Reklama
Reklama

Naivná Sugar či rozhodná Severin

Pochádzate z Prievidze. Aký bol váš príchod do Bratislavy? Zvykli ste si na toto mesto? - Prišla som sem, keď som mala štrnásť rokov. Vtedy som začala študovať herectvo na konzervatóriu. Prvý polrok som rozmýšľala, že sa vrátim domov do Prievidze, kde by som mohla navštevovať gymnázium.
Počet zobrazení: 688

Zuzana Marošová

Životaschopné dievča Zuzana Marošová je poslucháčkou 2. ročníka VŠMU. Oslovuje svojím temperamentom a zmyslom pre presvedčivé stvárnenie. Mnohým utkvela v pamäti ako sladká Sugar v muzikáli Niekto to rád horúce na javisku Novej scény, no i ako roztopašná dievčina v predstavení Tančiareň na doskách DPOH.

Jej generácia hercov bude mať o čosi väčší problém presadiť sa v profesionálnych slovenských divadlách, ako tie predchádzajúce. Zuzane sa však svojím talentom podarilo osloviť už viacerých.

Pochádzate z Prievidze. Aký bol váš príchod do Bratislavy? Zvykli ste si na toto mesto?

- Prišla som sem, keď som mala štrnásť rokov. Vtedy som začala študovať herectvo na konzervatóriu. Prvý polrok som rozmýšľala, že sa vrátim domov do Prievidze, kde by som mohla navštevovať gymnázium. Na Bratislavu som si nevedela zvyknúť, bola som tu sama. Až neskôr ma jedna pani profesorka prehovorila, aby som to vydržala. Za to som jej dnes vďačná.

Po skončení konzervatória pokračujete v štúdiu na VŠMU…

- Z konzervatória som odišla po maturite, teda po štyroch rokoch. Absolutórium som vynechala. Prijali ma do ročníka Martina Hubu, Emílie Vášáryovej a Ľubomíra Vajdičku.

Aké boli prijímačky? Čo ste na nich prežívali?

- V prvom rade boli hrozné. Bála som sa a bola som presvedčená, že ma nezoberú. Keď som sa však dostala do druhého kola, myslela som si, že sa mi to podarilo preto, že som z konzervatória. Ani v treťom kole som ešte neverila tomu, že ma prijmú.

Pojem javisko vám nebol cudzí už ani na konzervatóriu. Kde všade ste účinkovali?

- Ako tretiaci na konzervatóriu sme celý ročník účinkovali v Divadle Andreja Bagara v Nitre v predstavení Tom Sawyer a tí druhí. Absolventské predstavenie sme mali v Divadle a.ha. Boli to Kolobežka od F. Arrabala a Ivona, princezná burgundská od Gombroviča.

V súčasnosti ste širšej diváckej obci známa z viacerých predstavení na profesionálnych javiskách. Na svetlo vás priviedla Sugar…

- Bola to moja prvá veľká postava, ktorú som mala možnosť stvárniť na Novej scéne v predstavení Niekto to rád horúce. Lákavá a zaujímavá príležitosť. Najmä, keď som sa dozvedela, že budem alternovať so známou slovenskou herečkou Zdenou Studénkovou. Neskôr som však mala obavy, lebo je prirodzené, že ľudia porovnávajú. Aj keď to sa, podľa mňa, v tomto prípade nedá. Vekovo sme totiž rozdielne. Obávala som sa, no všetci ma podržali. Najmä Milan Lasica. No rovnako aj Miro Noga, Števo Skrúcaný, pani Studénková. Cítila som v nich oporu.

Čo bolo na zvládnutí postavy Sugar najťažšie?

- To, že som nevedela tancovať a spievať súčasne. To mi robilo problém. Doma som preto vyskakovala, robila drepy a spievala, aby som si precvičila bránicu.

Vy sama ste herečka s tvárou večného dievčaťa. Nebojíte sa toho, že sa v mysli divákov a tvorcov zaškatuľkujete?

- To je asi logické. Budem mať dvadsať rokov a mám výzor nevinného dievčaťa. Zatiaľ si teda nemôžem zahrať Noru ani Arkadenovú v Čechovovej Čajke. Dúfam, že vekom prídu aj náročnejšie postavy.

Máte nejaký veľký sen?

- Mojím obrovským hereckým snom je Nina Zarječna v už spomínanej Čechovovej Čajke. Opäť mladé dievča, ale ťažká postava. Tú si však asi ťažko zahrám, lebo toto predstavenie sa u nás robilo už veľakrát.

Po kom ste zdedili herecké vlohy?

- Vraj po mojej starej mame, ktorú som, žiaľ, nepoznala. Hrala v ochotníckom divadle a veľmi pekne spievala. Môj otec tiež nespieva zle. Mám šiestich súrodencov, dvoch bratov a štyri sestry, ja som najmladšia. Ani jeden z nich sa umeniu nevenuje.

Podporujú vás rodičia vo vašom záujme a zároveň v budúcom povolaní?

- Teraz už áno. Zo začiatku ma však mama nechcela do Bratislavy ani pustiť. Otec áno. Nikdy mi však neprikazovali, aby som bola tým, čo by oni chceli zo mňa mať.

Vašimi pedagógmi sú známi slovenskí umelci. Ako ste s nimi spokojná?

- To, čo mi dal Martin Huba a Emília Vášáryová, sa ani nedá povedať. Človeku otvoria oči, keď má chuť a chce robiť. Vedia ho k tomu primäť. Keď človek vidí, aké majú vedomosti, núti ho to, láka. Chce čítať, chodiť do divadla, do opery, vzdelávať sa. Som s nimi veľmi spokojná. Či už ako s pedagógmi, alebo i ako s ľuďmi. Nie sú to výnimoční profesori len v škole, ale aj výborní ľudia v súkromí a v živote.

Ako si vy sama dopĺňate vedomostné rezervy?

- Usilujem sa veľa čítať. Na konzervatóriu je slabá úroveň všeobecného vzdelania, vyučujú sa väčšinou praktické predmety. O to viac sa teraz vzdelávam sama.

V poslednej tretine skončenej sezóny pripravilo SND predstavenie Tančiareň od E. Scolu, uvádzané na javisku DPOH. Je to hra o histórii, založená na tanci a hudbe.

- Tančiareň stojí na pohybe, ale aj na dotykoch pohľadov. Ide o neverbálne herectvo. Na skúšobné obdobie spomínam veľmi rada.

Ako posledné predstavenie pripravili študenti v Kaplnke VŠMU predstavenie Arthura Schnitzlera Zelený papagáj. Vy v ňom stvárňujete markízu Severin.

- Keďže sme druháci, kompletnú hru sme robili po prvýkrát. Vždy je to tak, že režisér z ročníka o rok vyššie pripravuje predstavenie s poslucháčmi nižšieho ročníka. Réžiu mal Kamil Žiška, ktorý okrem réžie na VŠMU študuje aj históriu v Trnave. Dal nám veľmi veľa, najmä v oblasti histórie, a najmä nemal diktátorský prístup. Všetko bolo založené na vzájomnej dohode.

Vaša tvár je známa aj z reklamy na Globtel. Je toto ešte umenie?

- Myslím si, že v dnešných časoch je pre mladého človeka, ktorý chce byť nezávislý, nevyhnutné prijať aj takúto pracovnú ponuku. Možno generácia starších hercov reklamu robiť nemusela. Vtedy sa ešte nakrúcalo veľa filmov a inscenácií. Dnes sme radi, ak sa na Slovensku urobia dva filmy za rok.

Ako trávite leto, čas školských i divadelných prázdnin?

- Chystám sa na spevácky kurz do Prahy, ktorý robí profesor Klezla. Rada by som išla aspoň na dva týždne k moru. Ale všetko je ešte otvorené.

Zhovárala sa Jana Jurkovičová (1978), študentka žurnalistiky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama