S pozdravom „Daj boze!“

Posmešné označenie "To je Lendačan!" používajú obyvatelia tatranského regiónu vždy, keď niekto niečo pokazí, alebo je nemotorný. O ženách z tejto rázovitej dediny sa zvykne hovoriť, že rady pijú tvrdý alkohol. Mládencov z Lendaku na zábavách považujú za prchkých bitkárov.
Počet zobrazení: 1016

Posmešné označenie "To je Lendačan!" používajú obyvatelia tatranského regiónu vždy, keď niekto niečo pokazí, alebo je nemotorný. O ženách z tejto rázovitej dediny sa zvykne hovoriť, že rady pijú tvrdý alkohol. Mládencov z Lendaku na zábavách považujú za prchkých bitkárov. Pod Tatrami vám každý povie, že Lendačania kradnú a majú často až jedenásť detí.

Pani Mária žije s manželom v malom domčeku na kraji tejto obce už tridsaťtri rokov. Za podstatne staršieho muža sa vydala ako devätnásťročná. Vychovala dve dcéry a dnes po hlávkach hladká štyri vnúčence. Odmieta sa fotografovať, hoci jej vlasy zakrýva pôvabný čepček, a vyhýba sa odpovedi na otázku, ako sa zoznámila so svojím mužom. Ťažko sa v dnešných časoch mladým vysvetľuje, že jej ho pred rokmi jednoducho vybrali rodičia.

Rok narodenia: 1288

Sedíme v kuchyni hýriacej farbami a okolo prechádza na pohľad veľmi starý a chorý muž. Ján má takmer sedemdesiat rokov a väčšinu dňa presedí pri elektrickom prístroji na dýchanie. Pozdraví a privíta v goralskom nárečí. Hoci sú to základné frázy, ktorých význam je ľahko domysliteľný, Mária nám jeho slová prekladá.

Z Lendaku vidíte Lomnický štít a Belianske Tatry. Leží na úpätí hory Kicora v severozápadnej časti Popradskej kotliny. Na poľskú hranicu čo by si kameňom dohodil. Obec, dnes v Okrese Kežmarok, sa prvý raz písomne spomína pod menom Landok v roku 1288. Pred koncom 18. storočia mala 81 domov a 75 obyvateľov. Boli to chýrni bačovia a pastieri. Pálili vápno a vyrábali plátno. Encyklopédie uvádzajú, že počas SNP tu na výstrahu fašisti zastrelili sedem partizánov. V roku 1946 veľký požiar zničil viac ako 70 percent domov. Podľa údajov Obecného úradu v Lendaku dnes žije okolo 4500 ľudí.

Pri príchode som takmer hneď za uvádzacou ceduľou stretla ženu sediacu na voze ťahanom koňmi, v ruke bič. Prekvapilo ma to, no pri dlhších prechádzkach obcou som zistila, že kone, kravy a jalovice tu na ulici stretnete častejšie ako babky v lendackom kroji. Ak sa, pravda, neblíži omša. Už hodinu pred jej začiatkom dedina rozkvitne krikľavými svetríkmi staručkých obyvateliek so šatkami na hlavách. Pre človeka z mesta je zážitkom stretnúť na ulici voľne pustené obrovské, zablatené, kvíkajúce prasa sprevádzané dievčaťom s prútom v ruke.

Žena v domácnosti

Aj Mária, ktorá v Lendaku prežila celý život, chová kone, kravy a ošípané. "Vstávam o štvrtej, piatej ráno. Treba nakŕmiť zvieratá. Potom odvediem deti do škôlky. Cez deň varím, žehlím, periem. Verte mi, vždy mám čo robiť," žiari dobrácky úsmev na slnkom ohorenej tvári. No jej deň sa ešte zďaleka nekončí. Poobede privádza vnúčence domov, zasa kŕmi zvieratá. Jej dcéry za prácou dochádzajú, celý deň nie sú doma, zaťovia pracujú v Čechách. Musí všetko, vrátane neľahkej opatery svojho muža, zvládnuť sama. Pred domom má záhradu, kde pestuje zeleninu, za dedinou role, kde rastú zemiaky, pšenica, raž, proso a jarec. Ťažné zvieratá sa teda v týchto končinách v každej rodine zídu. Traktory a kosačky majú len tí lepšie situovaní. A tak je pochopiteľné, že pani domu je rada, keď si medzi ôsmou a deviatou večer môže ľahnúť do postele.

Nie vždy bola "ženou v domácnosti". Pred rokmi pracovala v tri kilometre vzdialenej Tatranskej Kotline ako pomocná kuchárka v školskej jedálni. Neskôr upratovala na internáte. A či niekedy túžila z Lendaku odísť? "A prečo? Veď chleba je všade rovnaký," konštatuje veselo. Krčma pre nežné pohlavie Po návšteve Máriinho príbytku idem k budove, kde vraj pred rokmi bola ženská krčma. Ďalší z pozoruhodných mýtov, ktoré zahaľujú túto dedinu. Ani verzia domácich nie je jednotná. Jedni vravia, že tam naozaj smelo vysedávať iba nežné pohlavie, iní tvrdia, že odtiaľ nevyháňali ani chlapov. Všetci sa však zhodujú v tom, že tam odskakovali na poldeci a kus reči dôchodkyne. Keď si uvedomíte, že práve ony tu chodia v pestrofarebných krojoch, myslím, že to tam muselo vyzerať určite ako na rozkvitnutej lúke. Dnes sú v priestoroch tajomstvom opradenej putiky praobyčajné potraviny. Na margo alkoholizmu lendackých žien treba dodať, že keď som tento chýr spomenula Márii, vážne povedala: "Myslím si, že je to rovnaké, ako v iných dedinách. Vlani tu na to dve pošli..." Na potulkách tunajšími prašnými cestami, asfaltových je tu len niekoľko, stretávam miestnych. Všetci sa slušne zdravia: "Daj boze!" Spoločnosť mi robí spev vtáčikov, drásajúci zvuk píly a miestny rozhlas. Z neho sa dozvedám, že o niekoľko dní budú na križovatke Širokej a Poľnej ulice očkovať kravy a ošípané. A vraj od Jakuba sa budú kravy a jalovice vyháňať na pašu. Majitelia za to obci zaplatia 550 korún. A že je na predaj škodovka s platnou STK za 40 000 Sk. Dohoda možná... Hoci na vlastnej koži pociťujem rozmarne premenlivé tatranské počasie, ulice sú plné detí a psov. Moderné vily už len sem-tam strieda typická maličká podmurovaná chalúpka s drevenou strechou a štítom. Pre Lendak je na nich charakteristické špárovanie vymazané na modro a žlto. Na niektorých malebnosť pohľadu dotvára plechový ostrofarebný nápis Video, alkohol, cigarety, drogéria... V jednom dvore sú najčastejšie dva až tri domy. Nie je výnimkou, ak v jednej domácnosti spolu žijú tri, či štyri generácie. Aj Mária býva s rodinou mladšej dcéry.

Pochválen buď!

"Lendačania takmer všetci doma gazdujú," opisuje svoje rodné miesto. Tí, čo chodia do zamestnania, sú skôr výnimkou. Tu je normálne ostať doma. Niečo vychovať, niečo vypestovať, niečo predať, niečo kúpiť. Lendackí hospodári sa dokonca vyhli aj JRD. Vždy tu gazdoval každý na svojom.

A je tu ďalšia prudká dažďová prehánka. Najbližšiu vhodnú skrýšu poskytuje strieška pri vchode do gotického kostola zo 14. storočia. Stojí tu okrem mňa drevený kríž. Blíži sa omša a s ňou starenky v pršiplášťoch. Každá sa prežehná, vrúcne kríž pobozká, všimne si ma, pozdraví: "Pochválen buď Ježiš Kristus." Pozve ma do božieho chrámu a zmizne vo dverách. Niektoré ešte medzi rečou Pánu Bohu poďakujú za dážď.

Toľká úprimná religiozita je nad moje sily, a tak sa vydávam do poslednej stanice - do krčmy, dúfajúc, že sa ešte čosi zaujímavé dozviem. Pocity sú zmiešané, predsudky o strašidelných bitkároch mi spolu s dažďovými kvapkami skáču po hlave. No div sa mi svete, som jedinou zákazníčkou. Za mnou vchádza trojica, prevažujú ženy, a ja začujem radostné zvolanie: "Hurááá, krčma je prázdna!"

Autorka (1977) je publicistka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984