Reklama
Reklama

Vymeníme národ alebo stranu

Viacerí ponovembroví politici si v kuloároch ťažkajú, že sa niekedy cítia priam biblicky - akoby perly sviniam hádzali. Ich úprimné úsilie v prospech nášho štátu a jeho občanov vraj akosi nenachádza patričnú odozvu. Obyčajne dochádzajú k záveru, že vymeniť treba zrejme národ.
Počet zobrazení: 869

Viacerí ponovembroví politici si v kuloároch ťažkajú, že sa niekedy cítia priam biblicky - akoby perly sviniam hádzali. Ich úprimné úsilie v prospech nášho štátu a jeho občanov vraj akosi nenachádza patričnú odozvu. Obyčajne dochádzajú k záveru, že vymeniť treba zrejme národ.

Málokto si odvažuje tvrdiť, že u nás žije natoľko politicky vyspelé obyvateľstvo, aby dokázalo v každých voľbách objektívne posúdiť, kto je skutočný demokrat a kto populista, kto a v akej koaličnej konštelácii je schopný svoj fundovane vypracovaný program aj uskutočniť. Napokon, Slovensko v tomto ohľade nie je výnimkou ani medzi krajinami, v ktorých na rozdiel od našich zemepisných šírok nechýbala päť desaťročí politická pluralita.

V čom vynikáme

Ak sme v čomsi výnimkou, tak v tom, ako sa väčšina menej schopných politikov zubami-nechtami drží svojich pozícií, osobitne ústavných funkcií. Oveľa flexibilnejší sú pri menení straníckych, či dokonca ideologických tričiek. V poslednom čase to dokazujú prestupy sprevádzajúce rozklad SDK, keď sa z ľavičiarov či konzervatívcov zvečera do rána stávajú liberáli. Podobné galimatiáše vznikajú z nových, politologicky ťažko definovateľných subjektov, ktoré začínajú zoskupovať osobnosti a osôbky s diametrálne rozličnými názormi na zásadné otázky. Hoci sa drvivá väčšina predstaviteľov politickej scény - aspoň keď sledujeme nedeľné televízne spravodajstvo z letných pútí a posviacok kostolov - manifestačne hlási k duchovným hodnotám, prinajmenšom cez pracovné dni medzi nimi evidentne prevažujú prozaické, materiálne záujmy.

Po tom, ako Ján Čarnogurský vyhlásil, že už nemieni kandidovať na predsedu ani iný post v KDH, dávajú práve jeho za vzor umenia odísť v pravý čas. Avšak, ako jediný minister za toto hnutie sa celkom logicky zúčastňuje na zasadaniach straníckych orgánov, a preto málokto pochybuje, že by i naďalej nepoťahoval ich nitkami. Ale s jeho politickým "go away" to vyzerá aj z ďalšej stránky inak. Pri svojej inteligencii už musel minimálne v posledných rokoch tušiť, že ak sa KDH chce zmodernizovať a nemá sa upnúť na úzku platformu skalných priaznivcov, musí zmeniť svoju politiku alebo vedenie. K tomu druhému kroku sa na poslednom sneme čiastočne prepracovalo, no k prvému nie. Naopak, kresťanskí demokrati sa vracajú k zatuchnutým metódam, pre ktoré začiatkom 90. rokoch pohoreli a i dnes živoria na hranici priechodnosti do parlamentu.

Čarnogurského večný rival Mikuláš Dzurinda síce chcel zmeny, no ukázalo sa, že na to ide zhurta, priam násilníckym spôsobom. Pritom, ako si naňho voliči po opakovaných sľuboch o dvojnásobných reálnych platoch a prosperujúcej ekonomike zvykli, neštíti sa používať ani pracovné metódy, s akými pristupoval ku koaličným a straníckym partnerom jeho predchodca na úrade vlády. O tom by mohli viac porozprávať účastníci rokovaní pri zrode SDK. To je však skôr ich problém. Ten vážnejší, týkajúci sa celého Slovenska, spočíva v tom, že Dzurinda nie je vysnívaným hrdinom, ktorým ho "urobila" istá súkromná televízia a viacero novinárov. Väčšina z nich to dnes už dobre vie. Aspoň keď vychádzame z komentárov v tlači či z každodenného vysielania TV Markíza. Premiér nedokáže byť v pestrej koaličnej vláde praktickým manažérom, ani mužom kompromisu, či rozhodného činu. A ako svedčia výsledky sociologických prieskumov okolo SDKÚ, ani povolaným zjednotiteľom síl pravého stredu. Či by ním mohol byť relatívne populárny, no neveľmi výrazný minister Eduard Kukan alebo kontroverzný podpredseda vlády Ivan Mikloš, ktorý iba nedávno prestúpil z DS, ukáže až budúcnosť.

Naša rozhádaná ľavica

O tom, že by sa na opačnej strane nášho politického spektra zapaľovali ružové zore nádeje, sa tiež nedá povedať. Skôr to vyzerá na riadny debakel, ktorý na dlhší čas vyradí ľavicu, či dokonca aj ľavý stred z výraznejšieho ovplyvňovania spoločenského diania na Slovensku. Ficov Smer sa tam nezaraďuje ani sám, o perspektívach SOP dnes škoda hovoriť. Pokiaľ ide o ľavicových lídrov, SDSS musela vo výskumoch verejnej mienky zaznamenávať niekoľko rokov nulové, či takmer nulové preferencie, aby sa pod tlakom členskej základne Jaroslav Volf vzdal svojho sedemročného pontifikátu. Aj to chcel naďalej ostať aspoň ako podpredseda. Kto si trúfne odhadnúť, či nový šéf strany Ľudomír Šlahor dobre urobil, že vsadil na sociálnodemokratickú omladinu, keď v SDĽ tento pokus stroskotal? To, že sa mu nepodarilo na ústrednej rade presadiť odchod strany z prítmia SDK a zvyšní traja poslanci NR SR mu hrozia revoltou, hovorí jasnou rečou, že SDSS bude sotva schopná prekročiť svoj tieň.

V tejto súvislosti sa ponúka otázka, koľko percent musí dlhodobo dosahovať Strana demokratickej ľavice a ako dlho musí nad ňou visieť Damoklov meč absolútneho nezdaru, aby sa jej súčasné vedenie začalo zaoberať nielen nesmelou sebakritikou, ale aby komplexne prehodnotilo svoje doterajšie i ďalšie účinkovanie na čele SDĽ, o ktorej si donedávna aj jej neprajníci mysleli, že je stranou odborníkov, hoci "len" ľavicových. Jozef Migaš zatiaľ urobil ústupok iba vyhlásením, že už nemieni byť budúci rok volebným lídrom. Ale o tom, že by už nemal kandidovať na novembrovom zjazde na predsedu strany, zatiaľ z jeho úst nepadla ani zmienka.

O slovo sa zatiaľ hlási Pavel Koncoš, ktorý môže získať späť časť rozčarovaných sympatizantov SDĽ, a Ľubomír Fogaš. Ani od jedného z nich sa však nedá očakávať zvrat k lepšej mediálnej politike, hoci - tak sa zdá - v terajšej situácii to nie je to hlavné. Dnes by skôr malo ísť o trúbenie na poplach, ku ktorému sa zatiaľ vedenie neodhodlalo. Ešte akú-takú šancu by mal Milan Ftáčnik, ale to by musel preukázať - tak ako ho sa to opakovane podarilo P. Koncošovi - v kresle ministra školstva neústupnosť voči tlaku priam superkonzervatívneho myslenia niektorých cirkví a kresťanských demokratov. Vyslovenie nedôvery v NR SR by mu paradoxne pomohlo.

Nik nie je nenahraditeľný

Hádam si viacerí spomenú na ostrú diskusiu pred rokom, ktorá vyústila do stretu dvoch názorových platforiem na vlaňajšom 6. zjazde SDĽ v Košiciach. Vtedajším náčelníkom - v strane i vo vláde - radoví členovia i delegáti rozhorčene vyčítali, že v ústavných, štátnych, hospodárskych funkciách, ale aj na pôde Koaličnej rady neefektívne presadzovali plnenie volebného programu SDĽ i Programového vyhlásenie vlády v sociálnej oblasti, že ani po dosiahnutí 20-percentnej nezamestnanosti nespustili alarm. Vyhadzovali im na oči viac ako rozpačitú mediálnu politiku, nejednoznačné stanoviská pripomínajúce antireformnú opozíciu, či škriepky medzi reprezentantmi strany pred televíznymi kamerami. Bokom neostali ani naliehavé upozornenia, že nebojovali dostatočne proti klientelizmnu a tunelovaniu ekonomiky na všetkých úrovniach, ba dokonca, že neboli schopní vierohodne odraziť tieto vážne obvinenia do vlastných radov.

Keď si porovnáme tieto argumenty s dnešnou kritikou politiky verchušky SDĽ a jej ministerského klubu, tak zistíme, že ani nové, či skôr vynovené vedenie strany túto situáciu nezlepšilo. Skôr naopak. Boli sme svedkami ďalších podozrení z korupčných afér, pritom iba škandál okolo vily exministra, dnes poslanca Pavla Kanisa, sa dotiahol, aj to len spolovice. Jedno sa však predsa zmenilo. Kým pred rokom ktosi mohol dúfať, že šesťpercentné preferencie SDĽ sú dočasné a po personálnych korekciách dôjde k náprave, tohtoročných permanentných štyri-päť percent akoby labilné postavenie strany vo verejnosti zabetónovalo. A tak aj jej lídri stoja pred dilemou: treba vymeniť členov, voličov, či celý národ? Zrejme by stačilo, keby niekoľko ľudí odišlo do diplomatických služieb.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama