Reklama
Reklama

Demokracia - moderná dogma

Po páde železnej opony, ktorý mal zároveň odstrániť dogmatické myslenie dovtedy vládnucich boľševikov, ovládla bývalý východný blok nová dogma - demokracia. S jej neobmedzeným kultom sa stretávame denne a všade. Štát ústavne vymedzuje vernosť tejto myšlienke, štátni úradníci či absolventi vysokých škôl sú povinní sľubovať demokracii svoju oddanosť, občania štátu nemôžu reálne pochybovať o jej správnosti atď.
Počet zobrazení: 1496

Po páde železnej opony, ktorý mal zároveň odstrániť dogmatické myslenie dovtedy vládnucich boľševikov, ovládla bývalý východný blok nová dogma - demokracia. S jej neobmedzeným kultom sa stretávame denne a všade. Štát ústavne vymedzuje vernosť tejto myšlienke, štátni úradníci či absolventi vysokých škôl sú povinní sľubovať demokracii svoju oddanosť, občania štátu nemôžu reálne pochybovať o jej správnosti atď.

Demokracia jednoducho prestala byť alternatívou. Stala sa z nej dogma a nebezpečenstvo, ktoré plynie z jej odmietania, je analogické tomu, čím sa v starom režime platilo za protesty voči boľševickej ideológii.

Pritakávači ostali, čo ďalej?

Bývalí nepriatelia a kritici demokracie sa dnes odvolávajú na Churchillov výrok o demokracii ako o najmenšom zle. Jej oddaní stúpenci, zväčša populisti a demagógovia, ju bezbreho využívajú a následne dogmatizujú, keďže im, prirodzene, veľmi vyhovuje. V postojoch ľudí k demokracii možno vydeliť ešte tretiu, najzastúpenejšiu kategóriu. Sú to nekritickí pritakávači, ktorí pod vplyvom akejkoľvek dôkladne popularizovanej dogmy zvyknú celkom stratiť zdravý úsudok i svoje kritické myslenie. Vyjadrujúc sa Nietzscheho terminológiou, ide o ľudí so stádovitým myslením, ktorí, dôsledne zmanipulovaní, obhajujú čokoľvek, čiže aj demokraciu ako svätú pravdu.

Nech sa teda na demokraciu pozeráme z hľadiska ktorejkoľvek skupiny, niet pochýb o tom, že v súčasnej politike máme pred sebou všeobecne prijímanú axiómu, ktorej platnosť sa nielenže vôbec nespochybňuje, ale dokonca nevidieť žiadnu tendenciu vnímať tento fenomén kriticky. Z demokracie sa, skrátka, stala nová svätá pravda západného myslenia, a tak ako každé iné scholastické myslenie postavené na nekritizovateľných dogmách, prináša zhubné dôsledky rovnako pre slobodu myslenia, ako i pre život v spoločnosti.

Na prvý pohľad sa javí, že niet dôvodu túto dogmu odmietať. Krásne znejúce súslovie "vláda ľudu" sa totiž rozhodne nezdá byť pre spoločnosť škodlivé. Isteže, nie pre každého znie natoľko krásne - napríklad Platón i Aristoteles si pod demokraciou nie neoprávnene predstavovali vládu lúzy, resp. mentálnej spodiny. Čo dodať? Že my žijeme v inom čase - v čase rozmachu masovej kultúry pobláznenej antielitárstvom a participáciou, a teda je prinajmenšom nevhodné vyjadrovať sa o demokracii inak, ako pomocou tých najkvetnatejších adjektív. A navyše, je takmer nevyhnutné, aby každý súčasný politický systém niesol nálepku "demo--kratický", keďže mu v podstate iba táto nálepka môže pomôcť získať relevantnosť doma i na poli medzinárodných vzťahov.

Základný problém spočíva vo fakte, že demokraciu ako pojem sa zatiaľ nikomu nepodarilo vymedziť dostatočne presne. Napriek tomu si pojem demokracia získal veľkú popularitu a jeho kult pretrváva. V rukách politikov sa stal žolíkom, ktorým možno zalátať všetky hluché miesta politických programov, bez ohľadu na to, že tento termín nenesie v podstate žiaden všeobecne prijímaný konkrétny význam. Možno ním však ospravedlniť každý politický krok. Inak povedané, nech už je demokracia čímkoľvek, je v politike veľmi prospešné odvolávať sa na ňu vždy a za akýchkoľvek okolností.

