Čo je v pozadí prerozdeľovania
Už pätnásť rokov sa vláda NSR pokúša všetkými silami a s podporou ekonomickej disciplíny odstrániť chyby, ktoré zapríčinili jej predchodkyne. V protiklade ku chybám spôsobeným štátnou veľkodušnosťou, keď sa zo štátnej kasy vyžadovali privysoké náklady, sa musel postaviť nový ideál šetrnosti.
Neflexibilní a ďalšieho vzdelávania sa štítiaci zamestnanci potrebovali výraznú pomoc, aby sa ich pracovná morálka ponorená do spánku Šípkovej Ruženky mohla znovu zvýšiť. Podnikateľom muselo prísť na pomoc masívne odbremenenie vo forme zníženia ochromujúcich regulácií a zvýšenia dosiahnuteľných ziskov, aby sa znova mohli chopiť ich pôvodnej úlohy - investícií do lukratívnych projektov, ktoré vedú k blahobytu a zamestnanosti pre všetkých.
Teoretické korene programov
Dosiahnuté úspechy sme už sčasti pomenovali. Od začiatku 80. rokov vstúpilo do platnosti pomerne vysoké uvoľnenie daňového zaťaženia podnikateľov. Dane z podnikateľských príjmov takto klesli z 21,2 percenta v roku 1980 na 9,7 percenta v roku 1995. Primerane k tomu vzrástli celkové čisté príjmy z podnikania a z majetku. Naopak, na základe zdržanlivej mzdovej politiky odborov a zvýšenia sociálnych odvodov je pri priemernom čistom pracovnom zisku možné zaručiť oveľa menší nárast.
Podľa údajov Nemeckého inštitútu pre výskum hospodárstva, čistá reálna mzda obnášala v roku 1995 dokonca iba 96,7 % reálnej mzdy z roku 1980. To je dostatočný dôvod pripomenúť si, ktoré hospodársko-teoretické predstavy stoja za touto prerozdeľovacou politikou. Mohlo by sa potvrdiť, že táto k legitímnosti vedená teoretická základňa nie je veľmi pevná. Týmto chceme sledovať koncepty nerovnosti v neoliberálnej teórii a demonštrovať, v akej forme sa tieto konceptuálne systémy prejavujú v politickom programovaní.
Termín neoliberalizmus naznačuje, že takto pomenovaná hospodárska teória je len osviežená varianta starých teórií. Neexistuje síce žiadny "starý" liberalizmus ako označenie doktríny, historicky však možno predchodcu neoliberalizmu vidieť v klasickej ekonomickej teórii. Jej zástupcovia propagovali koncom 18. a na začiatku 19. storočia prvýkrát v histórii ekonomického myslenia výhody slobodného trhu a hospodársko-politickú zásadu laissez-faire - teda slobôd, ktoré sa napriek záujmom merkantilistických štátov a aristokratických vlastníkov pôd museli presadiť.
Klasickú ekonomickú teóriu nahradila začiatkom 70. rokov neoklasická. Časti tohto myšlienkového smeru sú dodnes prítomné v učebniciach v starej podobe, iné časti sa rozvíjali ďalej a priradili sa k nim nové aspekty, ako sú Hájekova dynamická teória, ordoliberalizmus ako špecificky nemecká teória, ale i nové vymedzenia ťažiskových bodov v ekonomike ponuky. Toto všetko môžeme zahrnúť pod pojem neoliberalizmus.
Neoklasická teória
Ak nahliadneme do učebníc mikroekonómie, neoklasické teórie pojednávajú vždy a v rozsiahlej miere o teóriách domácností a produktivity, ktorých najdokonalejšiu formu, obohatenú o trhy budúcnosti, predstavuje model Arrow-Debreu.
Rozsah uspokojovania potrieb sa v tejto teórii opisuje pomocou užitočnosti, ktorá nie je ani absolútne merateľná, ani interpersonálne porovnateľná. Výpovede o nej, väčšinou v rovine zdravého ľudského rozumu, zostávajú asi takéto: so zvýšením spotreby klesá hraničná užitočnosť. Neoklasická teória sa preto sústreďuje najmä na otázku, akým spôsobom možno pre každého jedinca dosiahnuť maximum užitočnosti.
