Od nonkonformného pohľadu ku lži
Knihy Davida Irvinga možno nájsť čudujsasvete aj v našich kníhkupectvách. Nepochybne sú písané pútavo a autor dáva najavo, že v historickom pohľade na nacizmus odmieta čierno-biele, zjednodušujúce schémy.
V knihách Hitlerova vojna alebo Goebbels - pán myšlienok Tretej ríše sa usiluje o "ľudské" portréty nacistických predákov. V knihe Norimberg - posledná bitka sa zasa pokúša dokázať, že aj protinacistickí spojenci sa dopúšťali vojnových zločinov. Samotný proces s nimi bol vraj do istej miery zmanipulovaný, pretože sa na ňom nemohli použiť všetky dokumenty v prospech obžalovaných (napr. nacistického úradu na vyšetrovanie vojnových zločinov, ktorých sa dopustili spojenci).
Publikácie, ktoré popierajú, že došlo k holokaustu Židov, sa v značnej miere objavujú od začiatku 70. rokov minulého storočia a možno ich rozdeliť na dve skupiny. Prvú tvoria primitívne antisemitské výpady, druhá sa tvári ako vedecké práce vychádzajúce z objektívnej kritiky a analýzy historických prameňov. V tomto druhu publikácií sa nepopiera, že počas Druhej svetovej vojny zahynul istý počet Židov, no ich počet je neúmerne zveličený. Židia zahynuli v dôsledku epidémií a zlého zaobchádzania, neboli však systematicky vyvražďovaní a neexistoval žiaden vopred pripravený nacistický plán ich likvidácie.
Hitlerova vojna
V životopisnej knihe o Goebbelsovi (jej český preklad vyšiel v roku 1998 podľa autorovho rukopisu) Irving nepopieral, že nacistický minister propagandy a gauleiter Berlína nenávidel Židov a usiloval sa o ich vysťahovanie. Hoci o ich konečnom osude prichádzali k nemu rozličné správy, nebol očitým svedkom toho, čo sa s nimi dialo.
Kniha Hitlerova vojna vyšla v roku 1977 v anglickom origináli. Irvingovým cieľom bolo "popísať vojnu Hitlerovými očami, spoza jeho písacieho stola". Autorovo vykreslenie führera sa líši od obrazu iných historikov. Bullock, Bracher alebo Jacker vykresľujú Hitlera ako fanatického diktátora, Irving ho opisuje ako nezaujatého, realistického vodcu, ktorý sa usiloval obnoviť postavenie Nemecka ako dominantnej sily v Európe. Túžbu získať nové územia na východe vyvolal uňho prudký nárast pôrodnosti po Prvej svetovej vojne. Hitlerove obavy z boľševizmu boli oprávnené a budúca politika voči Rusku sa nelíšila od kolonializmu iných európskych mocností, najmä Veľkej Británie. Hitler nemal voči západnej Európe, a menovite voči Veľkej Británii, žiadne agresívne úmysly a bol ochotný dospieť ku krajným kompromisom, aby sa zachoval mier.
Pokiaľ ide o holokaust, Irving tvrdil, že Hitler síce mal antisemitské prejavy, nedal však príkaz kynožiť Židov ani v Európe, ani v Rusku. Jeho pokyny iba znamenali evakuovať ich na východ. "Židovskú otázku" chcel vyriešiť po vojne. Pokiaľ dochádzalo k vraždeniu Židov, zodpovednosť niesli Himmler a Heydrich, no Hitler o tom nebol informovaný. Veď on sám bol "slabým diktátorom" a Nemecko bolo "vodcovský štát bez vodcu".
Prekročenie hranice
Extrémni pravičiari a neonacisti mali do roku 1988 k Irvingovi ambivalentný postoj. Na jednej strane sa im páčila jeho "objektivita" pri popisovaní viny Nemecka na vypuknutí vojny, no zároveň ho kritizovali za to, že pripúšťal možnosť zavraždenia niekoľko miliónov Židov.
V roku 1988 vyšla tzv. Leuchterova správa. Fred Leuchter sa vydával za amerického odborníka na konštrukciu a inštaláciu plynových komôr. Navštívil niekoľko bývalých koncentračných táborov na území Poľska a tvrdil, že zariadenia v týchto táboroch neboli skonštruované na usmrcovanie, ale na dezinfekciu.
Hoci Leuchtera usvedčili ako podvodníka, Irving jeho tvrdenia akceptoval. Na začiatku 90. rokov dokončil prácu, v ktorej pripustil, že najmä na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu Židov masovo popravovali, o čom vedeli Himmler a Heydrich, no nie Hitler. V roku 1991 Irving oznámil, že získal prepis Eichmannových monológov. Ten údajne priznáva, že na Židoch sa páchali ukrutnosti a robili sa experimenty s usmrcovaním výfukovými plynmi, od ktorých sa čoskoro upustilo. Eichmann vraj vo svojich pamätiach nič nehovoril o plynových komorách v Osvienčime a "konečné riešenie židovskej otázky" chápal ako masové presídlenie Židov na ostrov Madagaskar, kde by "neboli na ťarchu žiadnym susedom a žiadni susedia im". Žeby nebol vedel, že na Madagaskare žilo domorodé obyvateľstvo - Malgaši?
Irving tvrdí, že utrpenie, ktoré spôsobili Nemci iným, sa nelíšilo od toho, čo Nemcom spôsobili spojenci. Napríklad bombardovanie Drážďan označuje za akt genocídy a brutalita spojencov voči nemeckému obyvateľstvu bola v jeho očiach prehnane razantná a neopodstatnená. Ďalej sa domnieva, že skutočným vinníkom bol Churchill. Rozhodnutie ísť do vojny bolo proti záujmom Britov a znamenalo koniec Veľkej Británie ako svetovej mocnosti.
Vrcholom Irvingových tvrdení je, že obavu Hitlera zo Židov ospravedlňovala okolnosť, že popredný sionista Weizmann vyhlásil Nemcom v septembri 1939 vojnu. V skutočnosti išlo o jeho otvorený list britskému premiérovi, uverejnený v septembri 1939 v denníku The Times, kde písal, že Židia budú stáť za demokratickými krajinami v ich konflikte s nacistickým Nemeckom. Tomuto listu Irving pripísal neúmerný význam. Ak by vraj "vodca Židov nevyhlásil vojnu Nemecku", Hitler by nebol prijal zodpovedajúce tvrdé opatrenia. Irving neskôr tvrdil, že Židia vraj podplatili Churchilla a výmysel o plynových komorách ospravedlňoval britskú účasť vo vojne, ktorá bola proti záujmom tejto mocnosti.
Všetko toto by vyzeralo ako absurdný vtip, ak by sme si neuvedomili, komu takéto prekrúcanie histórie slúži.
Spracované podľa materiálu dr. Roni Staubera
