Budúcnosť umenia a vedy
Najschodnejšia cesta k financovaniu umenia a vedy sa črtá v pokračovaní a rozvíjaní zatiaľ ešte nie úplne rozvinutej formy usporadúvania festivalov ako celospoločenských prehliadok kinematografie, literatúry, hudby, alebo maľby.
Príkladom môže byť model filmových festivalov, ktorý sa rozvíja aj u nás. A to nielen ako snobská záležitosť, ale i ako možnosť informovať, čo sa vo svete deje, prezentovať jednotlivé diela ako možnosť vzájomného stretnutia, kde samotná súťaž je skôr doplnkom ako cieľom.
Medializácia umenia a kultúry
Francúzi majú Cannes, Taliani Benátky, Nemci Berlín, Česi Karlove Vary, Slováci Trenčianske Teplice. Slovenský festival by sa mal ešte doplniť pravidelnými jednorazovými projektmi, ako sú Prehliadka európskeho filmu a FebioFest.
Podobný model by sa mal aplikovať i v hudbe, literatúre a v maľbe, kde by sa jednotlivé festivaly zamerali skôr na súčasnú tvorbu a súčasných autorov v širšom časovom horizonte, alebo na mladých umelcov. K jednotlivým dielam by sa ponúkali CD-platne jednotlivých autorov, aby sme sa mohli širšie zoznámiť s ich tvorbou, či kratšie muzikologické štúdie.
V literatúre by sa prehliadka autorov a jednotlivých diel nemala orientovať len na verejné čítanie. Ide o dnes už zastaralú formu prezentácie, ktorá už veľa záujemcov nepriláka. Naopak, jednotliví účastníci by mali diskutovať o spoločenských - literárnych i neliterárnych - témach a konfliktoch. Ukážky z prekladov ich diel by mali byť dostupné v písomnej alebo v elektronickej forme. Z komerčného hľadiska je veľmi výhodné vydať k termínu konania prehliadky jedno z diel participujúceho autora.
Na festivaloch maľby by sa mali ponúkať, i za cenu nižšej kvality, cenovo dostupné katalógy a antológie zúčastňujúcich sa autorov. Ide predsa o informovanosť. Prípadne môžu byť k dispozícii dve verzie - podľa kvality materiálu.
Na Slovensku sa pravidelne koná hudobný festival mladých autorov Mélos-Étos. V oblasti literatúry existuje podobné podujatie, ktoré je však vo väčšej miere zamerané na poéziu, ako na literatúru všeobecne. V maľbe zatiaľ takáto prehliadka - festival neexistuje. V malom štáte, akým je Slovensko, by mal byť iniciátorom podobných akcií štát, čo však nebráni spoluúčasti súkromných prispievateľov.
Zviditeľňovanie umenia je možné len prostredníctvom medializácie jednotlivých udalostí z umenia a kultúry. Treba vytvoriť, podobne ako je to v športe, systém hodnotenia jednotlivých diel a vytváranie rozmanitých rebríčkov, čo je však v prípade umenia veľmi zavádzajúce. Nemožno zabudnúť, že k medializácii nemalou mierou prispieva i pravidelnosť konania festivalov súčasnej literatúry, hudby, maľby a filmu.
Čo je viac a menej dôležité
Namieste je otázka, ako vyriešiť platy vedcov, umelcov a vysokoškolských pedagógov. Existuje viacero návodov.
Po prvé: klasickým zvýšením podielov na prerozdeľovaní hrubého domáceho produktu (HDP) z podielu na príjmoch na dani z pridanej hodnoty (DPH) - čiže spotreby tovarov občanov. To je oproti financovaniu úradníckeho a sekretárskeho stavu úbohá suma. Je jasné, že počet vedcov a vysokoškolských pedagógov nevytvára masu, a teda nemôžu nikdy štrajkovou hrozbou ovplyvniť chod štátu.
Po druhé: zaviesť povinný odvod z príjmu hviezd ľudovej zábavy, teda spevákov, športovcov, humoristov, hercov a iných cirkusantov priamym prevodom na mzdy vysokoškolských pedagógov a na chod vysokých škôl - namiesto toho, aby sa tieto dane neurčito a zbytočne rozplynuli v štátnom rozpočte.
Ak hovoríme o hviezdach, znamená to, že by sa musela urobiť kategorizácia, koho vlastne za hviezdu považovať. Na zdôvodnenie treba podotknúť, že odmena ľudových hviezd je založená na tuposti a hlúposti čiastkových davových psychóz, a nie na intelekte a vzdelaní človeka. Ich činnosť slúži na rozptýlenie, a nie tvorbe, ktorou sa človek odlišuje od zvieraťa. Pri výlučnej platnosti nepriamych daní by sa odvádzala percentuálna časť priamo na platy vedcov, vysokoškolských pracovníkov a na prevádzku a fungovanie vysokých škôl.
Administratíva bola, je a vždy bude pre fungovanie spoločnosti dôležitá a nevyhnutná. Štát a jeho inštitúcie ju adekvátne platia. Možno sa domnievať, že umenie je pre spoločnosť menej dôležité? Prečo by umelec nemal mať priestor na svoju tvorbu? Každý vie, že práca úradníka v štáte, no i v súkromnej spoločnosti bola, je a bude plnohodnotne zaplatená. Prečo musí potom umelec živoriť na okraji spoločnosti, v biede, alebo sa zamestnať v preňho ponižujúcich oblastiach komerčnej sféry? Kde vziať potom energiu na tvorbu? Alebo sa má umenie vytlačiť z nášho života?
Intelektuáli môžu vyvinúť tlak
Čo keby sme ponúkli umelcovi fiktívne zamestnanie s primeraným platom, ktoré by spĺňalo podmienku - pokoj na tvorbu? Dajme tomu, že by sme mu dali v priemere 13 tisíc Sk. Potenciálny dopyt na Slovensku môže byť okolo 500 záujemcov z oblasti literatúry, sochárstva, hudby, či maľby, čo ročne predstavuje výdavky 78 miliónov korún. Pravdaže, nie každý z uchádzačov bude o dané zamestnanie stáť. Niekto sa bude chcieť zamestnať iba dočasne, iný na čiastočný úväzok, niekto bude požadovať štipendium, iný ním bude pohŕdať a hľadať iné dobrodružstvá pre svoju umeleckú činnosť.
Je jasné, že maliar-umelec sa nemôže živiť z predaja svojich diel, pretože určitý čas trvá, kým sa stane známym a následne sa aj presadí. Pretože však trh je podriadený veľkej neinformovanosti a náhodnosti, je nevyhnutné verejne utvrdzovať, že zberateľstvo umenia je spoločenskou hodnotou, že banky a jednotlivé vážené spoločnosti, inštitúcie - ako niekedy bohaté rody a chrámy - by mali mať svoje reprezentačné priestory a ich manažéri by si mali svoje kancelárie vyplniť umeleckými obrazmi.
Presadiť verejné financovanie umenia a umelcov a dosiahnuť vzájomne výhodný stav pre umenie, jeho tvorcov, a spoločnosť je v systéme parlamentnej demokracie možné jedine prostredníctvom politických strán. Zainteresované intelektuálne skupiny môžu vyvinúť verejný tlak prostredníctvom médií, podpisovými vyhláseniami, profesným zoskupením a jednotou, ako aj aktívnou činnosťou v rámci jednotlivých politických strán. Takto získajú možnosť ovplyvňovať verejnú mienku a vytvárať žiaduce preferované hodnoty spoločnosti.
Autor (1968) je odborný asistent na Fakulte manažmentu UK v Bratislave
