Imperatív dneška: obmedziť aroganciu produkcie
Politika Európskej únie v oblasti životného prostredia poukazuje na jeden z atribútov, ktorý plán európskej integrácie výrazne odlišuje od neoliberálnych projektov, bežne nazývaných globalizácia.
Táto črta by sa dala vyjadriť nasledovne: environmentálna politika Európskej únie odzrkadľuje tendenciu tejto politickej entity aspoň čiastočne tlačiť na internalizáciu nákladov priemyselnej produkcie, a tým prispievať k zvyšovaniu environmentálnej kvality.
Amerika verzus Európa
Základným záujmom priemyselnej produkcie je hľadať cesty, akými možno znižovať vlastné náklady. Tie sa môžu redukovať viacerými spôsobmi, no jedným z najefektívnejších je umelé udržovanie nízkych cien vstupov. Lenže ako je možné dlhodobo udržiavať nízke náklady? Napríklad takým spôsobom, že spoločnosť - prostredníctvom svojho štátu - umožní výrobcom, aby nemuseli platiť za znečistenie prostredia, za exploatáciu základných neobnoviteľných zdrojov, alebo za skladovanie toxického odpadu. Hoci je pravda, že tieto možnosti ponúkajú súkromnému a štátnemu kapitálu všetky politické systémy - či už je to "ľudová" alebo parlamentná demokracia, vidno určité tendencie k dvom rozličným prístupom.
Konzervatívne vlády niektorých najsilnejších štátov sveta v súčasnosti ponúkajú podnikateľom a korporáciám silnú podporu na udržiavanie situácie, v ktorej môžu externalizovať svoje náklady. Učebnicový príklad tohto trendu možno získať pri pohľade na nedávne rozhodnutia ultrapravicovej administratívy Georga W. Busha v súvislosti s dohodou z Kjóta.
Európske parlamentné a tradične skôr sociálno-demokratické vlády, historicky vyformované kompromismi ľavicových hnutí s pravicou, charakterizuje relatívne menšie prepojenie medzi politikou a kapitálom a relatívne väčšia sociálna zodpovednosť a rešpekt voči občanovi. Tieto vlády zotrvávajú viac na pozíciách, ktoré od producentov vyžadujú aspoň čiastočne rekompenzáciu vysokých ziskov internalizáciou niektorých nákladových položiek. Táto tendencia je jasne zreteľná v environmentálnej politike Európskej únie.
Trvalo udržateľný rozvoj
Politika Európskej únie v oblasti ochrany životného prostredia siaha až do začiatku 70. rokov. Aj keď vtedy ešte neexistovali zmluvné základy na realizáciu jednotnej politiky v tejto oblasti, bolo jasné, že hospodársky rast jednotlivých krajín má za následok zhoršenie environmentálnej situácie v celej Európe. Programovo sa Európa začala zaoberať životným prostredím v rámci 4. akčného environmentálneho programu v roku 1987, čím došlo ku kvalitatívnej zmene celej filozofie environmentálnej politiky. Tá sa, viac ako na likvidáciu škôd, začala sústreďovať na preventívne opatrenia.
Kapitola životného prostredia formulovala niekoľko fundamentálnych zásad: prijatie opatrení ochrany, prevencie, náprav škôd na životnom prostredí, alebo zodpovednosť pôvodcu škody za znehodnotenie prostredia (znečisťovateľ platí). Piaty environmentálny program V smere trvalo udržateľného rozvoja, platný pre roky 1993 až 2000, sa prijal ako program, v ktorom sa odzrkadlili jednak zmenené postoje daňových poplatníkov vo vzťahu k životnému prostrediu, jednak pevnejšie inštitucionalizovaná schopnosť ovplyvňovať stratégie kapitálu.
Príkladom environmentálnych riešení, ktoré si vyžadujú hlboké technologické zmeny premietajúce sa do ceny produkcie, sú napríklad nariadenia Európskej komisie o integrovanej prevencii a ochrane pred priemyselným znečistením, ochrane vôd pred znečistením spôsobeným dusičnanmi, alebo zníženie emisií prchavých organických zlúčenín. Mimochodom, práve pre implementáciu týchto bodov acquis chce Slovensko žiadať prechodné obdobia v integračnom procese.
Štruktúra vlastníckych vzťahov
Jednou z hlavných téz tejto krátkej reflexie je myšlienka, že ochrana životného prostredia nie je "osvieteneckou" aktivitou modernej, vzdelanej a uvedomelej spoločnosti, ktorá po dlhých rokoch slepoty zrazu získava zrak a uvedomuje si, že životné prostredie je nenahraditeľným darom. Nepochybne, moderná veda a univerzálne znalosti, ktoré nám priniesla, nám pomáhajú odhaliť veľa súvislostí, definovať problémy a vytýčiť riešenia. Pravdou však je, že kvalita ochrany životného prostredia nie je otázkou spoločenského vedomia, ale otázkou konfliktu záujmov hlavných aktérov. V tomto kontexte sú nimi kapitál, štát a spoločnosť - teda občania.
Hlavným záujmom súkromného kapitálu je zisk. Pokiaľ kapitálové aktivity nemodifikujú alebo efektívne neokliešťujú politické inštitúcie štátu (národného, federatívneho, alebo kvázi-federatívneho), ktoré by mali aspoň teoreticky zastupovať občanov, alebo pokiaľ ich nestráži občianska spoločnosť a občania samotní, dochádza k degenerácii. Z toho tiež implicitne vyplýva, že z hľadiska ochrany životného prostredia nie je celkom jedno, aká je v podmienkach parlamentnej demokracie štruktúra vlastníckych vzťahov. Aj keď spoločenská realita je, samozrejme, zložitá, štátne a komunálne vlastníctvo môže v princípe určitým spôsobom uľahčovať implementáciu vyšších štandardov ochrany prostredia, ako aj umožňovať prostredníctvom demokratických inštitúcií efektívnejší tlak občanov na prijatie účinných ochranných opatrení.
Alternatíva spotrebným modelom
Na záver ešte jedna ilustrácia k základnej téze tohto zamyslenia sa. Celosvetovým problémom v oblasti ochrany životného prostredia je zlepšenie stavu čistoty ovzdušia so základným cieľom ochrany ozónovej vrstvy prostredníctvom zníženia emisií tepelných plynov do atmosféry. Toto opatrenie sa, samozrejme, dotýka najmä technologických systémov, a teda spôsobuje zvýšenie výrobných nákladov, ktoré redukuje zisk výrobcov. Zdanlivý paradox, že práve v období vrcholu akceptácie základných axióm neoliberálnej politiky v globálnej škále sa v 80. a 90. rokoch podarilo podpísať medzinárodné záväzky v rámci Rámcovej konvencie (1992) a dohody z Kjóta (1997), iba poukazuje na závažnosť tohto environmentálneho problému. Zdá sa však, že v roku 2000, počas druhej silnej vlny revitalizácie neoliberálnej agendy, lídrom ktorej sú USA, sa zavrhla aj posledná štipka zdravého rozumu.
Vzhľadom na rozdielnu štruktúru politiky a kapitálu sa Európa zdá byť oveľa viac predurčená pokračovať v limitovaní arogancie produkcie ako Spojené štáty. Ako malý príklad môžeme uviesť, že Európska komisia v rámci šiesteho Environmentálneho akčného programu v januári 2001 navrhla prijatie ešte ambicióznejšieho cieľa, ako bola spomínaná dohoda z Kjóta, pri splnení ktorého by sa v období nasledujúcich dvadsiatich rokov zredukovali emisie o 20 až 40 percent. Vymohlo by si to zásadnú zmenu súčasného modelu produkcie a spotreby - zmenu energetickej a dopravnej politiky, nákladnú rekonštrukciu elektrární a radikálne odbúranie spaľovacích motorov ako pohonného zdroja.
Spotrebné modely a preferencie Európanov však nie sú podstatou problému. Splnenie vyššie spomenutého či podobných ambicióznych cieľov v oblasti životného prostredia bude v dlhodobej makroperspektíve záležať na tom, ako bude Európske súštátie schopné čeliť tlakom globálneho kapitálu a ním predpisovaných neoliberálnych ekonomických receptov. Nevyhnutnosť pritiahnuť uzdu čoraz väčšej hospodárskej moci, rozpliesť čoraz silnejší prepletenec politiky a kapitálu, prípadne schopnosť poskytnúť príťažlivé alternatívy súčasným spotrebným modelom slúžiacim ako legitimizácia imperatívu produkcie je z hľadiska mikroperspespektívy parketou pre aktivity MVO - či už v integrovaných, alebo do "Európy" sa integrujúcich krajinách, ako je Slovensko.
Autor (1964) je sociológ, pôsobí v Centre pre európske štúdie Poľskej akadémie vied vo Varšave
