Bezpečnosť pre celú Európu

V júli pred desiatimi rokmi sa bipolárny svet otriasol v základoch. Na vojenskej šachovnici zostali stáť len figúrky jednej farby. Druhá strana odmietla pokračovať v hre na zastrašovanie.
Počet zobrazení: 1008

V júli pred desiatimi rokmi sa bipolárny svet otriasol v základoch. Na vojenskej šachovnici zostali stáť len figúrky jednej farby. Druhá strana odmietla pokračovať v hre na zastrašovanie.

Ešte pár rokov predtým azda nik (až na pár "bláznov") nepredpovedal takýto koniec nebezpečne sa rozvíjajúcej partie. Zdalo sa, že jediným vyústením pretekov v zbrojení môže byť zničujúca jadrová katastrofa. Vycúvanie zo slepej uličky bolo od krajín Varšavskej zmluvy gestom v štýle príslovia Múdrejší ustúpi. Opačná strana ho neopätovala.

Pocit ohrozenia

Európa bola dejiskom zrodu dvoch svetových vojen a po skončení tej druhej sa začal črtať zárodok ďalšej. Keď Winston Churchill v roku 1946 vo Fultone aj slovne zatiahol železnú oponu na hranici dvoch ideologicky nezmieriteľných sústav, začali sa tvoriť základy dvoch vojenských blokov. Na jednej strane sa Západ cítil byť silný vďaka vlastníctvu jadrovej zbrane, no zároveň mal obavy z narastania sovietskeho politického vplyvu vo východnej Európe a mohutnej konvenčnej vojenskej sily ZSSR. (Podľa ročenky NATO stálo koncom 40. a začiatkom 50. rokov proti 14 divíziám NATO až 200 sovietskych divízií.) Svoj pocit ohrozenia kompenzoval Západ budovaním základní v blízkosti socialistických krajín, no tiež snahou o vytvorenie vojenskej aliancie.

Koncom 40. rokov vznikol tzv. Bruselský pakt ako vojensko-politický blok Veľkej Británie, Francúzska a krajín Beneluxu, ktorý bol oficiálne zameraný proti možnej novej nemeckej agresii. Moskva riešila situáciu vytváraním systému dvojstranných spojeneckých zmlúv, ktoré o. i. zmluvné strany zaväzovali poskytnúť si vzájomnú pomoc v prípade akejkoľvek agresie. Dôležitým prvkom bol záväzok, že signatári nevstúpia do žiadnej koalície namierenej proti druhej strane. Zmluvy zodpovedali požiadavkám Charty OSN a nešlo v nich o vytvorenie vojensko-politického bloku. Západ finalizoval svoje úsilie o vytvorenie jednotného vojensko-politického bloku v apríli 1949, keď vo Washingtone 12 štátov podpísalo dohodu o vytvorení Severoatlantickej aliancie (NATO).

Snaha o ústretovosť

Aliancia bola už pri svojom vzniku otvorene namierená proti Sovietskemu zväzu a jeho spojencom, čo Moskva zaregistrovala a odsúdila, no s "inštitucionálnou odvetou" sa neponáhľala. Možno povedať, že robila dokonca ústretové kroky. V roku 1949 Stalin skončil čiastočnú blokádu Západného Berlína a pred svojou smrťou dokonca vážne uvažoval o odchode z východného Nemecka výmenou za vytvorenie "neutrálneho" zjednoteného štátu. Začiatkom 50. rokov sa ZSSR zdržal zásahu v kórejskej vojne, v roku 1954 Rusi súhlasili s odchodom z Rakúska a vzdali sa privilégií, prístavov a základní vo východnej Číne, v roku 1955 opustili námornú základňu vo Fínsku. Západ odpovedal posilňovaním pokusov o úplné zapojenie západného Nemecka do svojich štruktúr. V roku 1954 boli podpísané tzv. Parížske dohody, ktoré mali umožniť vyzbrojenie NSR a jej zapojenie do NATO.

ZSSR navrhol zvolať na november 1954 do Moskvy alebo Paríža poradu európskych krajín s účasťou USA a Číny, na ktorej by sa posúdil návrh celoeurópskej zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Keď západné štáty pozvanie odmietli a urýchľovali proces ratifikácie Parížskych dohôd, prijali krajiny, ktoré na schôdzku do Moskvy prišli, deklaráciu odmietajúcu remilitarizáciu západného Nemecka. Socialistické štáty na porade vyhlásili, že ak sa Parížske dohody realizujú, prijmú opatrenie potrebné na vlastnú obranu. Začiatkom mája vstúpili Parížske dohody do platnosti a pár dní nato, v deň 10. výročia bezpodmienečnej kapitulácie fašistického Nemecka, prijali NSR do NATO. Predstavitelia socialistických štátov vo Varšave odpovedali podpísaním Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, nazvanej Varšavská zmluva. Priamo v zmluve bola zakotvená zásada o jej dočasnosti: "Keď sa v Európe vytvorí systém kolektívnej bezpečnosti a uzavrie sa Celoeurópska zmluva o kolektívnej bezpečnosti, o čo sa budú zmluvné strany vytrvalo usilovať, stratí táto Zmluva (Varšavská - pozn. T. M.) platnosť dňom, keď vstúpi do platnosti Celoeurópska zmluva".

