Všetko sa dá vytunelovať
V poslednom období sa veľa hovorí o reforme a decentralizácii verejnej správy a v súvislosti s ňou zároveň aj o potrebách zásadných zmien v sociálnej sfére, školstve i zdravotníctve. Ide najmä o presun tzv. originálnych kompetencií na miestnu samosprávu obcí a prenesených kompetencií na regionálnu samosprávu vyšších územných celkov.
Teda, pokiaľ ide o rozhodovanie v mnohých veciach, o ktorých rozhodovali doteraz ministerstvá sociálneho, školského a zdravotníckeho rezortu, budú po reforme rozhodovať samosprávy obcí a regiónov. Čo konkrétneho občanom tieto zmeny prinesú, to málokto z nich vie.
Najchudobnejší bez nemocníc
Keď minulý týždeň minister zdravotníctva Roman Kováč hovoril, že treba uskutočniť ďalšie úsporné opatrenia už aj tak vo veľmi zadĺžených nemocniciach, iste sa mnohí zhrozili. A ešte sa len zľaknú, ak do schátranej nemocnice budú musieť ísť ležať. Ako ďalej povedal, problémy so zvýšením platov lekárov majú tam, kde ešte neznížili počet lôžok a kde nezačali s prepúšťaním "prebytočných" pracovných síl. Potvrdil, že nemocnice v Moldave nad Bodvou a v okrese Košice-okolie zrušia ako prvé. Chudobné regióny teda ostanú už aj bez nemocníc.
Čo sa malo stať, stane sa. V trhovo orientovanom hospodárstve nie je možné, aby sa dlhodobo udržalo zdravotníctvo na socialistický spôsob. Ale ani trhový mechanizmus sa nedá uplatniť naplno dovtedy, kým sú platy väčšiny zamestnancov na podstatne nižšej úrovni ako vo vyspelých štátoch. No všade tam, kde budú zvyšky socializmu prežívať, sa bude naďalej prehlbovať kolaps a s ním ruka v ruke nemôže prekvitať nič lepšie ako korupcia. Na jej zničenie však nestačí iba reforma verejnej správy.
Na riešenie problémov neostal čas
V skorumpovanom štáte aj najlepšie myslená reforma iba skomplikuje situáciu v krajine. Tým viac, že ani na túto reformu štát v skutočnosti nemá peniaze. A márne ich bude hľadať. Pri slabej ekonomike a vysokej nezamestnanosti je zbytočné veriť, že sa reforma podarí.
Ale ďalšou pravdou, pokiaľ ide o zdravotníctvo, je, že k jeho transformácii naozaj malo dôjsť oveľa skôr - už vtedy, keď začali platiť princípy trhového hospodárstva. Nestalo sa tak aj pre časté výmeny ministrov v tomto ťažko skúšanom rezorte, pre najrozličnejšie politické kauzy i zbytočné žabo-myšie vojny medzi premnoženými politickými stranami. Na riešenie vážnych vecných problémov akosi nikdy neostal čas. V tomto prípade navyše neplatí, že nikdy nie je neskoro začať. Už včera bolo neskoro. Zdravotníctvo - a nielen ono - dnes krváca z mnohých rán. Ale počas parlamentých prázdnin sa nič nevyrieši a po nich sa politici budú pomaly preorientovávať na predvolebnú kampaň.
Zdravotníctvo pre reformu, reforma pre zdravotníctvo
Na všetkých možných úrovniach sa asi až do parlamentných volieb bude stále iba "maturovať" nad tým, čo by sa malo a ako by sa malo. Napríklad, ako by sa mala prenesieť reforma verejnej správy do zdravotníctva, alebo naopak, ako by sa jej malo zdravotníctvo prispôsobiť. V skutočnosti, peniaze na prenos a výkon mnohých kompetencií na VÚC nie sú, a teda ani na to, aby budúca samospráva týchto celkov spravovala nemocnice prvého alebo aj druhého typu, z ktorých sa majú stať verejnoprospešné inštitúcie.Všimnime si, že nik ani nevie presne povedať, čo je to verejnoprospešné zdravotnícke zariadenie, lebo táto definícia zatiaľ neexistuje. Vieme len, že má ísť o zariadenia neziskového typu. Lenže, kto tomu naozaj uverí, asi padol na hlavu, pretože práve tak, ako mnohé výrobné podniky sa dali vytunelovať, nech už boli ziskové, či neziskové, budú sa dať vytunelovať aj nemocnice, hoci sú v schátranom a zadĺženom postsocialistickom stave. Vždy sa dá čo-to ukradnúť tomu, kto kradnúť chce, tým viac, ak od týchto zariadení štát dá zrazu ruky celkom preč.
Nalejme si čistého vína. Taký minister sa zrejme ešte nenarodil, ktorý by tomu zabránil. Od lekárskych prístrojov, často zaobstaraných sponzorsky, až po orgány mŕtvol, všetko sa dá tunelovať. Vyznieva to tvrdo, no nie sme ďaleko od pravdy. Najhoršie na tom je, že sa nevie, čo hneď treba vykonať, aby sa situácia zlepšila aspoň po malých krôčkoch, ale sa začína už uvažovať, koho budeme nabudúce voliť a kto by vyhral, keby zajtra boli parlamentné voľby.
Autorka (1949) je publicistka
