolo možné miestne dejiny zakomponovať do svetových bez zbytočných logických a faktografických nezrovnalostí. Poukázanie na zjavné rozpory medzi koloniálnym režimom a indonézskou každodennou realitou v čase koloniálneho panstva Holanďanov je bezpochyby prínosom pre politické dejiny dekolonizácie.
Bádateľka R. Beharová je známa svojím "elegantným" portrétom španielskej dediny Santa María del Monte. Nezaoberá sa dopadom Frankovej diktatúry na správanie sa jej obyvateľov, ani odchádzaním do miest za prácou. Zaujíma ju skôr spôsob života pôvodných roľníkov tejto zastrčenej dedinky a ich nekapitalistické hospodárenie. Svoju prácu oprela o dokumentáciou miestnych právnych obyčajov regulujúcich napríklad dedenie pôdy a jej užívanie. Ekonómia tejto dediny nespočíva na základnom vzťahu produkcia - predaj - kúpa, ale skôr na očakávaní jednotlivca, že vlastníctvo k nejakej veci získa dedením.
Pomoc rozvojovým štátom
Ďalší bádatelia v antropologickej politickej ekonómii upriamujú pozornosť na charakter poľnohospdárskej produkcie a prienik kapitalizmu do rôznych exotických regiónov planéty. Napríklad antropológ J. Vincent píše o ekonomickom rozvoji a sociálnej transformácií v Ugande. A. Warman sa zaoberal charakterom mexického poľnohospodárstva po tzv. mexickej revolúcii, pričom podľa niektorých tamojších intelektuálov dospel k populistickým záverom, keď úlohu roľníkov redukoval na nositeľov historickej zmeny.
Aj ďalšie politicko-ekonomické diela opúšťajú "zabehanú" platformu trieda - kapitalizmus - politická moc a ekonomická prevaha. Moderní autori vidia spoločenské dianie v čoraz širších historických a ekonomických súvislostiach, hoci často analyzujú len parciálny sociálny jav. Práve otázka globálneho, regionálneho a lokálneho hospodárskeho vývoja sveta, kontinentov a krajín je zjednocujúcim momentom temer všetkých spoločenských vied.
Praktická politická ekonómia, založená na teoretickej a interdisciplinárnej báze, má za úlohu pomôcť nielen rozvojovým štátom, ale aj vtesnať vyspelý západný kapitalizmus do znesiteľných medzí. Možno je zároveň jedinou kategóriou humanitných vied, ktorá im prepožičiava status pre ľudstvo užitočných disciplín.
Autor (1980) je študent Právnickej fakulty UK Bratislava