Prípravy na pohreb

Po viac ako 36 rokoch svojej existencie sa východoeurópsky vojensko-politický blok v júli 1991 rozpustil. Napriek tomu, že vôbec nebol utvorený celoeurópsky systém kolektívnej bezpečnosti. Dokument o ukončení platnosti Varšavskej zmluvy podpísali zástupcovia členských krajín v Prahe len niekoľko dní po ukončení odsunu sovietskych vojsk z územia Česko-Slovenska. Práve vtedajšia ČSFR zhodou okolností prebrala predsedníctvo organizácie a možno povedať, že jej diplomacia na čele s Jiřím Dienstbierom aj najväčšou mierou prispela k jej zrušeniu. Dienstbier popisuje tieto okolnosti v knihe "Od snění k realitě". Ako z nej vyplýva, sovietski predstavitelia sa veľmi neochotne zmierovali s rozpadom organizácie (aj vzhľadom na vtedajšiu labilnú politickú situáciu doma) a minister zahraničia Bessmertnych sa do poslednej chvíle v novej bilaterálnej dohode s ČSFR snažil presadiť článok, v ktorom by sa obe krajiny zaviazali, že nebudú vstupovať do aliancií zameraných proti druhej strane. Z členských krajín sovietskemu tlaku ustúpil len rumunský predstaviteľ.

Ústup sovietskych vojsk z pozícií vo východnej Európe možno v podstate datovať od februára 1988, keď sa začali z územia ČSSR a NDR sťahovať sovietske rakety SS 12 a 23. Dva roky nato už začali z nášho, ale i maďarského, poľského a nemeckého územia odchádzať všetky sovietske vojská. V tom čase už aj Gorbačov pripúšťal možnosť zrušenia Varšavskej zmluvy (VZ), no upozorňoval, že jej existencia je zatiaľ potrebná kvôli pokračujúcim rokovaniam o odzbrojení, ktoré by mohla urýchlená likvidácia VZ zmariť. Záverečný podpis dohody o konvenčných zbraniach v novembri 1990 v Paríži tento argument pochoval a krvavý zásah sovietskych armádnych a policajných jednotiek v Lotyšsku a Litve v januári 1991 snahy o vystúpenie z paktu opäť pomkol dopredu. Výzvy J. Dienstbiera na urýchlenie procesu odmietol však aj americký politológ Zbigniew Brzezinski s tým, že pakt by mal zaniknúť spolu so stiahnutím sovietskych vojsk zo strednej Európy, ako sa aj stalo.

Zachovať a zmeniť

V apríli 1988 Brzezinski predpovedal explóziu vo východnej Európe a konštatoval, že "NATO drží pohromade pod vplyvom sovietskej hrozby a jej obmedzenie by mohlo alianciu rozbiť". Pripomenul však, že ďalšia existencia NATO je aj v záujme Moskvy, pretože ospravedlňuje prítomnosť sovietskych jednotiek vo východnej Európe. V júni 1989 pri vystúpení v Poľsku Brzezinski netrval na tom, aby VZ zanikla a dokonca tvrdil, že "príslušnosť Poľska k Varšavskej zmluve môže byť za určitých podmienok pozitívnym prvkom". Podmienkou by však, podľa neho, bolo, aby VZ nebola nástrojom veľmocenskej nadvlády, ale prispievala ku geopolitickej stabilite Európy. Takto zmenená organizácia by bola pre Moskvu zárukou, že USA nemajú v úmysle rozšíriť svoj vplyv až k rieke Bug. Keď sa Brzezinského pýtali, prečo sa vyslovuje za zotrvanie Poľska vo VZ, odpovedal, že podľa neho je najlepšou štruktúrou stability pre Európu širší európsky systém bezpečnosti opierajúci sa o dohody medzi dvoma existujúcimi blokmi.

Traduje sa (keďže zo spomínaných rozhovorov medzi štyrmi očami nie sú dokumenty), že prezidenti Bush a Gorbačov sa neoficiálne dohodli na vzájomnom rozpustení NATO a VZ. Bolo by to ostatne logické, keďže organizácie nesúce pečať studenej vojny stratili svoje opodstatnenie. Prezident ČSFR Václav Havel ešte v máji 1990 hovoril v Štrasburgu o zmenách v NATO a Varšavskej zmluve, pričom navrhoval vytvoriť nový bezpečnostný systém pre Európu. Ruský diplomat Valentin Falin (vtedajší veľvyslanec v ČSFR) si zase spomína na rozhovor s nemeckým ministrom zahraničných vecí H. D. Genscherom v roku 1991, v čase, keď sa rozpúšťala VZ. Genscher tvrdil, že majú s americkým kolegom Jamesom Bakerom ideu vytvoriť z NATO akúsi Radu spolupráce a premeniť organizáciu na orgán širokej politickej spolupráce. Nevypočitateľná Jeľcinova politika ich však veľmi rýchlo zbavila ilúzií a rozhodli sa, že bude lepšie NATO zachovať a postupne ho rozširovať.

Rozširovanie prebieha v plnom prúde. Do aliancie by sa už onedlho malo začleniť aj Slovensko a pár ďalších krajín, hovorí sa o Rumunsku, pobaltských štátoch… Michail Gorbačov (ale aj západní publicisti) už prirovnali rozširovanie NATO s Versailleskou zmluvou, ktorá zbytočne traumatizovala Nemecko. Obkľučovanie Ruska a jeho vyháňanie z našej civilizácie je podľa českého filozofa Václava Bělohradského o to nemorálnejšie, že Rusko nielenže žiadnu vojnu neprehralo, ale v oboch svetových bojovalo na rovnakej strane ako USA. Brzezinski odmietal VZ ako nástroj veľmocenskej nadvlády, no NATO a obzvlášť Washington v týchto studenovojnových šľapajách pokračuje. Aliancia je stále vojensko-politickým paktom a hoci majú členské štáty právo striedať sa v jej vrcholných politických orgánoch, vojenské velenie je len a len v rukách Američanov. Hra na demokraciu je priehľadná a monopolarita má veľmi blízko k diktatúre.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984