Pod vplyvom idealizovaných sľubov sa dá potom matematicky dokázať, že v tomto úplnom a celostnom trhovom systéme sa ponuka a dopyt ohľadom výmeny tovarov vyrovnajú do takej miery, že sa už nikomu viac nemôže prilepšiť bez toho, aby sa niekomu neprihoršilo. Tento stav alokatívne dosiahnutej efektívnosti neoklasici jednostaj obhajujú. Dôvody sú dva. Možno ho dosiahnuť bez akýchkoľvek zásahov do daní a odvodov. Okrem toho existuje tzv. nárast užitočnosti - jedni vymieňajú tovar, ktorý pre nich tak veľa neznamená, za tovar, po ktorom veľmi túžia - bez toho, aby sa niekomu ublížilo.
Na trhoch neoklasickej teórie neexistuje skoro žiadna moc: všetci, čo vymieňajú tovary, majú v tomto akte len okrajový vplyv na trh. Preto ich vedú ako príjemcov bez akéhokoľvek vplyvu na tvorbu cien. Moc je tu v inej forme: pri pracovných pomeroch či na základe rozdelenia práv. Je daná buď cez príjem ako nemeniteľná, alebo sa z celej analýzy priamo vynecháva, takže sa ekonómia javí ako pásmo bez moci, resp. vplyvu.
Pravidlá tzv. hraničného produktu
Akceptuje sa však, že jedinec je vybavený daným počtom tovarov alebo faktorov - nech sú to pracovná sila, kapitál, bohatstvo, suroviny, či know-how. Ako k tomuto rozdeleniu tovarov a výbavy došlo, je v danom venci dát - útočisku pre všetky otázky, o ktorých si táto teória myslí, že sa nimi nemusí zaoberať. Všetkým musí pritom zapnúť, že takej milionárke prinesie jej desiata jachta určite menej úžitku, ako chudobnému študentovi jeho prvá.
A tu sa tiež stalo pravidlom, že každý ďalší pridaný faktor dáva menej úžitku, resp. zisku, ako faktor predchádzajúci, pridaný predtým. Z toho vyplýva, že hraničný produkt klesá. Malé, no pre produkčný proces dôležité tovary a faktory môžu preto na trhu dosiahnuť vysokú cenu. Väčšie, ako napríklad čas pri faktore práca, sa však stávajú menej cennými.
Po pochopení takzvanej teórie hraničného produktu a prerozdeľovania sa potom prerozdeľovanie podriadi hraničnému produktu. Inými slovami - z trhového mechanizmu to vychádza kvázi ako prirodzený proces. V zriedkavo sa vyskytujúcej jasnosti formuloval neoklasik John Bates Clark koncom predchádzajúceho storočia tento výrok: "Čo dostane sociálna skupina je, podľa prirodzeného práva, to, čo zodpovedá celkovému outputu priemyslu."
Týmto sa neoklasickej teórii podarilo definovať ekonómiu ako miesto efektívnej výmeny tovarov medzi bezmocnými, apolitickými aktérmi, ktorí sú, zodpovedajúc ich hraničnému produktu, odmeňovaní. Všetky neefektívnosti a negatívne následky trhového systému sa musia hľadať mimo ekonómie, a to v zlyhaní politických systémov.
Ordoliberalizmus a katalaxia
Teoretický základ spolkovo-republikovej kultúry sociálneho trhového systému vidí hlavnú úlohu v zabezpečení funkčnej konkurencieschopnosti prostredníctvom silného štátu. Funkčnej konkurencii leží - podľa prác najznámejšieho predstaviteľa a zástancu ordoliberalistickej školy Waltera Euckena - štátny neoklasický ideál dokonalej konkurencie pri nohách. Vychádza z toho, že konkurencia by mala byť vybavená tak, aby veľa malých podnikov stálo v cenovej konkurencii proti sebe. Toto bude zárukou pre spravodlivé rozdelenie príjmov.
Ako hlavné body úspešnej hospodárskej politiky platia konštitučné a regulačné princípy W. Euckena. Zatiaľ čo konštitučné princípy podmieňujú rámcové podmienky hospodárskej politiky, regulačné princípy určujú práve tie oblasti hospodárstva, ktoré pripúšťajú korekcie a zásahy prostredníctvom štátu. K regulačným princípom patrí aj príjmová politika. Pretože trhový mechanizmus spôsobuje nerovné rozdeľovanie dôchodkov, musí to štát korigovať tam, kde domácnosti s nižšími príjmami nemôžu napĺňať svoje najzákladnejšie potreby. Túto úlohu príjmovej politiky môže, podľa Euckena, spĺňať progresívne vytvorená daň z príjmu, ktorá má hranice tam, kde je ohrozený sklon k investíciám súkromných podnikov.
