Potreba zmeniť spoločenské hodnoty
Tohtoročná zima nás spočiatku nepríjemne zaskočila. Prirodzený sneh lyžiarske strediská takmer nemali, na juhu Slovenska to pripomínalo viac skorú jar ako zimu. Striedanie jari s letom bolo tiež netradičné. Cítime, ako sa príroda s nami dokáže zahrávať. Lenže nie je to naopak, nevracia nám našu bezohľadnosť?
Všetko nasvedčuje tomu, že ekologická smrť ľudstva sa nezadržateľne blíži. Akoby sa život obyvateľov modrej planéty už iba premieňal na chod neovládateľnej mašinérie. Rastie zložitosť spoločenských vzťahov a osobné zásahy jednotlivca do vývoja v pozitívnom smere ostávajú bez efektu. Naopak, každý čin smerujúci ku katastrofe sa znásobuje geometrickým radom. Vyzerá to tak, že ako iné biologické druhy pri dosiahnutí hraníc svojej bežnej existencie páchajú masové samovraždy, aj ľudská civilizácia od istého stupňa vývoja vytvára predpoklady vlastného zániku.
Môžeme sa ešte zachrániť?
Nemáme pritom istotu, či v nás ešte existuje potenciál, aby sme urobili všetko pre záchranu ľudstva. Filozof Erich Fromm hovorí o určitej hranici, o ktorej človek vie, že keď ju prekročí, blíži sa k smrti, ale napriek tomu urobí bezbolestný, pohodlnejší zotrvačný krok, po ktorom bude nezadržateľne nasledovať pád. Prekročili sme už túto hranicu? Je možné pri súčasnom stave rozkladu životného prostredia, keď sme denne v globálnom meradle svedkami neschopnosti zodpovedných, zabrzdiť tento proces? Čo ak už zajtra s istotou zistíme, že ani horúčkovitá záchranná činnosť neodvráti blížiaci sa skon modernej civilizácie?
Otázky filozofov, na ktoré oni sami ťažko hľadali odpovede a viacerí sa podľa nich pokúšali aj žiť, si dnes nebudú klásť len vzdelanci a dobre informovaní, no nezodpovední mocní tohto sveta. Čoraz viac si budeme uvedomovať hrozbu, ktorá doposiaľ na nás dolieha iba ako ozvena čiastočných príznakov. Občas to boli nezvyčajné dažde a neočakávané povodne. Inokedy nás zasiahli prekvapujúce suchá. Každý si určite spomenie na zimu, počas ktorej jedna snehová kalamita nasledovala druhú. A po vlaňajšom horúcom lete a jeseni sme zasa boli svedkami "príjemnej" zimy s teplotami zväčša nad nulou a bez tradičnej bielej prikrývky.
Jeden príznak tu, druhý tam, jeden rok to, druhý zasa ono. Je ich už však priveľa na to, aby sme naďalej verili, že ide o zhodu náhod. Dozrel čas, aby si jediná inteligentná existencia na Zemi uvedomila, že to už nie sú občasné výkyvy z normálu. Prudké klimatické zmeny v celosvetovom meradle sa stávajú realitou. To už nejde o otázku akéhosi anonymného "ľudstva", ale o zmenu prístupu k životu zo strany každého jednotlivca. Vyžaduje si to odvahu podriadiť doterajšie správanie a vzťahy k ostatným ľuďom voči tomuto novému poznaniu.
Socialistická odpoveď
Solidarita, demokracia a sociálna spravodlivosť sú východiskom ďalšieho dlhodobého vývoja ľudskej civilizácie. Ak chceme prežiť, musíme zastaviť rozkladné procesy postihujúce biosféru už v najbližších rokoch. Mali by sme sa zbaviť falošnej predstavy, že na tieto kroky máme ešte desaťročia. Naopak, úspech všetkého, čo treba urobiť, závisí od rýchlosti, s akou to vykonáme. Iba pred niekoľkými mesiacmi svet zaznamenal neúspech na konferencii o znižovaní škodlivých emisií v ovzduší. Vlády pripravujú nové kolo rokovaní v naivnej predstave, že času máme habadej. Stará zvrátená predstava bohatých, že sa vždy a v každom prípade zachránia na účet chudobných, vytvára z celosvetového obchodu a zbožňovaných trhových vzťahov doplňovaných prostriedkami politického a ekonomického nátlaku nástroje, ktoré urýchľujú náš pád.
Staré vzťahy medzi štátmi, keď o nadvláde jedných nad druhými rozhodovala brutálna vojenská sila, sa na sklonku minulého storočia pretransformovali na vzťahy ekonomicky slabých a silných, ozbrojené násilie nahradzuje politický a hospodársky tlak, ako aj informačná a technologická prevaha. Aby sa to zmenilo, musia sa zmeniť vnútorné spoločenské pomery, vnútorná politika a ekonomika. Bolo by naivné začínať s úsilím o takéto zmeny niekde inde ako vo vyspelých štátoch. Práve v nich treba vytvoriť široký konsenzus občianskej spoločnosti o nevyhnutnosti aktívnej tvorivej činnosti, zmeny konzumného spôsobu života prechodom k iným hodnotám a normám ľudskej existencie, ktoré prispejú k zastaveniu rozkladu biosféry.
Demokratický socializmus je dobrým ideologickým základom pre toto úsilie. Nevyhnutná zmena totiž pôjde proti záujmom besného trhového hospodárstva, ktorému bezbrehý konzum nielenže vyhovuje, ale ho i zámerne vytvára. Pritom sa však nezastavuje pred drancovaním prírodných a ľudských zdrojov. "Môžeme sa oslobodiť od vlastníckeho spôsobu existencie iba vtedy, ak sa nám podarí zrealizovať priemyselnú a politickú demokraciu," upozorňuje Erich Fromm (Mať alebo byť?).
Zodpovednosť jednotlivca
Má život vyznačujúci sa inteligenciou, schopný vytvárať podmienky na svoju existenciu a rozvoj zakódované hranice svojho trvania a progresívneho rozvoja? Ekologické katastrofy, globálne zmeny životného prostredia, ktoré sú výsledkom uvedomelej činnosti ľudí, naznačujú, že by to tak mohlo byť. Hádam to však nie sú hranice trvania ani progresívneho rozvoja ako takého, ale len hranice jedného smeru vývoja. Takéto chápanie radikálnych premien biosféry v posledných desaťročiach by bolo optimistickou víziou. Potvrdilo by totiž tvrdenia, že rýchla zmena správania sa najmä vyspelého sveta môže priniesť želaný obrat.
Koľkí ľudia iba u nás negatívne pocítia "vyčíňanie" prírody počas práve prebiehajúcej sezóny? Takmer každý z nás pozná niekoho, kto pracuje v hoteli, reštaurácii, či pri obsluhe lyžiarskeho vleku. Alebo aspoň niekoho, kto nestrávil plánovanú zimnú dovolenku v takej pohode, v akej si ju predstavoval prežiť. Čo bude pre tisíce našich občanov znamenať, ak na Slovensku bude čoraz viac zím bez snehu? Pocítime to všetci. Podobných prípadov sa dá určite nájsť stovky na svete: na Aljaške sa topia ľadovce, v Holandsku sa zvyšuje morská hladina, v Uzbekistane sa rozširuje púšť... Biosferické premeny sa nekompromisne dotknú každého pozemšťana.
Obrovské občianske pohyby v uplynulom storočí dokazujú, že občania moderných vyspelých spoločnosti boli schopní v istých situáciách pomerne radikálne prijať nové hodnoty a normy správania sa. Určite by tak boli schopní urobiť niečo aj pre záchranu životného prostredia a prežitie ľudskej civilizácie. Skúsenosti však hovoria, že potrebnú aktivitu nemožno dlhodobo dosiahnuť manipuláciou, nedemokratickými metódami, v podmienkach sociálnej nespravodlivosti. Každý prejav zištnosti jednej sociálnej vrstvy voči druhej, každý prejav privilegovania tej či onej skupiny je veľkou hrozbou pre nevyhnutnú celospoločenskú dohodu. A my si riskovanie nemôžeme dovoliť. Ak ešte nie je neskoro, nepochybne má dnešný vyspelý svet prostriedky ako skazu biosféry odvrátiť. Len či ich dokáže využiť?
Ak už aj záchrana modernej civilizácie nie je možná, bude nevyhnutné zmeniť spôsob života. Naučiť sa žiť v úplne nových klimatických, ekonomických a spoločenských podmienkach. Život v konzumnej spoločnosti zotročenej honbou za spotrebou neprináša šťastie pre väčšinu ľudí ani v období jej prosperity. O čo strašnejšie bude žiť v takej odcudzenej a neľudskej spoločnosti na prahu jej zániku. Spotrebúvať bez ohľadu na následky, ktoré to prináša na prírode a človeku, už nebude viac možné. Koristníctvo, organizovaný zločin, korupcia a informačná manipulácia dokazujú, že akákoľvek miera spotreby nevedie k humanizácii života a už vôbec nie k jeho demokratizácii a k sociálnej spravodlivosti. Dnešná situácia moderného sveta núti občiansku spoločnosť začať žiť ľudsky: hľadať zmysel bytia v ľuďoch, medziľudských vzťahoch a v súžití s prírodou.
Autor (1973) je podpredseda SDĽ
