Nespadla z oblakov
Trvalo tri dni, kým (dnes už bývalý) indonézsky prezident Abdurráhman Wahíd opustil prezidentský palác a miesto v ňom mohla zaujať Megawati Sukarnoputriová. Žena, ktorá v tejto budove prežila mladosť, pretože v ňom vyrastala ako dcéra prvého indonézskeho prezidenta.
Exprezident Wahíd, ktorý sprvoti nechcel uznať svoju osobnú porážku, odišiel vo štvrtok so svojimi vernými na letisko, odkiaľ si to namieril do amerického Baltimoru. Tam sa má tento 61-ročný poloslepý muž, ktorý prekonal dva infarkty a chôdza mu robí problémy, podrobiť v nemocnici zásadnej lekárskej prehliadke. V skutočnosti však nejde ani tak o jeho srdce či zrak, ale o politickú tvár, ktorú si chcel svojím naplánovaným odchodom zachrániť.
Nevypočítateľný Wahíd
Keď mal Wahíd na jeseň roku 1999 nastúpiť do prezidentského úradu, zavolal najskôr dukuna (zariekavača z ostrova Jáva), aby prezidentskú pracovňu zbavil temných síl. Podľa Wahídovej dcéry Yenni totiž odchádzajúci prezident Suharto použil čiernu mágiu a kanceláriu uriekol, aby znemožnil nástupcovi efektívne vykonávať svoj úrad. Abdurrahmana Wahída, ktorý žije na polovicu v ére globalizácie a na polovicu vo svete jávanskej mystiky, vždy považovali za nevypočítateľného. Často si protirečil tak, že mu nerozumeli ani najbližší spolupracovníci, nieto ešte zahraniční partneri. Raz sa napríklad pre podporu svojich demokratických reforiem obracal do USA, no inokedy zas vzdával hold Fidelovi Castrovi či Muhammadovi Kaddáfímu. Takýto človek evidentne nemohol sedieť na najvyššom poste štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta.
Wahíd, ktorý v októbri 1999 porazil Sukarnoputríovú v prezidentských voľbách pri hlasovaní parlamentu len o 60 hlasov, mal niekoľko prvých mesiacov podporu väčšiny obyvateľstva. Čoskoro sa však začali prejavovať negatívne stránky jeho vládnutia. Priaznivci ho síce označovali za schopného vyjednávača a obratného taktika ochotného ku kompromisom a majstra zákulisných intríg, no faktom je, že v prvých mesiacoch vo funkcii Wahíd precestoval 35 krajín, hoci situácia v krajine bola mimoriadne napätá a bolo ju treba ihneď riešiť. Tieto jeho prešľapy a takisto trvalo nepriaznivý zdravotný stav viedli k tomu, že mu už po trištvrte- roku po menovaní do funkcie (teda práve pred rokom) parlament pohrozil odvolaním z funkcie.
Armáda a ekonomika
Známemu moslimskému učencovi presadzujúcemu umiernenú stránku islámu významne poškodilo to, že nebol dostatočne rozhodný a mnohonárodnostnej krajine hrozila po strate Východného Timoru ďalšia fragmentácia. Pred pádom Suharta zabezpečovala jednotu štátu silovými prostriedkami armáda, no jedným z prvých krokov nového prezidenta bolo práve to, že zbavil ozbrojené sily ich (dlhé roky uznávanej) politickej moci. Nielenže tým oslabil schopnosť Jakarty ovládať vzdialené provincie bojujúce o samostatnosť, no zároveň sa fakticky zbavil podpory významného mocenského subjektu, ktorý ho pri ceste k moci podporoval. Wahídovi sa podarilo nielen rapídne (na 38 kresiel) znížiť zákonom daný počet vojakov v 500-člennom parlamente, no presadil takisto reformu, podľa ktorej museli zástupcovia armády pri vstupe do vlády zložiť svoje vojenské funkcie. Aj toto mu podpílilo konár pri konečnom účtovaní v konfrontácii s Megawati Sukarnoputríovou, keď sa vojaci a polícia pridali na stranu jeho konkurentky.
Druhou chybou Wahída bolo, že od začiatku nevenoval primeranú pozornosť rozvrátenej ekonomike. Keď poslanci zvolili tandem Wahíd-Sukarnoputriová finančné trhy zaplesali a očakávali, že sa táto dvojica stane prísľubom politickej stability podmieňujúcej priaznivý stav ekonomiky. Wahíd však nielenže nepodporil stabilitu krajiny, ale do vlády zaradil namiesto ekonomicky skúsených profesionálov predovšetkým svojich prívržencov. Cudzích investorov navyše odradilo, keď prezident jednej z najskorumpovanejších krajín Ázie neurobil žiadne opatrenia smerujúce k likvidácii tohto stavu. Aj zásluhou finančných kruhov bol Wahíd po ostrej kritike nútený podpísať výnos prevádzajúci mnohé jeho výkonné kompetencie na bedrá viceprezidentky, čím Megawati Sukarnoputriová vlani v auguste v podstate začala preberať výkonnú moc v krajine.
Stabilita alebo chaos
Dcéra prvého indonézskeho prezidenta Sukarna, dnes 54-ročná Megawati (oblačná žena) rozhodne nespadla z oblakov. Stojí pevnými nohami na zemi a na politickej scéne vo svojej krajine pôsobí už pekných pár rokov. Za čias vlády otcovho nástupcu Suharta bola jedinou všeobecne akceptovanou odporkyňou vtedajšieho režimu. Od polovice 90. rokov bola výrazným symbolom demokratického hnutia v krajine a otvorene kritizovala korupciu, nepotizmus a nedemokratičnosť Suhartovej vlády. Keďže Suharto nemohol siahnuť k otvorenej represii, aby sa zbavil Sukarnovej dcéry, podporil v roku 1996 menšinovú frakciu jej strany PDI a zorganizoval jej zjazd. Ten ju odvolal z funkcie predsedníčky, Suharta označil za jediného reprezentanta PDI a on ihneď Megawatinu väčšinovú frakciu zakázal. Vývoj sa mu však zastaviť nepodarilo. O dva roky sa zakázaná frakcia PDI legitimizovala a podstatne prispela k abdikácii Suharta a porážke jeho následníka Habíbího.
Svojím bojom si Megawati získala veľkú obľubu najmä u nižšej strednej vrstvy, študentov, nezamestnaných a farmárov, ktorí neskôr tvorili jadro jej voličov. Hoci dostala v slobodných voľbách najviac hlasov (33,7 %) a ďalší opozičný subjekt moslimského lídra Wahída len 12,6 % (predchádzajúca štátostrana Golkar sa umiestnila ako druhá s 22,4 percenta), ostatné opozičné sily sa rozhodli po zákulisných rokovaniach s Wahídom podporiť do funkcie hlavy štátu pri parlamentnom hlasovaní práve jeho a hlasy dostal poloslepý moslimský vodca (v očakávaní jeho neschopnosti vládnuť) aj od viacerých poslancov Golkaru. Sukarnoputriovej, ktorá prehrala iba o 60 hlasov, sa ušla len funkcia viceprezidentky. Vlani v auguste musel Wahíd pre obvinenia z nekompetentnosti síce odovzdať Megawati značnú časť právomocí, no svojej funkcie sa držal zubami-nechtami napriek čoraz silnejšiemu tlaku jeho kritikov.
Keď sa po prevalení dvoch finančných škandálov z jeho okolia tlak na Wahídovo odvolanie zosilnil, vyhlásil prezident (argumentujúc aktuálnym krvavým teroristickým útokom na dva kresťanské kostoly v Jakarte) výnimočný stav a rozpustil parlament. Poslanci však tento krok odmietli, a naopak, odvolali Wahída z funkcie a vymenovali do nej Sukarnoputríovú. Tá podľa niektorých pozorovateľov údajne nie je veľmi zbehlá v bežných politických, ekonomických, ani bezpečnostných otázkach a nemá vraj ani stratégiu ako vládnuť. Mnohí pochybujú o tom, že bude schopná vyriešiť hlavné problémy krajiny, vrátane separatistických tendencií a nábožensky motivovaného násilia. Sukarnoputríová naozaj nie je Gándhíová, no má šancu (azda jednu z posledných pre krajinu) prinavrátiť rozpadajúcemu sa kolosu stabilitu demokratickými prostriedkami. Ak sa jej to nepodarí, nastúpi buď chaos a diktatúra, alebo postupný rozklad a rozdrobenie tohto štátu bohatého na surovinové zdroje, na čo už isto netrpezlivo čakajú nenásytné nadnárodné monopoly.