V časoch rozširovania rozličných evolucionaristických konceptov sa teší myšlienkový kapitál rakúskej školy v nemecky hovoriacich krajinách rastúcemu uznaniu. Sociálna spravodlivosť stojí u Hájeka - možno najprominentnejšieho predstaviteľa tohto smeru - v podozrení z totalizmu. Vychádza totiž z toho, že každý skupinový záver slúži takému účelu, aby sa pod ochranným plášťom sociálnej spravodlivosti pričachroval aj kus koláča blahobytu.
Tak pripisuje Hájek skupinám načahovanie sa za mocou a egoizmus, ale jednotlivcom požiadavku spoločného blaha a bezmocnosť. Indivíduá totiž žiadajú, pokiaľ im to abstraktné pravidlá a bez štátneho zásahu fungujúce princípy trhu - Hájek to volá katalaxia - dovolia, spoločenský blahobyt a teda spoločne blaho. Ak môžu jednotlivci popri ich záujmoch o zisk sledovať vlastné ciele, budú sa zaujímať aj o spôsob ako získať čo najviac informácií o tom, čo je na trhu žiadané a ako to môžu získať za čo najmenej peňazí.
Celospoločensky to potom vedie k dynamickému vývoju hospodárstva, ktoré prichádza všetkým vhod. Táto dynamika sa však stáva nebezpečenstvom, ak sa skupinám podarí zinštrumentalizovať štát a vyžiadať si tak zásahy do prerozdeľovania kapitálu. A pretože zásahy do trhu menia ciele hospodárskych subjektov, trpí tým dynamika, v dôsledku čoho potom kolabujú. Preto sú zmeny prerozdeľovania kapitálu a dynamický vývoj hospodárstva nezlúčiteľné. Tu Hájek priznáva, že "citeľná núdza" sa dá zastaviť aj bez zadĺženia sa, takže organizovaný minimálny príjem mimo trhovej sféry stráca zmysel.
Stabilizácia očakávaní a zabezpečenie
Ekonomika ponuky obsahuje konglomerát neoliberálnej argumentácie, ktorá je menej ako uzavretý okruh teoretickej štruktúry, lebo tvorí katalóg opatrení hospodárskej politiky. V NSR ju už od 70. rokov väčšina výskumníkov hospodárskej politiky propagovavala. Potom - so zmenou vlády v roku 1982 - nasledoval politický prechod na túto koncepciu. Odklon od hospodárskej politiky orientovanej na dopyt nebol pritom žiadnym fenoménom, ktorý sa vzťahoval len na Nemeckú spolkovú republiku, ale nasledoval tendencie v hospodárskej politike Spojených štátov a Veľkej Británie.
Najvyšší cieľ konceptu ekonomiky ponuky je uvoľnenie súkromnej vôle podávať vyššie výkony, čo vlastne spôsobí posilnenie pozícií podnikov. Medzicieľmi sú preto reštriktívna peňažná politika, ktorá má garantovať stabilizáciu očakávaní, tvrdý odpor a spätný návrat štátu k moci. Týka sa to výdavkovej strany, rozšírenia verejného sektora, ale i rozsiahlej deregulácie, ktorá by sa nemala zastaviť ani pred tzv. tarifným kartelom medzi uchádzačmi o prácu a podnikmi.
Následne sa museli oklieštiť štátne transferové platby a súkromná iniciatíva vo forme poistení, lebo len tak sa môže zmeniť mentalita zabezpečovania a individuálnym záujmom inšpirované rozhodnutia. Dane a odvody pre domácnosti a predovšetkým podniky by mali hospodárstvo povzbudzovať, no znižovanie reálnej mzdy by malo priniesť zisky, pomocou ktorých sa môžu financovať investície zvyšujúce počet pracovných miest.
Hlavným motívom tohto typu hry, teda neoliberalizmu, nie je voľný trh, v ktorom hospodárske subjekty podliehajú štátu tak málo, ako je to len možné. Prostriedky na zmenu prerozdeľovania sa tu javia ako kontraproduktívne, pretože pozastavujú vývoj hospodárskeho systému, a to tak, že znižujú možnosti výmeny. Navyše sú nepodstatné, lebo rastúce a inovujúce sa hospodárstvo predstavuje to najlepšie sociálne zabezpečenie. V praxi však daňová politika, kroky v sociálnom sektore, ako i menová politika mieria na prerozdeľovanie. Na prospech tých, ktorí potrebujú profit.
