Reklama
Reklama

To sa niekto má, princezná?!

Na mesto padá súmrak a mrholí. Pred obchodom s topánkami sedí asi sedemročné dievčatko na invalidnom vozíku. Pravdepodobne na niekoho čaká, poviete si. A máte pravdu. Čaká na svoju mamu, kým jej prinesie vysnívané červeno-čierne tenisky, aké už majú všetky jej kamarátky. Skúša si ich v daždi a polotme na ulici. Od svetlom zaliatej, vyhriatej predajne ju delí jediný schodík.
Počet zobrazení: 576

Na mesto padá súmrak a mrholí. Pred obchodom s topánkami sedí asi sedemročné dievčatko na invalidnom vozíku. Pravdepodobne na niekoho čaká, poviete si. A máte pravdu. Čaká na svoju mamu, kým jej prinesie vysnívané červeno-čierne tenisky, aké už majú všetky jej kamarátky. Skúša si ich v daždi a polotme na ulici. Od svetlom zaliatej, vyhriatej predajne ju delí jediný schodík.

Odysea sa začína. Požičala som si invalidný vozík, aby som na vlastnej koži zažila, ako sa v našom hlavnom meste žije vozíčkarom. Priatelia z menších miest a dediniek sa mi smiali: "U nás sa majú dobre. Ľudia sa predbiehajú, kto ich niekam potlačí. Jednému, čo má obrnou skrivené ruky, dokonca lejú poldecáky do hrdla. Aj cigaretu mu podržia..."

Ja bojujem s každým obrubníkom, s každým kanálom, s každou zákrutou. Mám plné ruky práce s každým metrom vzdialenosti, aby som v Bratislave, kde je bezbariérovo upravené len centrum mesta, našla čo najschodnejšiu trasu. Najschodnejšiu znamená, aby ma moja spoločníčka, ktorá mi pomáha, keď sa niekde zaseknem, čo najmenej kopala do zadku. Najschodnejšiu trasu znamená, aby ma nezrazila električka, auto, či cyklista. Najschodnejšiu znamená chodníky bez dier, mlák a psích exkrementov. Zrazu si uvedomím, že takmer všetky sú naklonené smerom k cestám, aby z nich odtekala voda. Čo na tom, že mierny sklon pridá niekoľko nových mozoľov na dlaniach vozíčkarov.

Nebezpeční chodci

Dobrodružstvo pokračuje. Zisťujem, že od výťahu a výstavy Andyho Warhola v Slovenskej národnej galérii ma delia tri schody. Obchody, reštaurácie, či banky sú dnes pre mňa zatvorené. Keď pocítim nutkanie ísť na záchod, čaká ma strastiplná cesta do McDonaldu. Strastiplná, lebo práve tam je široko-ďaleko jediná bezbariérová toaleta na okolí, no podnik už neleží v centrálnej zóne. A tak ma okrem plného mechúra straší aj prechod cez niekoľko obrubníkov, hlavnú cestu a koľajnice. A davy ľudí. Pre vozíčkara, čo som nepredpokladala, sú hrozbou i chodci. Som prinízko, aby ma ktosi zaregistroval. Preto mám o niekoľko minút nielen oči plné mestskej špiny, ktorú zdvíha studený vietor, ale aj nacvičenú formulku: "Prepáčte, nechcela som do vás naraziť."

V pohľadoch okoloidúcich vidím ľútosť a účasť. Mnoho párov očí sa odo mňa rýchlo odvracia. Málokto zvládne zvádzať so mnou hru, ktorú sme v materskej škôlke volali indiánsky žmurk. Ide v nej o to, kto sa vydrží dlhšie pozerať do očí súpera. Medzi deťmi som nebola favoritkou, no dnes na ulici vyhrávam jednu partiu za druhou. Nik v chudákovi na vozíku nechce vidieť plnohodnotného človeka, nik so mnou neflirtuje a nik by nevedel povedať, čo mám oblečené...

Na svojich dlaniach vidím a cítim esencie chodníkov. Po chvíli, keď sa mi ramená roztrasú od vysiľujúceho krútenia kolies vozíka, si uvedomujem, aké je pre zdravotne postihnutého človeka auto nevyhnutné.

Pomoc nie je samozrejmosťou

Sedemdesiatpäťročná pani Anička, ktorá mi vozík požičala, mi na otázku, či sú Slováci ochotní pomôcť, povedala: "Ja mám rodinu, a tak som pomoc cudzích nikdy nechcela. Ty to môžeš skúsiť, veď si mladá a pekná. Už som veľmi zvedavá, ako sa to všetko skončí." A tak som si cestovanie bratislavskou mestskou hromadnou dopravou vyskúšala na vlastnej koži. Pri nastupovaní i vystupovaní som potrebovala dvoch mladých, alebo troch starších pánov, ktorí ma do električky doslova zdvihli. Takmer všetkých som musela osloviť a vysvetliť, čo od nich chcem.

Ak ste si - tak ako ja - mysleli, že pomoc je v takomto prípade samozrejmosťou, mýlite sa. Dokonca, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, v niektorých ľuďoch aj invalidný vozík vzbudzuje závisť.

"To je niekomu dobre, však princezná? Ty si pohodlne sedíš, a ja sa tu musím trápiť s barlami!" Krajšiu charakteristiku slovenskej nátury si naozaj sotva predstaviť. Takto úprimne ma oslovila babička v hnedom kabáte s masívnou palicou v ruke. Ťažko, no predsa len stojí vzpriamene. Nevie si predstaviť, ako sa v Bratislave, centrum vynímajúc, hľadá bankomat prispôsobený človeku na vozíčku. Ak ho po mnohých útrapách aj nájdete, zistíte, že k peniažkom sa nedostanete, lebo klávesnica je prispôsobená stojacemu človeku.

Odkázaná na druhých

Závistlivá babička si tiež určite nevie predstaviť, ako ťažko sa v našich obchodoch vozíčkarom nakupuje. Vysoké pulty udupávajú ich sebavedomie na minimum. Supermarkety sú ideálne, ak si odmyslíte, že nedočiahnete tovar na vyššie položených policiach, ani na gombíky digitálnej váhy v oddelení ovocia a zeleniny. A pôsobíte prinajmenšom komicky, keď pred sebou tlačíte ešte nákupný vozík. Hoci veci, ktoré si chcete kúpiť, doň jednoducho hodíte, vyloviť ich pri pokladni už bude priam heroický výkon. Stačí elementárna mechanická činnosť, a zasa ste odkázaní na druhých. Sám od seba mi pomohol naozaj len jeden mladík. Prešiel cez celú električku, postavil sa ku mne a čakal, kedy vystúpim, aby si mohol trošku zaposilňovať s vozíčkom. Ak to čítaš, vďaka.

Zhrňme to. Keď sa prevážate na vozíčku, sú ľudia netaktní, prehnane milí, neistí, no v podstate po vyzvaní ochotní pomôcť. A vozíčkari sú, hoci sa všetci tvárime inak, v praxi braní ako nesvojprávne bytosti. Denne sa musia ponižujúco domáhať vecí, ktoré sú pre nás ostatných úplne normálne.

Autorka (1977) je novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama