Lovci tresiek a zážitkov 1
Suchozemci prichádzajú na dovolenku k moru najmä vtedy, keď sa jeho teplota pohybuje okolo 25 stupňov Celzia a pláže sú obsypané polonahými telami, trpezlivo sa vyvaľujúcimi pod oslepujúcim slnkom. Mnohí z nich však ani vtedy nevkročia do mora, vyhovárajú sa na ježkov, medúzy, skaly a podobne, stačí im dýchať morský vzduch, načúvať šumeniu nekonečnej slanej vody, ktorá každú chvíľu mení svoj odtieň podľa toho, či praží slnko alebo sa schyľuje k búrke.
Málokto je taký blázon, že sa vyberie k ďalekému moru aj vtedy, keď je jeho teplota okolo 4 stupňov Celzia a dozvie sa, že v takomto kúpeli by vydržal tak do desiatich minút, kým by sa podchladil a... Radšej nemaľujme čerta na stenu. Radšej nech vyjdú ryby na scénu!
O rybároch sa predsa aj na sladkovodných tokoch za ich chrbtom škodoradostne hovorí, že sú "tichí blázni", vysedávajú na brehu a trpezlivo čakajú, kým začnú brať. Preto sa netreba čudovať, ak sa desiatky vyznavačov tohto športu každoročne vyberajú na rybačku do takmer polárnych oblastí - napríklad do Nórska, na brehy jeho čarovných fjordov, ktoré sa zarezávajú do pevniny v tisíckach neskutočných zákutí a skrývajú nepreberné množstvo rozličných rýb, aké suchozemec pozná len z obrázkov alebo rozprávania. A to ho obyčajne presvedčí, že radšej raz vidieť ako trikrát počuť.
Za chlapčenskými snami
Keď sa traja chlapi v rokoch od východoslovenskej Cirochy a jeden od západoslovenského koryta Váhu vyberú na dvetisícosemsto (zo Sniny až 3340) kilometrov dlhú anabázu za rybami, aké v mladosti nikdy nechytili na rodných tokoch (a nie je isté, či ich chytia v slanej vode), je v tom bláznovstvo, ale najmä kus romantiky a potvrdenie toho, že človek ide za snom, kým sa nenaplní alebo aspoň nepriblíži na dosah. Na takéto nápady, ako nám neskôr potvrdili aj iné slovenské partie v Nórsku, sa obyčajne príde na priateľskom posedení pri pohári vína, keď zhovievavé manželky povolia chlapom, aby si išli prevetrať pľúca a hlavy (a vzájomne si od seba oddýchnuť).
Pokým balenie na rodinné dovolenky zostáva väčšinou v kompetencii manželiek, na rybárske expedície je výlučne záležitosťou mužov. No predsa to nie je celkom pravda, lebo Jožkovi Denalucovi manželka Marika pribalila do batožiny aj saponát na umývanie riadov a zopár čistučkých utierok, ktoré sme ocenili až pri pyramídach tanierov, hrncov, pohárov a hrnčekov na sedemdňových lukulských rybacích hodoch.
Tridsať hodín nepretržitej cesty na spoľahlivom Volvo, s nevyhnutnými zastávkami na čerpanie pohonných hmôt, odčerpanie telesných tekutín a niekedy aj výmenu vodičov, hoci tú anabázu odšoférovali vlastne len Vilo Kapráľ a Jožko Denaluc, to už dá poriadne zabrať. Lebo nie všade bolo veselo ako na benzínovom čerpadle na pražskej výpadovke smerom na Lovosice, kde nás v prvý júnový deň vítal vychladeným sektom na striebornom podnose kuvajtský šejk, z ktorého sa vzápätí vykľul dr. Miro Smolák, majiteľ medzinárodnej Galérie MIRO, ktorému spoľahlivé tamtamy (alebo mobil brata výtvarníka Andreja?) zvestovali, že tadiaľ budú v tom čase prechádzať jeho rodáci a jeden čestný občan mesta Sniny.
Za hranicami Schengenu
Ešte sme sa stihli narýchlo naobedovať v českých Petroviciach a už sme boli v nemeckom Barathale. Aj tu už bolo vidno zmenu oproti rokom, keď sme prichádzali do NDR. Cesta cez Drážďany trvala dlhšie ako z Bratislavy do Prahy vďaka piatkovému Stau, ale potom sme sa oblúkom vyhli Berlínu a za Flensburgom sme si čoskoro uvedomili, že sme v "bezhraničnej Európe".
Nijaké pasové orgány, len prázdne búdky, skrátka Schengen. Darmo pokyny moravskej cestovnej kancelárie vystríhali, že do Dánska možno priviezť maximálne liter koncentrovaných alkoholických nápojov na dospelú osobu. Pokojne sme mohli "prepašovať" aj cisternu cez Nemecko do ďalších troch štátov. Ale našinec radšej dodržiava colné predpisy. Čo keby... Zážitkom bola jazda po moste nad morskou hladinou z dánskeho Odensee. Pred niekoľkými rokmi som len z brehu obdivoval túto stavbu, ktorá sa strácala v nekonečne, teraz sme so spoločníkmi vychutnávali jazdu nad morom ako skutočnú lahôdku a neopkovateľný pohľad.
Lietadlá sú rýchle, ale z auta vidieť viac. A možno z neho vystúpiť kedykoľvek. Najmä, keď sa skončia rovné čiary diaľníc. Už-už sme vchádzali do Oslo, keď sme si uvedomili, že k zákutiam Trondheimského fjordu na turistickú základňu neďaleko mestečka Aure je ešte skoro sedemsto kilometrov a to už nebudú rovné diaľnice, ale cesty so serpentínami. Vtedy sme však už boli v Nórsku s jeho nezameniteľnou prírodnou scenériou, kopcami pokrytými machom a lišajníkmi, s neregulovanými prírodnými vodopádmi, určujúcimi si cestu z vrchov do údolí, zurčiacimi riekami, ktoré určite ukrývali celé húfy lososov. My sme však šli na rybačku, ktorá sa preslávila chýrmi o kapitálnych úlovkoch tresiek - obecnej, polak, tmavej, škvrnitej, ale aj vzácnymi trofejami takých netvorov, ako je morský ďas (s neskutočne ošklivou vizážou a ešte neskutočnejšie chutným mäsom) a ďalšími potvorami, o ktorých ešte bude reč.
A popri ceste boli rozosiate farmy s pokojne sa pasúcim sa dobytkom, niekde aj pár kilometrov od seba, so stožiarmi na národnú vlajku, ktorú domáci hrdo vztyčovali nielen preto, že bol práve sviatok a určite ich nikto neobviňoval z nacionalizmu. Neraz sa ľudské sídla objavovali pod lesom ako čarovná chalúpka, až sme si kládli otázky, či sa v takej samote neboja bývať. Ale, ako hovorí istý svetový klasik, všade žijú ľudia.
Ryby sú plávajúci chlieb
Ktosi iný múdry (v čínskom prísloví) zase povedal, že ak chceš človeka nasýtiť na jeden deň, daruj mu jedlo, ak ho chceš nasýtiť na celý život, nauč ho chytať ryby.
Musel to však povedať o krajine, kde ryby sú naozaj plávajúcim chlebom. A to o Nórsku platí stopercentne. Len sa pozrite na mapu tej dlhokánskej krajiny, koľko má fjordov, sladkovodných jazier a dravých riek, z ktorých tiahnu lososy do mora a potom sa vracajú späť, aby naplnili proces reprodukcie svojho rodu. Trondheimský fjord je dlhý vyše sto kilometrov a zabieha hlboko do pevniny. Niekedy som mal dojem, že voda je klin vrazený medzi skaly.
Usídlili sme sa na trávnatom brehu, sotva desať metrov od mora, ktoré sa pravidelne zdvíhalo a opadávalo, nevinne a tíško spalo, či jedovato burácalo vo vlnách, keď ho zhora šľahal neúprosný vietor alebo lejak z nebeských výšin. Chvíľami sme si pripadali ako v obrovskom kotli, ktorého steny tvorili okolité zasnežené vrchy s neviditeľnou prikrývkou, pod ktorou sa všetko vzdúvalo, varilo, až kypelo.
Úplne odlišná romantika, ako tá, ktorú poznáme z pláží modrého chorvátskeho Jadranu či pieskov Stredozemného mora na francúzskej Riviére. Na hladine sa černeli rybárske člny a na obzore neboli nijaké luxusné jachty boháčov alebo surfisti brázdiaci okolie. Kúpeľ v tejto vode by surfistu neosviežil, prinútil by ho len drkotať zubami.
Toto bolo o niečom celkom inom a my sme si uvedomili, že práve po tom sme túžili. Iba tak mimochodom som sa prešiel, ako to mám vo zvyku na nových miestach, niekoľko sto metrov po okolí a videl som rozkvitnuté fialky, modrejšie ako nebo, na skale vystupujúcej z mora, žltučké púpavy, ligotavé žlté blyskáčiky, ktoré mi pripomenuli detstvo a neďaleko kvitli plaziace sa čučoriedky. Vonku nebolo ktovieako teplo, ale vykurované chatky s jednou stenou v obývacej časti takmer celou zo skla poskytovali dostatočné prístrešie. Cez sklenenú stenu bolo vidieť more ako na dlani a nikto ma nepresvedčí, že dívať sa dlhé minúty na pokojnú hladinu nie je fascinujúce. Ale na to bol čas aj na "palubách" motorových člnov, s ktorými sa vydali osádky českých a slovenských rybolovcov na more hneď niekoľko hodín po ubytovaní, lebo ryby sú magnet, ktorý priťahuje vo vode a okrem nádherného pocitu z uloveného kúska sa treba venovať aj takej prozaickej robote, ako je čistenie a skladovanie úlovkov.
Chytali sme na blyskáče-pilkre, zvyšky rýb, ale aj na slovenskú slaninu, ktorú sme si vzali z domu ako železnú rezervu, keby sme nič nechytili. Lebo cibuľa so slaninou a chlebom a pohárikom slivovice zaženie i najväčšie sklamanie z nevydareného lovu. No my sme využili slaninu na výmenu za "treščie mäsko". Barterový obchod ako sa patrí, tam, kde za peniaze nič nekúpiš, lebo tam niet obchodov, je len príroda.
Dovolenka ako drina
Počas týždňového pobytu som z chatky a člna vo dne v noci, lebo nočný lov bol nádherný, sledoval, ako sa muži v premočených plášťoch, gumených čižmách, klobúkoch, rukaviciach, alebo vojenských "maskáčových kombinézach" náhlia s úlovkom k filetovacím stolom a zima-nezima pitvú ryby úzkymi ostrými nožmi. Neraz mi vtedy zišlo na um: toto je dovolenka ako drina. Nijaké polihovanie na pláži, diskotéky, večery a večere na výletných lodiach, ale drina. Dokazovanie sebe aj druhým, že nereptám, keď je von len zopár stupňov nad nulou, sedím niekoľko hodín v premočenom odeve na loďke, kde je sotva miesto na to, aby sa štyria muži obrátili a keď niektorý vstane a začne ťahať tresku, loďka sa kolíše ako väčšia škrupinka.
Vo voľnej chvíli som sa spýtal českého delegáta pána Janča, ktorý sem chodí s manželkou už sedem rokov a okrem toho, že je výborný rybár, dokáže kadečo opraviť, čo hovorí nórska vláda na každoročné nájazdy turistov na fjordy. Spomenul, že turisti ročne vylovia okolo 11 600 ton rýb, najmä tresiek, že lov lososov je iba na zvláštne povolenie a parlament krajiny uvažuje o tom, ako turistický výlov regulovať. Tresiek žije síce v mori dosť, no mnohí chytajú i malé ryby, akoby sa doslova držali hesla aj malá ryba je ryba. A tak lovia všetko, čo sa chytí na háčik. No potom chýba dorast a mnohé ryby skončia na pekáči ako rybky-jednosústky.
O niekoľko hodín neskôr sa Andrej spýtal susedov českých rybárov: "Poznáte ten vtip, ako chytil Václav Klaus zlatú rybku?" Česi nadšení tým, ako poznáme ich domácu politickú scénu, vyrazili zo seba: "Nie!" A usmievavý Andrej pokračoval: "Bola malá, hoci zlatá a tak ju pustil. Ona sa vynorila z vody a piští: Želania nebudú? Klaus sa zamyslí a povie: A čo by si si želala?" Česi sa rehotali a my tiež, hoci sme vedeli, že na Slovensku sa tento vtip rozprával už pred rokmi o Rezešovcoch. Ale dobrý vtip sa dá vždy prispôsobiť situácii i krajine. Lebo - všade žijú ľudia. No tu, v tomto výbežku Trondheimského zálivu, nie sú nijakou zvláštnosťou delfíny, kosatky, žraloky, či vorvane. "Pred niekoľkými rokmi sa tu zjavil húf vorvaňov. Boli celkom blízko a krotké. Zo Slovenska tu vtedy bola partia chlapov odkiaľsi od Komárna. Keď sa ocitli na loďke uprostred vorvaňov, jeden z nich hodil udicou, ale našťastie sa háčik minul cieľa. Keby bol rybu zachytil, odvlečie ich bohviekam."
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor (1949) je básnik