Viac trhu = viac blahobytu
Zo spoločných znakov neoliberálnych konceptov prerozdeľovania a nerovnosti sa dá povedať, že v popredí stojí za vlastným ziskom stojaci jednotlivec. Každý je strojcom vlastného šťastia. Interpersonálne rozdelenie sa nepovažuje za problém, pretože dostatočne veľký zisk garantuje rastúci a inovovaný trhový systém. Platí jednoduchá rovnica: Viac trhu = viac konkurencie = viac blahobytu pre všetkých. V takejto formulácii nie je miesto pre modifikácie. Je to dokonca naopak: korektúry rozdeľovania, ktoré menia štruktúru trhov, sú kontraproduktívne a spiatočnícke.
V neoliberalizme sa s nerovnosťou zaobchádza tak, že problém sa buď presmeruje na rastové efekty, z ktorých nakoniec budú všetci profitovať, alebo sa nerovnosť hodnotí pozitívne, takže sa v neoklasike stáva východiskovou polohou pre nastavenie efektívnej rovnováhy. Po pätnástich rokoch na neoliberalizmus orientovanej politiky sa ani po viditeľných neúspechoch nepripravuje žiadna reforma. Naopak, neoliberálne koncepty sa tu predstavujú oveľa živšie ako kedykoľvek predtým.
Pokrok je nezastaviteľný
Daňový systém je spravodlivý, ak sa dane vyrubujú podľa princípov výkonnosti. Tarifa zodpovedajúcemu daňovému systému by sa mala tvoriť tak, aby zohľadňovala existujúcu sociálnu a hospodársku politiku. Toto uvažovanie o spravodlivosti vedie k požiadavkám na progresívne tvorenie taríf pre dane z príjmu. Kto sledoval zmeny v daňovej politike, prípadne diskusie o daniach počas posledného roku, tomu je ihneď zrejmé, že takéto rozmýšľanie o spravodlivosti nikam nevedie a nehrá žiadnu rolu.
Nájdu sa dokonca aj ekonómovia, ktorí úplne otvorene žiadajú zmenu orientácie z daňového systému zameraného na výkonnosť v práci na iný, ekvivalentný. No pretože ekvivalentný princíp žiada, aby tí, ktorých financuje štát, boli financovaní podľa výkonov, znamenalo by to, že podniky by sa síce zaťažovali len nimi používanou infraštruktúrou, ale na sociálnu pomoc odkázaní by si pomoc museli financovať sami.
Podobný smer naberajú aj neoliberálne návrhy na takzvanú negatívnu daň z príjmu. Jedným z aspektov takéhoto zdaňovania je zjednodušenie dnes zaužívaného systému štátnych transferových platieb. Tí, ktorých príjmy sú vyššie, sa budú zdaňovať podľa ich výšky, zatiaľ čo príjemcovia nižšej alebo dokonca žiadnej mzdy dostanú negatívnu daň z príjmu, z čoho sa ich príjem vyrovná na určitú úroveň. Čo však robí tento kocept zaujímavý aj z neoliberálneho hľadiska, je s ním súvisiaca možnosť, že trh práce bude taký zaťažený, že by sa mohlo zrušiť napríklad poistenie a následne podpora v nezamestnanosti.
Neoliberálna varianta konceptu negatívnej dane zo mzdy okrem iného predpokladá, že základná mzda sa zredukuje, pokiaľ tí, čo mzdu dostávajú, nemajú vôľu akceptovať ponúkanú prácu. Tieto povinnosti, napríklad prijať každú ponúkanú prácu, sa už zakotvujú aj do terajšieho nemeckého systému. Minimálne nekvantifikované zabezpečenie je pritom prípustné, aby nevznikli priveľké nepokoje. Jeho rozsah pritom poskytuje dostatok priestoru na ponúkanie dosť nepríjemnej a nezdravej práce. Pokrok vo vede je však nezastaviteľný, žiadna chyba sa nerobí dvakrát.
Prevzaté a upravené z materiálov Virtuálnej knižnice Nadácie Rózy Luxemburgovej (RLS)
Preložil Ľudovít Gerec