Polyarchia, Dahl a elitári

O demokracii sa napísalo množstvo objemných kníh, napriek tomu však žiadna z nich nebola natoľko prelomová, aby tento pojem zbavila vágnosti a neurčitosti. Preto nemožno pracovať so žiadnou definíciou a jedinou korektnou možnosťou je vziať si na pomoc aspoň tie atribúty, ktoré by demokracia, ako verí väčšina moderných autorov, mala spĺňať. Čiže pluralitu záujmov, potrebu pravidelných volieb, slobodu, suverenitu občana a predovšetkým - formálnu rovnosť. Dokonca možno hovoriť aj o participácii, no zdá sa, že nie je veľmi vhodné preháňať to s úvahami týmto smerom.

Americký politológ Robert Dahl je toho názorným príkladom - pokúsil sa stanoviť isté nevyhnutné vlastnosti demokracie, medzi ktorými nechýbala ani veľmi aktívna participácia. Inou vecou je, že sa ihneď musel vzdať nádeje, že by nejaký súčasný režim dané vlastnosti spĺňal. Preto sa pri súčasných režimoch, označovaných za demokratické uchýlil radšej k pojmu polyarchia, čiže vláda mnohých, čo nie je natoľko zavádzajúce ako vláda ľudu.

Práve participácia je však tým hlavným rozkolom na poli súčasného politického myslenia. Na jednej strane sa kladie dôraz na prehnanú participáciu (zástancovia týchto názorov sa profilujú predovšetkým z pozície tzv. novej americkej ľavice, ako sú napríklad Bachrach, Barber a iní) a zároveň platí, že v reálnej politike ide o všeobecný trend. Na druhej strane stojí elitárska škola (Sartori, Huntington, dokonca i Hayek), ktorá - naopak - celkom prirodzene nedôveruje schopnostiam masy odborne rozhodovať o spoločenských problémoch, a preto by demokraciu v jej horizontálnom rozmere rozhodne ohraničovala.

Populizmus (každodenný daj nám dnes...)

Ľudia inštinktívne inklinujú k participácii. A to veľmi vyhovuje populistom. Lebo čím väčšie stádo (aby som opäť použil Nietzscheho termín) budú môcť manipulovať, tým viac hlasov získajú, keď, s prepáčením, stádo vykročí k volebným urnám. A keby náhodou bolo počuť hlasy proti participácii, populisti sa automaticky obrátia na dobre známu dogmu - na demokraciu. Budú vykrikovať: Bojujme spolu za demokraciu - náš občan má právo dostať ju v čo najširšom rozmere! A odváž sa niekto proti nim postaviť a spochybniť, nebodaj, neotrasiteľnú vládu demokracie. Hoci bolo by čo...

O dnešných demokraciách môžeme vedno s G. Leibholtzom povedať, že fenomén "vlády ľudu" sa jednoznačne nesie v podobe "straníckej demokracie". Pokiaľ kedysi vládol monarcha či oligarchovia, dnes vládne iný druh elity - politické strany. A tie sú, ako to prelomovo opísal R. Michells, takisto zoligarchizované a vládnuca elita sa redukuje na kádre úzkeho vedenia politických strán. Práve politické strany ponúkajú občanom svoje programy. Politickou úlohou ľudu je jediné - odobriť niektorý z nich, no automaticky sa dostáva do úlohy štatistu.

Určujúca je teda ponuka politických strán, čo však temer nesúvisí s kvalitou tejto ponuky, ako skôr s formou jej podania a spropagovania. Ide teda vlastne o marketing s politickými ideami. Preto sa americkým politológom poľahky podarilo nájsť analógiu medzi trhom a demokraciou. Nejde predsa o to, či riešenie toho-ktorého spoločenského problému je správne alebo nie. Podstatné je, akým spôsobom danú ideu spopularizovať. Jednoducho, ide o reklamu, presviedčanie, nadbiehanie, získavanie si voličov - ide o marketing, ktorému sa na politickom trhu hovorí populizmus a propaganda. Voličov, ktorí zväčša nie sú odborníci na riešenie spoločenských problémov, samotní politici berú len ako potenciálny dopyt pre ich politické hry.

