Mesto Martin a spomienka na SNP

Redaktor Marián Repa sa v článku Komu prekáža spomienka na SNP? (SLOVO č. 26/2001) okrem Povstania zaoberá aj - ako to nazýva - "odvrátenou tvárou" rekonštrukcie pešej zóny v centre Martina. Bohužiaľ, dopúšťa sa nepresností.
Počet zobrazení: 1127

Redaktor Marián Repa sa v článku Komu prekáža spomienka na SNP? (SLOVO č. 26/2001) okrem Povstania zaoberá aj - ako to nazýva - "odvrátenou tvárou" rekonštrukcie pešej zóny v centre Martina. Bohužiaľ, dopúšťa sa nepresností. Náklady na jej prvú etapu nedosiahli 200 miliónov, ale 101 miliónov korún. Lietanie s číslami sto miliónov plus-mínus môže ukázať problém v úplne inom svetle. Uvedený článok sa pokúša vzbudiť v čitateľovi pocit o zle vynaložených peniazoch na rekonštrukciu 2. etapy pešej zóny. Porovnanie s Košicami a Banskou Bystricou tu neobstojí, keďže z celkovej sumy 123 miliónov je úverom zaťažených 50 miliónov, čo nie je ani polovica z celkovej sumy a jeho splácanie nepredstavuje neprekonateľný problém pre budúci mestský rozpočet. Naopak, rekonštrukcia historického centra sa robí premyslene, etapovite, podľa možností mesta.

Autor cituje MUDr. Branislava Geryka, podľa ktorého by na rekonštrukciu stačili len drobné opravy. Je to nezmysel, keďže doterajší vzhľad rekonštruovanej ulice bol nedôstojný pre mesto, ktoré je národným a kultúrnym centrom Slovákov a chce aj svojím vzhľadom patriť do Európy, prispieť k tomu, aby sa v ňom jeho občania a rovnako i domáci a zahraniční návštevníci cítili dobre.

Kritika padá aj na budovu, ktorá má na pešej zóne vyrásť. Autor ju nazýva "deliacim objektom". Takýto názov pre objekt nikdy neexistoval. Ide o budovu nového milénia, ktorá nemá nič rozdeľovať, ale má zabezpečovať činnosť kultúrneho centra mesta a slúžiť všetkým občanom a turistom. Doktor Geryk hovorí o megalomanských projektoch primátora, čo je z jeho strany ďalšie ničím nepodložené tvrdenie. Oprava historických centier slovenských miest, a to nielen v Martine, slúži na niečo iné. Na odstránenie megalomanských pozostatkov kultúrne a ľudsky necitlivého komunizmu, ktorých je v našich mestách obrovské množstvo. Verím však, že občania sami zhodnotia, čo je a čo nie je megalomanský projekt, a čo slúži v prospech mesta a občanov.

Spájať výstavbu budovy nového milénia s rekonštrukciou Národného domu svedčí o nepochopení problému. Národný dom patrí štátu a opraviť ho z prostriedkov mesta by znamenalo vrátiť aj to málo z prerozdelených prostriedkov štátneho rozpočtu späť do rozpočtu štátu. Napriek tomu, že budova Národného domu mestu nepatrí, mesto sa zachovalo zodpovedne a rozhodlo sa vypísať na jeho obnovu celonárodnú zbierku. Samo prispelo na rekonštrukciu z rozpočtu, ktorý mal slúžiť na výlučne mestské záležitosti, sumou 800 000 Sk na účet celonárodnej zbierky.

Okolo pamätníka SNP sa vytvoril zbytočný problém. Predstavitelia mesta si vážia tradície SNP a nik nikdy nemal záujem pamiatky na toto obdobie zlikvidovať. Okrem toho, že pamätník architektonicky nezapadal do budúceho zrekonštruovaného námestia, miesto, kde stál, nemá ani žiadne historické pozadie, keďže v Povstaní sa pušky rozdávali niekde celkom inde. Mesto sa od začiatku usilovalo vyjsť v ústrety protifašistickým bojovníkom a ponúklo miesto pre pamätník na Partizánskom cintoríne v mestskej časti Priekopa, pretože všade vo svete je prirodzené zlúčenie pietnych pamiatok z rozličných bojov, kde sa delegácie chodia pokloniť pamiatke padlých. Toto riešenie zástupcovia SZPB odmietli a pamätník zostane v meste Martin na historickom mieste, kde v období SNP prechádzal front.

