Tunel spojí Gibraltár s Marokom
V dobách hrdinov antických bájí tu bol vraj koniec sveta. Non plus ultra, hovorievali starí Rimania, ďalej veľké nič. Zem sa tu podľa mytológie končila úzkou šijou. Plavba sa ďalej spájala s hrozbou pádu do veľkého neznáma.
Do antických bájí sa Gibraltár dostal vďaka Heraklovi. Tento muž s obrovskou postavou a silou, vykupujúc si pozemské hriechy, vybral sa na ostrov Erytheiu, ležiaci neďaleko na západe, a úzku šiju zeme prerazil obrovským kyjakom. Pri vzniknutej úžine postavil dva stĺpy, ktoré potom celý starovek nazýval Heraklovými stĺpmi. Súčasné storočie oslabí tento mýtus grandióznym projektom, ktorý sa začne realizovať čo nevidieť.
Pod Tarikovou skalou
Postál som chvíľu pri Heraklových stĺpoch, ktoré sa nachádzajú asi v polovici Tarikovej skaly, sledujúc cvakanie aparátov Japoncov a Američanov. Tesne nad nami sa vypínal svah mierne zalesneného vrchu, akejsi býčej šije, ktorá sa týči nad prielivom spájajúcim Európu s Afrikou a Stredozemné more s Atlantickým oceánom. Skala je vysoká 426 metrov a tróni kúsku Veľkej Británie v Stredomorí, dlhému 4500 a širokému 1400 metrov. Gibraltáru sa ušlo meno po arabskom vojvodcovi Tarikovi, ktorý ho dobyl v roku 711 a postavil tu prvú pevnosť.
Pod nami pulzovalo mesto s vyše 32 000 obyvateľmi prístavným hrádzam plávali nákladné lode a na trojkilometrovú pristávaciu plochu letiska, vybiehajúceho do mora, ktorú pretína cesta do Španielska, práve zosadalo veľké dopravné lietadlo s označením britského kráľovského letectva - RAF. Áno, sme nad dôležitou námornou základňou, ktorá vynikajúco poslúžila Veľkej Británii v oboch svetových vojnách. Neďaleko pevnosti sa ku koncu 1. vojny usalašil Wilhelm Canaris a odtiaľto dirigoval nemecké ponorky proti plavidlám Jeho veličenstva. Ešte z tých čias pochádzali Canarisove styky s Bahamondem Franciscom Francom, vtedy mladým koloniálnym dôstojníkom v Španielskom Maroku, neskorším generálom.
Menej sa vie o tom, že španielsky diktátor veľmi intenzívne pomáhal Tretej ríši v prípravách na obsadenie Gibraltáru, ktoré sa malo uskutočniť súčasne s inváziou do Anglicka. Britské vojnové loďstvo a letectvo si toto územie držalo ako vynikajúci oporný bod, ktorý sa osvedčil najmä v boji proti nemeckým ponorkám a výrazne redukoval ich počet pri pokusoch vyplávať do Stredozemného mora. Gibraltár zohral dôležitú úlohu aj v bitke o Falklandské ostrovy v roku 1982.
Britská daňová oáza
Vojenský význam tejto nedobytnej pevnosti, v ktorej ešte pred ôsmimi rokmi slúžilo približne 5000 britských vojakov, poklesol. Ale v Tarikovej skale vybudovali vyše 24 kilometrov chodieb. Sú tam kazematy, kasárne a zo strategického hľadiska naďalej ostáva veľmi dôležitá. Veď cez prieliv ročne prepláva asi 60 000 lodí. Vyše 8000 tankerov dovezie ročne pre Európu viac ako 500 miliónov ton ropy.
Gibraltár je v súčasnosti nielen bránou do Španielska, ktorou každý rok prejdú tri milióny turistov. Vďaka výhodným daňovým podmienkam sa tu zaregistrovalo vyše 30 000 firiem. Britská daňová oáza má však aj tienistú stránku. Tunajšie pobrežie je pomerne členité, a tak ho medzinárodní pašeráci využívajú na nelegálny obchod s cigaretami, liehovinami a narkotikami. Zatiaľ čo centrum pripomína viktoriánske obdobie, výklady tunajších neveľkých obchodov sú dobre zásobené pašovanými hodinkami, elektronikou či alkoholom. Platiť môžete britskými či gibraltárskymi librami, alebo španielskymi pesetami.
