Reklama
Reklama

Hrozí malý berlínsky múr

Summit Európskej rady v Kodani v júni 1993 stanovil kritériá, ktoré sa budú zohľadňovať pri rozširovaní Európskej únie. Ide o stabilitu demokracie a jej inštitúcií, trhovú ekonomiku schopnú čeliť konkurenčnému tlaku a trhovým silám v rámci EÚ, schopnosť osvojiť si záväzky vyplývajúce z členstva EÚ a o súhlas s cieľmi politickej, hospodárskej a menovej únie.
Počet zobrazení: 408

Summit Európskej rady v Kodani v júni 1993 stanovil kritériá, ktoré sa budú zohľadňovať pri rozširovaní Európskej únie. Ide o stabilitu demokracie a jej inštitúcií, trhovú ekonomiku schopnú čeliť konkurenčnému tlaku a trhovým silám v rámci EÚ, schopnosť osvojiť si záväzky vyplývajúce z členstva EÚ a o súhlas s cieľmi politickej, hospodárskej a menovej únie.

Problém tkvie v tom, že postoje obyvateľov samotných členských krajín nevyhovujú stanoveným kritériám pre čakateľov. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Švédsko a Dánsko (kde sa tento postoj spečatil referendom) odmietli pristúpiť na štvrtú spomenutú požiadavku a grécka ekonomika ju doposiaľ nespĺňa. Navyše, írski občania v nedávnom referende odmietli rozširovanie. Podľa Claudeho Moaesa a Sama Whiteho, iba štvrtina Britov si myslí, že ich vlasť profituje z členstva v Európskej únii. V roku 1991 táto skupina občanov predstavovala až 58 percent.

Radikálna pravica na vzostupe

Posledné voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali 10. až 13. júna roku 1999, zaznamenali najnižšiu účasť v jeho histórii. Výnimkou boli krajiny so zákonnou povinnosťou voliť - Luxembursko (90 %) a Belgicko (80), Taliansko (72), ktorého občan Roman Prodi sa v roku 1999 stal novým predsedom Európskej komisie, Grécko (68) a Španielsko (65,95), ktoré čerpali nezanedbateľé fondy z EÚ. Ďalej nasledovali Rakúsko a Írsko (po 51 %), Dánsko (50,5) Francúzsko (47,71 ), Fínsko (46 ), Nemecko (45,2), Portugalsko (40,28), Švédsko (38,18), Holandsko (29,9) a Veľká Británia (23).

Novým západoeurópskym fenoménom poslednej dekády je nárast popularity radikálnej pravice. Nesignalizuje to iba Rakúsko, kde sa Strana slobodných so ziskom takmer 27 % hlasov stala súčasťou vládnej dvojkoalície. V posledných parlamentných voľbách prekročili pätnásťpercentnú hranicu podobné subjekty vo Francúzsku (Front national), Nórsku (Fremskrittspartiet), Belgicku (Volksunie, Vlaams blok, Front national) a Taliansku (Alleanza Nazionale). Vo Švajčiarsku počas jesene roku 1999 líder vládnucej štandardnej ľudovej strany (Sweizerische Volkspartei) Christoph Blocher kopíroval Haiderovu predvolebnú rétoriku a dosiahol nárast hlasov o polovicu (23,3 %), čo sa v najstabilnejšej krajine sveta ešte nestalo.

Posledná dekáda ukázala, že oživovanie nacionalizmu má v Európe iné príčiny, ako v tridsiatych rokoch 20. storočia. V súčasnosti nás neťaží veľká hospodárska kríza, ktorá zbedačila stredné vrstvy, zobrala im tradičné sociálne a duchovné istoty a uvrhla ich pod ochranný dáždnik stúpencov vlády pevnej ruky. Dnešný posun voličov spôsobuje strach obyvateľov ekonomicky prosperujúcich krajín, že môžu prísť o svoj životný štandard.

Diskriminácia vízovou povinnosťou

Bolo by naivné domnievať sa, že tieto obavy sa končia u voličov krajnej pravice. Natíska sa otázka, koho názory tlmočil nemecký premiér, sociálny demokrat Gerhard Schröder, keď navrhol sedemročné "sanitárne" obdobie, počas ktorého noví členovia EÚ z východnej Európy budú mať nerovnoprávne postavenie. Obrazne povedané, novousadlíkom v spoločnom európskom dome ponúknu najprv pivničné a až potom byty medzi ostatnými. Posledné rokovanie ministrov zahraničných vecí členských štátov EÚ vo švédskom Nyköpinkgu (6. mája 2001) nevyznelo ani tak ako spor o tom, či zaviesť alebo nezaviesť ochrannú lehotu, ale o tom, aký by mala mať rozsah.