Do akcie teda prirodzene nastupuje najjednoduchší presviedčací variant - populizmus, demagógia, propaganda, manipulácia. Všetko to pojmy nerozlučne späté s demokratickým procesom v dnešnej podobe. Ide o najefektívnejšie prostriedky na získavanie voličov, a preto sa niet čomu čudovať. Ľud nie je odborník! Odborná argumentácia by nemohla sláviť politický úspech. Skúsenosť (na Slovensku veľmi výdatne) ukazuje, že jedine alebo predovšetkým populizmom si možno získať ľudí na svoju stranu. Hlásatelia participácie s týmto, prirodzene, rátajú. Nejde im o vzdelanie národa, ktorý by sa raz mohol stať kvalitným a odborne zdatným elektorátom. Naopak, potrebujú ľahko ovplyvniteľnú masu, ktorá zakaždým podľahne ich populárnym heslám a za závojom demokracie a participácie im sprostredkuje moc.

Čokoľvek, akokoľvek, s kýmkoľvek

Sledujme však procedúru modernej demokracie ďalej, zamýšľajúc sa nad súčasnými politickými systémami, ktoré majú odvahu nazývať sa demokratické. Politická elita, ktorej sa podarilo najlepšie spropagovať svoje heslá a zmanipulovať najväčšiu časť masy, dostáva právo vládnuť. Získava politickú moc, a to na princípe slobodného mandátu. Ľud volil istých politikov, aby robili politiku, akú sľubovali pred voľbami. Slobodný mandát im však zaručuje prerušiť toto puto s voličom, a to celkom legitímne. Kde sa podela myšlienka demokracie v tomto procese? Idea zastupiteľstva je pritom prirodzeným riešením procedúry demokracie, o tom niet pochýb. Avšak už Jean-Jacques Rousseau si uvedomoval, že jediná možnosť ako pri inštitúte zastupiteľstva zachovať aspoň ilúziu "vlády ľudu", je zavedenie imperatívneho mandátu pre zástupcov ľudu. Jedine ten predsa netrhá spomínané puto medzi voličom a politikom. Elita však nemá v úmysle zväzovať si ruky, a tak bez väčších problémov spopularizovala medzi masami myšlienku slobodného mandátu.

Politické strany veľmi svižne reagovali na proces premeny modernej demokracie, ktorá získala podobu, akú teraz opisujeme. Skrátka, zbavili sa ťažkých ideologických myšlienok a nahradili ich jednoduchými, populárnymi sloganmi a heslami, aby si zabezpečili sympatie más. Nasledujúci vznik tzv. catch-all parties (univerzálne strany, na Slovensku napríklad Smer), či dokonca strán kartelového typu (napríklad SDKÚ), tento vývoj len potvrdzoval. Jedinou starosťou týchto strán je zbezpečiť si politickú moc, a to akýmkoľvek spôsobom. Nasľubovať čokoľvek, presviedčať akokoľvek, prípadne spojiť sa s kýmkoľvek. Obmedzenia vládnucich elít po prípadnom získaní politickej moci sú totiž minimálne, dá sa povedať - len teoretické. Tieto politické skupiny totiž môžu vzápätí celkom legitímne presadzovať svoje partikulárne politické záujmy a pri nedostatku politickej kultúry v krajine, čoho žiarivým príkladom je práve Slovenská republika, je ich moc takmer neobmedzená. Príznačné pre Slovensko takisto je, že jediný, kto im potom túto moc dokáže "demokraticky" vziať, je iba lepší populista - ten, čo dokáže zmanipulovať masy dôkladnejšie.

Nielen oportunizmus voči ideálu

Vilfredom Paretom predvídaný kolobeh elít teda môže nerušene pokračovať a s ním zároveň aj zbedačovanie národa a znásilňovanie myšlienky demokracie - božemôj, aké prítomné! Takto zjednodušene sa dá opísať demokratický proces v súčasných polyarchiách. Toto obhajujú politici, keď volajú po demokracii, ale konieckoncov im to ani nemožno zazlievať - inú možnosť nemajú. Systém už celkom pohltil akékoľvek individuálne snahy smerujúce proti prúdu, keďže dogma modernej demokracie neobmedzene vládne. A keby náhodou v niekom vyvstali pochybnosti, či hovoíme naozaj o demokracii, a nie o nejakej paródii na ňu, vyhlasujem priamo: Áno, ide skutočne o demokraciu! Hoci naším cieľom nie je sledovať Dahlov názor, že dnešné systémy nie sú naozaj demokratické, z tohto názoru predsa len možno vychádzať. Dahl má vskutku pravdu - nie sú!

Bolo by však zjednodušením chápať dnešnú demokraciu iba ako oportunizmus voči ideálu. Paródia na demokraciu, ktorá jestvuje v dnešných tzv. demokratických politických systémoch, je už natoľko etablovaná, že pod pojmom demokracia si dnešní ľudia implicitne predstavujú práve tento proces, a to práve s týmito, i keď nie tak čierno vykreslenými dôsledkami. Zároveň, keď populisti a demagógovia propagujú myšlienku demokracie, majú pod týmto termínom na mysli takisto proces, ktorý sme predtým opisovali, lebo práve a len ten ich môže poľahky priviesť k moci.

Západnému mysleniu však okrem dogmy demokracie vládne aj iná moderná dogma, i keď nie natoľko strážená zákonmi - je ňou trh. Sľubuje efektívnosť, hoci aj na úkor sociálnej spravodlivosti. Demokracia, naopak, volá po spravodlivosti, i keď len formálnej, ale o efektívnosti v tejto súvislosti nemôže byť ani reči. Ide totiž o najmenej efektívnu formu panstva, a to predovšetkým v prípade mnohostraníckeho systému. To však iba mimochodom, pretože opäť sme doma!

Sapere aude! ako výzva

Nie som nepriateľ demokracie. Odmietam však akúkoľvek dogmu a zároveň nemôžem súhlasiť so zneužívaním vágnych termínov, ani s vnucovaním, indoktrináciou - vsugerovávaním liberálno-demokratickej doktríny do vedomia ľudí, či manipulovaním. Práve tieto procesy charakterizujú súčasné polyarchické režimy, ktoré dogmaticky volajú po svojsky ponímanej modernej demokracii.

Je, prirodzene, jednoduchšie prijímať výzvy demagógov a populistov, stotožňovať sa s nimi a následne ich vyjadrenia obhajovať ako vlastné myšlienky. Tak to dnes robí väčšina ľudí mysliacich tak, ako sa od nich vyžaduje - pasívne, odovzdane, nekriticky, čo je opäť príznačné práve pre Slovensko. Ľudia akoby prestali skutočne myslieť, neuvedomujúc si, že práve takýchto ich potrebujú moderní populistickí demokrati - noví dogmatici v naoko slobodnej a naoko otvorenej spoločnosti. Pravá demokracia, za ktorú by sa oplatilo bojovať, vyžaduje naozaj mysliacich ľudí a zároveň pre nich vyžaduje podmienky, ktoré by ich boli hodné.

Iba keď ľudia začnú premýšľať - slobodne a kriticky, len vtedy bude demokracia relevantnou alternatívou. Iba pri takýchto ľuďoch sa nestane dogmou, akou je dnes. Ono kantovské Sapere aude! (čiže mať odvahu používať svoj vlastný rozum) je preto dodnes výzvou! Súčasná tzv. demokracia totiž absolútne neguje výdobytky osvietenstva a degraduje ľudí na nietzscheovské stádo. Neusiluje sa ich ani povzniesť, ani vzdelávať, ale naopak - ubíja ich a ponecháva v hlbokej neodbornej (pod)priemernosti. A to je práve najväčšia hrozba myšlienky demokracie. Obával sa toho už John Stuart Mill, ktorého som v tejto chvíli parafrázoval.

Demokracia sa môže javiť ako rozumná alternatíva len v prípade pripravených, vzdelaných a rozmýšľajúcich voličov. Takisto len s takýmito občanmi možno uvažovať o rozširovaní participácie. Pokiaľ však národ politicky vzdelaný nebude, ostane celkom v rukách politických dobrodruhov a demokracia bude naďalej iba vládou populistov.

Autor (1979) je študent filozofie na FiF UK a politológie na UMB

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama