Pretrhnutá integrácia
Začiatkom leta 1991 sa v Sofii konalo posledné zasadanie RVHP (Rady vzájomnej a hospodárskej pomoci). Trvalo asi desať minút. Poprednú úlohu v jeho rýchlom zakončení mali vtedajší československí predstavitelia Václav Klaus a Vladimír Dlouhý.
Prvý z nich bol ministerský predseda a druhý minister priemyslu a obchodu vtedajšej ČSFR. Obaja vyhlásili, že o doterajšiu formu spolupráce v rámci RVHP nemajú záujem a chcú "biznis". Pretože ostatné európske členské krajiny RVHP mali viac-menej podobný názor, s ostrím kritiky zameraným proti RVHP ako nástroju politiky Sovietskeho zväzu, skončilo sa toto posledné zasadanie veľmi rýchlo a RVHP zanikla.
Široký zväzok
Železná opona v tom čase už vyše rok a pol neexistovala a intenzívne sa rozvíjali obchodné vzťahy s demokratickými krajinami založenými na trhovej ekonomike. Odtiaľ do bývalých členských krajín RVHP smerovala rozsiahla pomoc pri ich transformácii na demokratické vyspelé trhové ekonomiky. Takto nenápadne a bez väčšieho záujmu sveta (rozpad RVHP sa fakticky dovŕšil podstatne skôr) skončila činnosť organizácie, ktorá 42 rokov rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala a určovala vývoj ekonomiky jej členských krajín. Dnes už zrejme dozrel čas na to, aby sa objektívnejšie zhodnotil jej vývoj, osobitne i z toho hľadiska, či jej činnosť 10 rokov po zániku nechýba, hoci nepochybne v inej forme a aspoň postupne zbavovaná deformácií, ktorým v systéme socialistickej diktatúry podliehala.
Zakladajúcimi členmi RVHP boli v roku 1949 Bulharsko, Československo, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz. Ešte v tom istom roku pristúpilo k tomuto hospodárskemu zväzku aj Albánsko, ktoré sa však od roku 1961 na činnosti RVHP nezúčastňovalo. V roku 1950 pristúpila NDR, v roku 1962 Mongolsko, neskôr ešte Kuba a Vietnam. Ďalšie krajiny, sprvoti Čína, ktorá potom spoluprácu s RVHP prerušila, stabilne však KĽDR, neskôr i Laos a Kambodža vysielali na niektoré rokovania RVHP pozorovateľa. S Juhosláviou mala RVHP osobitnú dohodu.
Výhodné trhy
Do istej miery bol vznik RVHP reakciou na Marshallov plán, na ktorom sa socialistické krajiny pod nátlakom ZSSR nesmeli zúčastniť (urobila tak iba Juhoslávia, čo prehĺbilo konflikt medzi ňou a ZSSR). Sovietsky zväz však nemal hospodársky potenciál na materiálnu pomoc a pokiaľ ju poskytol - tak ako Československu v roku 1947 obilie v čase mimoriadneho sucha - prehĺbilo to jeho problémy (ZSSR mal vtedy sám nedostatok obilia). Sovietsky zväz poskytoval pre ostatné členské krajiny aj nevyhnutne potrebné suroviny a energiu. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci takto vznikla ako ozajstné spoločenstvo krajín vzájomnej pomoci a spolupráce, aj keď pri hegemónii a diktáte ZSSR bola súčasne nástrojom jeho politiky. Prehlbovaním spolupráce sa však RVHP stala skutočne prvým integračným spoločenstvom.
Pre ostatné, najmä vyspelejšie členské krajiny RVHP, znamenalo toto spoločenstvo aj nevyhnutne žiaduce trhy. V nasledujúcej socialistickej industrializácii bolo možné pre tieto trhy budovať dostatočne veľké podniky založené na surovinách, získavaných najmä v ZSSR. Členské krajiny RVHP vrátane Slovenska sú dokonca v rozhodujúcej miere pokryté podnikmi, ktoré boli fakticky podnikmi RVHP. Na Slovensku sú to napríklad Východoslovenské železiarne, Slovnaft, bývalé Závody ťažkého strojárstva Martin, s jednotlivými podnikmi aj v Považskej Bystrici, Dubnici, Detve, ale i v ďalších slovenských mestách a obciach, hlinikáreň v Žiari nad Hronom a ďalšie a ďalšie. Tieto podniky aj relatívne dobre a bez problémov prosperovali so surovinami, ale aj s odbytom. Napríklad VHJ ZŤS Martin bola najvyspelejším strojárskym zoskupením podnikov celého vtedajšieho Československa.
Straty zo zániku
Je dobre známe, že v krajinách RVHP zaznamenali po desaťročia rýchly a stabilný rast. Treba otvorene povedať, že problémy s odbytom za slušné ceny dlho nemal - na rozdiel od súčasnosti - ani veľmi rozvinutý zbrojársky priemysel Slovenska. Dnes už slovenské podniky otvorene začínajú vyčísľovať, koľko stratili zánikom RVHP. Je to o to paradoxnejšie, že ich trhy zväčša obsadila a obsadzuje konkurencia podnikov zo západnej Európy, Spojených štátov a Japonska, teda z krajín, ktoré bývalým členským štátom RVHP pomáhali v ich transformácii. Azda ako prvý nedávno vyčíslil straty podniku v dôsledku zániku RVHP generálny riaditeľ Podbrezovských železiarní Vladimír Soták, a to na 500 miliónov Sk. To je pritom podnik, ktorý nepatrí k najväčším na Slovensku. Navyše sa relatívne úspešne reštrukturalizoval a transformoval na odbyt na iných trhoch. V takých podnikoch, ako boli bývalé ZŤS Martin, tieto straty idú do miliárd.
Mnoho podnikov zánik RVHP, neskôr prehĺbený rozpadom česko-slovenskej federácie, existenčne jednoducho neprežilo. Otvorením hraníc vyspelejšej konkurencii zo zahraničia slovenské podniky dokonca do značnej miery stratili i vlastné trhy, navyše s hlbokým poklesom ich kúpyschopného dopytu, osobitne v investičnej činnosti, podobne ako sa to stalo v ďalších krajinách RVHP. Postupne síce nachádzajú nové trhy, najmä v členských krajinách Európskej únie, no tam sa stretávajú s vyspelejšou konkurenciou, proti ktorej sa môžu presadiť len lacnou pracovnou silou a nižšími nákladmi, vrátane lacnejšej energie, a často i za cenu stratového predaja.
Opakovaná hegemónia?
Napriek tomu si netreba robiť ilúzie o možnosti zachovania RVHP pred desiatimi rokmi. Bola priveľmi poplatná sovietskemu hegemonizmu, slúžila ako nástroj jeho politiky a totalitného systému. Ale aj vo všetkých členských krajinách RVHP - azda len s výnimkou Kuby - dochádzalo vtedy ku veľkým zmenám. Nebolo preto potrebné pretrhať tak radikálne všetky väzby medzi krajinami RVHP, čo ihneď využila konkurencia. Mnohé tieto väzby sa teraz pracne obnovujú, často však už dôležité posty pevne obsadila dravejšia konkurencia. Straty z dobrovoľne opustených pozícií idú len pre relatívne malé Slovensko do desiatok a možno skôr stoviek miliárd korún. RVHP zanikla so stratou hegemónie Sovietskeho zväzu v strednej a východnej Európe a nakoniec aj v iných častiach sveta. Ak sa však s podobným kritickým pohľadom pozrieme na EÚ, tá je zasa pod hegemóniou Nemecka a nemeckej ekonomiky.
V samotnej EÚ sú čoraz silnejšie hlasy zdôrazňujúce dokonca i to, že je tu priama vývojová postupnosť uplatňovania tejto hegemónie a jej expanzie najskôr vo wilhelmovských plánoch Drang nach Osten, neskôr v nacistickom programe budovania Novej Európy a teraz EÚ. Pravda, EÚ je demokratickejšia, vyspelejšia, a tiež úspešnejšia. Ale dravosť expanzie nemeckej ekonomiky tu ostala a čoraz otvorenejšie vychádza na povrch, zároveň s tvrdou obranou pozícií vo vlastnej ekonomike. Čoraz otvorenejšie sa objavuje kritika aj z pozície kandidátskych krajín usilujúcich sa o vstup do EÚ, ktoré narážajú na tvrdú obranu vlastných výhod a privilégií terajších členských krajín EÚ, menovite predovšetkým Nemecka, ale i Rakúska.
"To, čo chceli krajiny EÚ dosiahnuť - takmer otvorený prístup na naše trhy - dosiahli. Keby malo dôjsť k tomu, aby sme aj my participovali na fondoch EÚ a výhodách pripojenia, ich prístup už nebude taký rýchly"- konštatoval na nedávnej výmene skúseností predstaviteľov zamestnávateľov ČR a SR prezident českého Svazu průmyslu a dopravy Stanislav Kázecký. Predseda druhej českej centrály zamestnávateľských a podnikateľských zväzov, Jiří Kohoutek, ho doplnil: "Vieme si spočítať náklady na pripojenie do EÚ - malo by to byť 10 miliárd Kč ročne - no nevieme vypočítať prínosy. Keďže na pripojení k EÚ všetky krajiny viac alebo menej zarobili, rátame, že pravdepodobne zarobíme i my." Veľa bude závisieť od toho, koľko sa im v konkurenčnom boji proti nemeckej a v závese za ňou rakúskej hegemónii podarí získať. Slovensko je pritom konkurenčne ešte slabšie. Tu nejde o charitu. Integrácia a globalizácia je spoločným záujmom celého sveta. Spôsob jej uplatňovania však môže viesť až k zániku určitej formy integrácie. RVHP je toho výstižným príkladom.
Autor (1932) je ekonóm a publicista