Podľa nemeckého expremiéra Helmutha Schmidta, "o príslušnosti Poliakov, Maďarov a Čechov k spoločnej európskej kultúre niet pochýb. Tieto tri národy k nej patria nezameniteľne už stáročia. Tri pobaltské štáty - Estónsko, Lotyšsko a Litva, ako aj Slovinsko - sem patria takisto. Zvláštne miesto zaberá Cyprus, ktorý sa svojím kultúrnym charakterom, okrem dnešnej tureckej časti ostrova, sotva líši od členského štátu EÚ Grécka. Ďalší kandidáti na vstup Rumunsko, Bulharsko, Slovensko a Malta vzbudzujú pochybnosti ohľadom kultúrnej príslušnosti. Nešpecifikované národy Balkánu zatiaľ nie sú kandidátmi na vstup, len v obmedzenej miere sa integrovali do kultúrneho kontinua Európy." (Zachovanie Európy. Perspektívy pre 21. storočie)

Rumunsko a Bulharsko, ktorých občanom západoeurópska diplomacia neustále sľubuje rýchle rozšírenie integrácie, a tým vidinu lepších zajtrajškov, posledné desaťročie blokovali vízovou povinnosťou. Nepomohla ani veľká ústretovosť vládnucich elít oboch krajín pri bombardovaní susednej Juhoslávie na jar roku 1999. V Sofii, kde je v absolútnom aj percentuálnom vyjadrení najvyššia koncentrácia bulharského prozápadného elektorátu, sa uskutočnili na jeseň roku 2000 pred západoeurópskymi veľvyslanectvami veľké demonštrácie požadujúce zbúranie prežitkov berlínskeho múru. Permanentné kolektívne trestanie vízovou povinnosťou a tým redukovanie ľudských práv občanov Slovenska za tzv. "etnoturistiku" svedčí nielen o nepochopení rómskej otázky.

Stop slobodnému sebapoznávaniu

Nástup stúpencov Jörga Haidera dozrieval roky. Európa poprela pštrosou politikou svoje tradície racionality. Zaskočená vlastným zlyhaním sebapoznávania prikročila k neurčitým, rozpaky vzbudzujúcim krokom. Po hospodárskych a diplomatických sankciách trojica starších rozhodla o konci blokády. Čosi tu však nehrá.

Ak sa preukázalo, že obavy boli opodstatnené, tak sa žiadalo pokračovať v adekvátnej reakcii, prípadne hľadať iné účinnejšie formy protestu. Ak sa dospelo k záveru, že európska verejnosť reagovala precitlivelo, bolo sa treba ospravedlniť sa svojmu rovnocenného členovi. Treťou alternatívou je, že by sa za krátke obdobie Haiderova strana zmenila, čomu však sotva niekto uverí. No jedine vtedy by zmena postoja bola opodstatnená. EÚ sa pokúsila diplomatickým mlčaním vec nasmerovať do stratena.

Slovensko a Česko zaviedlo po naliehaní EÚ v roku 2000 vízovú povinnosť voči posledným členom Spoločenstva nezávislých štátov. A to na rozdiel od Poľska a Maďarska, ktorých historické osudy so spomínanou časťou Eurázie sú podstatnej zložitejšie a bolestnejšie. Naši občania túžiaci po vedomostiach o východných štátoch na základe vlastných, nesprostredkovaných skúseností, sú postavení pred veľké bariéry, ako je napríklad vyžadovanie políciou overeného pozvania. Toto opatrenie neobmedzilo pohyb kriminálnych bosov, ako nás o tom presviedčajú masmédiá a vládnuce elity. Zabránilo cestovaniu bežných ľudí a bezprostrednému, neskreslenému sebapoznávaniu.

Lojálnosť a pokora nepomôžu

Zmrazenie osobných kontaktov, a tým strata vzájomného poznávania vytvára malý berlínsky múr. V politicky a hospodársky nestabilnom Rusku, ktorému zahraničie ustavične pripomína prehru v studenej vojne a usiluje sa pred ním čiastočne uzavrieť, sa ľahšie vytvárajú podmienky na renesanciu xenofóbnych nálad, ktoré už neraz poznačili ruskú históriu.

Záujem občanov z transformujúcich sa štátov o vstup do Európskej únie ostáva naďalej vysoký. Od jej orgánov sa oprávnene očakáva jednoznačnejšie, nie iba deklaratívne vyjadrenie o rozšírení a rovnoprávnom postavení nových členov. Pokiaľ hore uvedené trendy budú pokračovať, východoeurópsky eurooptimizmus uvoľní priestor eurorealizmu a europesimizmu. Posledné prieskumy ukazujú, že asi iba tretina občanov EÚ víta jej rozširovanie na východ. Najnižšie čísla dosahujú hraničiace Nemecko a Rakúsko, ktoré by mali byť príkladom občianskej tolerancie.

Pre naše štáty nie je najdôležitejšie, či a kedy nastane očakávaný vstup, ale aké budeme mať postavenie pred alebo za bránami EÚ. Povesť lojálneho, pokorného a disciplinovaného partnera pomáha možno osobným záujmom časti elít, no nie občanom ako celku. Ekonomická integrácia je lákavý a zaujímavý obchod. Jeho výsledok závisí od aktivity oboch strán.

Autor (1955) je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama