Charitatívni reštituenti
Nie je to tak dávno, čo na tlačovkách Evanjelickej cirkvi rumázgali, v akom úbohom stave preberali po "štátnych" zdravotníkoch nemocnicu na Partizánskej ulici v Bratislave. Vraj ich predchodcovia aj zásuvky zo stien povytŕhali. Nuž, barbarstvo, pomysleli si novinári. A koľko naťahovačiek zažili okolo budovy strednej školy úžitkového výtvarníctva, kým sa konečne z Palisád presťahovala na periférium mesta. Dlhé roky do nej štát neinvestoval, a tak aj do nej treba vložiť balík peňazí, no bohatšie sestry, protestantské cirkvi na Západe už prisľúbili pomoc... Nasledovalo vykresľovanie veľkolepých plánov. Iste, najviac energie i financií sa vyčerpáva na novostavbu bohosloveckej fakulty, ale aj tak v oboch budovách v susedstve sídla ECAV dosiaľ straší oveľa viac ako na neďalekom cintoríne pri Kozej bráne. Pomaly, no isto chátrajú, podobne ako iné zreštituované objekty, ku ktorým po desaťročnej prechodnej lehote v týchto mesiacoch pribúdajú ďalšie - bývalé školy, kaštiele, zdravotné a sociálne zariadenia. V mnohých prípadoch ide o historické a architektonické pamiatky. Viaceré z nich sa využívajú sotva na desatinu svojej kapacity. Napríklad kedysi slávna ženská poliklinika na Šulekovej ulici, o ktorej sme už písali. Pripadla židovskej náboženskej obci. Nie, nemáme nič proti náprave majetkových krívd, ktorých sa dopustili predchádzajúce režimy. Nemali by však byť, najmä organizácie, ktoré sa vystatujú zmyslom pre charitu, voči svojim možnostiam sebakritickejšie? Nemali by nahryznúť iba do takého sústa, ktoré sa im zmestí do úst, a za zvyšok sa pekne poďakovať, či za symbolickú cenu ho vrátiť schudobnenému štátu? Ten predsa nechce školy, nemocnice a sociálne ústavy pre svojich úradníkov a papalášov, no pre všetkých občanov, veriacich či neveriacich. Takto iba so založenými rukami čakajú, ako sa budú na budovách, kedysi hýriacich životom, pod ťarchou času, ľahostajnosti a nezodpovednosti prepadávať strechy a múry.