Blízke Španielske kráľovstvo nevie stráviť následky Ustrechtskej zmluvy z roku 1713, podľa ktorej muselo prenechať Gibraltár Veľkej Británii. Ak už zabudneme na pripravovaný vojenský vpád počas Druhej svetovej vojny, pripomeňme si totálnu blokádu britskej enklávy, ktorú v roku 1968 vyhlásil diktátor Franco. Ministerský predseda Gonzáles ju v roku 1982 zrušil, Madrid začal s Londýnom rokovať. Zatiaľ márne.
Nová železná opona?
Názov bezpečnostného projektu Pancierové dvere Európy zaváňa vojenskou terminológiou. Mala by tu byť vybudovaná moderná hraničná riečica, čosi ako gibraltárska "železná opona". Španielsko podľa tohto projektu chce s pomocou vysokokvalitnej technológie zatvoriť dvere do Európy ilegálnym prisťahovalcom z Afriky. S touto myšlienkou prišli pod názvom Južný plán madridské bezpečnostné úrady. Jeho slabinou sú vysoké náklady. Španielsko je unavené z opakovania, že prieliv oddeľujúci africký kontinent od európskeho, predstavuje v južnej časti Európy otvorené dvere pre ilegálnych prisťahovalcov. Ich počet - najmä z Maroka, Alžírska, ale aj z ďalších rozvojových krajín neustále narastá. Prichádzajú v zlom stave na biednych plavidlách, z ktorých sa mnohé v mori rozbijú a ľudia sa utopia. Prisťahovalcov neraz pašeráci oberú o majetok a nechajú ich napospas osudu. Podľa predpokladov odborníkov sa za uplynulých päť rokov utopilo v mori vyše šesťsto ilegálnych migrantov a niekoľko tisíc ich zatkli na hraniciach.
Guardia civil, inštitúcia zodpovedná za bezpečnosť, prišla s návrhom postaviť v prielive "pancierové dvere". Tradičné hliadky so psom, baterkami a podobným vybavením by tu už nemali mať miesto. Ráta sa len s radarmi, infračervenými optickými zameriavacími prístrojmi a malými, tzv. termickými kamerami, reagujúcimi na teplo ľudského tela. Takto bude možné včas zachytiť plavidlá s prisťahovalcami, ale aj vypočítať ich počet, zistiť trasu a rýchlosť plavby. Informácie sa zachytia v analytickom stredisku. Zásahové jednotky na člnoch a vrtuľníkoch pobrežnej stráže pôjdu na istý zásah. Južný plán má len jedno slabé miesto - náklady. Podľa prepočtov 25 miliárd pesiet, teda 415 miliónov eur.
Pre dva kontinenty
Už v antike snívali ľudia o spojení Európy s Afrikou. V poslednom čase dostávajú tieto predstavy reálnu podobu. Mimoriadna konferencia v Seville pred časom priniesla vynikajúci výsledok. Po dlhoročných prípravách sa Španielsko s Marokom oficiálne dohodli na stavbe podmorského železničného tunela, ktorý povedie z Punta Paloma do Punta Malabata pri Tangeri. Tunel bude musieť obchádzať mimoriadne hlbočiny, z toho popod more povedie v dĺžke 27,7 kilometra, v maximálnej hĺbke 412 metrov - sto metrov pod morským dnom.
Králi Španielska a Maroka objednali prvé štúdie na medzikontinentálne spojenie v lete 1979. Prípravné práce natoľko pokročili, že "dielo storočia" chcú odovzdať do prevádzky v roku 2003. Podmorská cesta potrvá 30 minút, ročne ňou majú vlaky previezť 16 miliónov cestujúcich a množstvo tovaru. Celkové náklady stavby sa odhadujú na desať miliárd dolárov. Dve tretiny obnosu investujú Španielsko a Maroko, zvyšok Európska únia, arabské štáty Perzského zálivu a iní záujemcovia.
Ako to však bude s Gibraltárom? V mikrobuse stúpame k stádu polokrotkých opíc druhu makak magot. Všetky vraj majú mená. Starého opičiaka, ktorý nám pózoval pred fotoaparátmi, volajú Winston. Údajne preto, lebo podľa slávneho Winstona Churchila ostanú Angličania v Gibraltári dovtedy, kým na jeho skalách budú žiť opice.
Autor (1933) je publicista