Na úrovni predstaviteľov mesta Martin spomienka na Povstanie nikomu neprekáža, práve naopak, a zbytočne nafúknutý problém okolo premiestnenia pamätníka nemôže odpovedať na otázku položenú v názve článku. Môže len na základe jednostranných informácií vyvolávať rôzne vášne. Spomienka na SNP nespočíva iba v materialistickom pohľade na to, či pamätník bude na jednom alebo druhom mieste. Oveľa dôležitejší je myšlienkový odkaz SNP - boj proti akejkoľvek forme totalitného podrobenia človeka. A práve na tento odkaz, napriek jeho štyridsaťročnému komunistickému pretváraniu podľa požiadaviek vtedajšej propagandy, by bolo vhodné upriamiť našu pozornosť.

Martin MaŤko, hovorca primátora mesta Martin

Redakcia sa ospravedlňuje za nepresný údaj týkajúci sa množstva vynaložených prostriedkov na rekonštrukciu prvej zóny. Nie sme však jediní, ktorí kritizujú spôsob, s akým sa postupuje pri rekonštrukcii centra Martina. Na posúdenie pripájame čitateľom argumenty riaditeľa Neografie Alexander Lilge, v súčasnosti už bývalého poslanca mestského zastupiteľstva. Z rozhovoru s ním, ktorý pod názvom Je to sklamanie, aj istá forma protestu publikoval týždenník Nový život Turca (26/2001), vyberáme:

Čo vás konkrétne viedlo k rozhodnutiu vzdať sa mandátu (poslanca mestského zastupiteľstva v Martine)?

- (…) S čím som azda najviac nesúhlasil, to bol absolútne necitlivý prístup k pamätníku SNP. Nech sa na mňa nik nehnevá, ale presun pamätníka z centra považujem za to isté, ako vysídlenie neprispôsobivých občanov na perifériu mesta. Takto sme sa postavili k mimoriadne významnej dejinnej udalosti, ktorú tento pamätník symbolizuje. Považujem to za neúctu k padlým i žijúcim bojovníkom v SNP. A už vôbec nemôžem súhlasiť s tým, ak niekto prezentuje svoj osobný názor v tejto veci za záujem občanov mesta… No a poslednou kvapkou bola 2. etapa rekonštrukcie pešej zóny. Nie som proti nej, ale som proti výstavbe tzv. deliaceho objektu, ktorý považujem za nepotrebný a pridrahý luxus. Na moju otázku, aká bude návratnosť tejto investície a aké budú ročné prevádzkové náklady, som nedostal kvalifikovanú odpoveď. Nik ma teda nepresvedčil, že by sme nedokázali v centre užitočnejšie minúť tých 40 miliónov korún. Napríklad na záchranu Národného domu.

Vzor jedinečnej organizácie

Uvítal som novú rubriku Trochu histórie nikoho nezabije a glosu Františka Poljaka Ako to bolo s Traťou mládeže (SLOVO č. 25/2001). Je cennou skutočnosťou, že váš týždenník pripomenul súčasným generáciám pozitívny prínos povojnovej mladej generácie, ktorá sa vypla k obetavej práci na odstraňovaní vojnovej skazy, zaostávania Slovenska a viacerých dlhotrvajúcich problémov, akými bola aj nevýkonná železničná trať Hronská Dúbrava - Banská Štiavnica.

Naozaj prvé dobrovoľnícke počiny mládeže sa datujú do čias Národných smien mládeže v dňoch 28. októbra 1945, 1946 a 1947. Na ich základe sa v roku 1946 dohodli vtedajší Slovenský zväz mládeže a Zväz slovenských partizánov brigádnickou prácou svojich členov zorganizovať Stavbu národnej vďaky Baláže. Treba poctivo uviesť, že to boli iniciatívy spontánne a v roku 1947 obe organizácie nemali žiadne politické či štátne prepojenie. Stavbu, ktorá získala štátne vyznamenanie, zakončili na počesť 28. októbra v roku 1947.

Pri jej odovzdaní brigádnici požiadali vtedajšie vedenie Zväzu slovenskej mládeže, aby pomohlo zorganizovať ešte väčšiu stavbu - železnice, ktorou sa po dohode s Povereníctvom dopravy stala Trať mládeže. Tu získali mladí ľudia - či už učni, študenti, alebo poľnohospodári - cenné praktické skúsenosti. Cenné bolo i to, že inžinierski a technickí pracovníci vtedajších ČSD preukázali veľké porozumenie pre prácu s mládežou a vytvorili jedinečnú organizáciu práce.

Michal Šuška, Bratislava

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984